znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 283/2013-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. Č. a B. Č., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr. M. Z., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 115/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Č. a B. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 115/2008 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 115/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Č. a B. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Č.   a B.   Č.   trovy   právneho zastúpenia v sume 349,87 € (slovom tristoštyridsaťdeväť eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť J. Č. a B. Č., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia), zastúpených advokátom Mgr. M. Z., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 115/2008.

Sťažovatelia okrem iného v sťažnosti uviedli: «M. H. žalobou zo dňa 1. 4. 2008 (doručenou na súd dňa 25. 4. 2008) zažaloval sťažovateľov o určenie, že nie sú vlastníkmi pozemku p. č. 23 v katastrálnom území D. (ďalej len „Pozemok“). Táto žaloba je vedená na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 115/2008.

Namietame,   že   Okresný súd Bratislava IV   je   v tomto   konaní   nečinný a   spôsobil viacero prieťahov v konaní...

Celkovo došlo v konaní k prieťahov v trvaní najmenej 50 mesiacov, t. j. najmenej 4 roky a 2 mesiace...

Poukazujeme na skutočnosť, že vec nie je skutkovo vôbec zložitá (najmä neexistuje naliehavý právny záujem na podaní žaloby; toto súd mohol a mal hneď posúdiť), pričom do dnešného dňa sa nezačalo vo veci riadne konať.

Sťažovatelia podali dňa 11. 5. 2011 predsedovi súdu žiadosť o urýchlené konanie vo veci, v ktorej sa sťažovatelia sťažovali na prieťahy v konaní. Listom zo dňa 18. 5. 2011 predseda súdu pripustil prieťahy v konaní, pričom ubezpečil sťažovateľov, že vo veci bude zjednaná náprava. Vzhľadom na uvedený priebeh konania na súde však treba konštatovať, že k zjednaniu nápravy   nedošlo,   a preto sťažnosť   predsedovi   súdu   nesplnila   sledovaný účel... Súdne konanie trvá od podania návrhu takmer 5 rokov bez toho, aby sa právoplatne skončilo,   ba   dokonca   bez toho,   aby   sa   vo   veci   pojednávalo   o veci   samej.   Sťažovatelia vlastným konaním či pasivitou k prieťahom nijako neprispeli. Doterajšia dĺžka konania je dokonca neprimeraná na právoplatné rozhodnutie, a nielen na doteraz vykonané úkony. Sme toho názoru, že primeraná doba na vykonanie nevyhnutných a potrebných úkonov zo strany súdu na zabezpečenie doterajšieho stavu konania je maximálne 6 mesiacov. Predmetom súdneho konania je v podstate určenie,   či sťažovatelia sú vlastníkmi Pozemku (kde sú i ako vlastníci zapísaný v katastri nehnuteľnosti) alebo nie. Sťažovatelia sa bez svojej viny nachádzajú už 5 rokov v právnej neistote, či im zostane alebo nezostane vlastnícke právo k Pozemku.

Sťažovatelia sú zároveň 5 rokov obmedzení v nakladaní s týmto Pozemkom. Na liste vlastníctva č. 1013 vedenom Správou katastra... je pri Pozemku vyznačená poznámka o prebiehajúcom súdnom spore o určenie vlastníckeho práva k Pozemku. Tento Pozemok teda Sťažovatelia ani reálne nemôžu predať.

Navyše,   prieťahy   v   tomto   konaní   majú   vplyv   na   dĺžku   konania   vedeného   na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 23C 137/2008. Sťažovatelia sa v tomto konaní totiž domáhajú vypratania Pozemku voči M. H., R. S. a L. B. Toto konanie, sp. zn. 23C 137/2008 však   bolo   prerušené   do právoplatného   skončenia   veci   prejedávanej   na   Okresnom   súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 115/2008, a to uznesením súdu zo dňa 24. 4. 2009...

V neposlednom rade treba zdôrazniť, že hodnota Pozemku predstavuje cca. 66.680,- Eur   (cca.   2.000.000,-   Sk)   (vychádzajúc   z   informácie   poskytnutej   Národnou   asociáciou realitných kancelárii Slovenska zo dňa 12. 11. 2008)...

Preto možno urobiť záver o tom. že takýmto postupom Okresného súdu Bratislava IV došlo a stále dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republika a práva na pokojné užívanie ich majetku (Pozemku) v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru...

V   neposlednom   rade   poukazujeme   na   pokročilý   vek   sťažovateľov   (ročník   1948 a 1949)   a ich závažnejšie   zdravotné   problémy.   Sťažovatelia   sa   dokonca   obávajú,   že sa svojho práva na užívanie ich majetku (Pozemku) v dôsledku prieťahov na Okresnom súde Bratislava IV na všeobecnom súde vôbec nedožijú...»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie nimi označených   základných   a   iných   práv   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal každému z nich finančné zadosťučinenie v sume 19 500 € a náhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 283/2013-17 z 29. mája 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 115/2008   a   v   ostatnej   časti   ich   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   3237/2013   z   18.   júla 2013,   v   ktorom   uviedol   prehľad jednotlivých   úkonov okresného   súdu   v   namietanom   konaní   a   ústavnému   súdu   navrhol,   aby „sťažnosť... ako nedôvodnú zamietol“.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   18.   júla   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľov vo vyjadrení z 30. júla 2013 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet   posudzovaného   konania,   v   ktorom   sa   navrhovateľ   pôvodne   domáhal   voči sťažovateľom   (ako   odporcom   a   v   katastri   nehnuteľností   evidovaným   vlastníkom nehnuteľnosti)   určenia,   že   nie   sú   vlastníkmi   nehnuteľnosti,   a   následne   určenia,   že vlastníkom nehnuteľnosti je Slovenská republika, nie je možné hodnotiť po skutkovej ani právnej stránke za zložitý.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovatelia   mohli   prispieť   ku   vzniku   prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 115/2008 (ktorý bol   ústavným   súdom   vyžiadaný)   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 7 C 115/2008 sa začalo 25. apríla 2008 doručením návrhu navrhovateľa M. H. smerujúceho proti sťažovateľom ako odporcom a navrhovateľ sa ním domáhal určenia, že odporcovia   nie   sú   vlastníkmi   pozemkov   vedených   na   liste   vlastníctva   č.   1013   pre katastrálne územie D.

Okresný súd v priebehu roku 2008 (t. j. počas ôsmich mesiacov od začatia konania) vykonal prvotné úkony vo veci (22. mája 2008 vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k návrhu, 12.   augusta   2008   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   uznesením z 22. októbra   2008   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   a   následne po zaplatení poplatku uznesením z 5. decembra 2008 svoje uznesenie o zastavení konania zrušil).

V priebehu celého roka 2009 okresný súd rozhodoval o dvoch procesných návrhoch navrhovateľa (o návrhu na pripustenie zmeny návrhu doručenom 23. februára 2009, ktorým sa   navrhovateľ   domáhal   bez   zmeny   okruhu   účastníkov   konania   určenia,   že   vlastníkom spornej   nehnuteľnosti   je Slovenská   republika, a o   návrhu   na pripustenie vstupu   h...   do konania na strane navrhovateľa doručenom súdu 30. apríla 2009). Okresný súd pripustil zmenu návrhu 23. marca 2009 a 13. októbra 2009 uznesením rozhodol o nepripustení h... do konania na strane navrhovateľa. Na pojednávaniach nariadených v roku 2009 nedošlo k meritórnemu   prerokovaniu   návrhu   (pojednávanie   23.   marca   2009   bolo   odročené   pre zdravotné ťažkosti právnej zástupkyne navrhovateľa na 18. máj 2009, následne bol termín pojednávania   zmenený   na   13.   júl   2009,   keď   sa   pojednávanie   uskutočnilo,   ale   pre nedoručenie   vyjadrenia   h...   k   návrhu   navrhovateľa   na   jeho vstup   do   konania na   strane navrhovateľa, ktoré bolo doručené súdu nasledujúci deň 14. júla 2009, bolo odročené bez meritórneho prerokovania veci). H... podaním doručeným 14. júla 2009 okrem oznámenia nesúhlasu   so   vstupom   do   konania   podrobne   popísalo   s   označením   dôkazov   vývoj vlastníckych   vzťahov   k   spornej   nehnuteľnosti,   poukázalo   na   zmätočnosť   návrhu a nedostatok právneho základu pre určenie vlastníctva, ako sa ho domáha navrhovateľ.

V   roku   2010   okresný   súd   písomne   vyhotovil   a   doručoval   svoje   uznesenie   o pripustení zmeny návrhu z 23. marca 2009, nariadil vo veci pojednávanie na 16. jún 2010, ktoré bolo odročené bez meritórneho prerokovania veci pre ospravedlnenú neprítomnosť zástupkyne navrhovateľa. Ďalší   termín   pojednávania bol nariadený   na 7.   október   2010, ktorý bol zrušený z dôvodu zmeny zákonného sudcu.

V roku 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. máj 2011, ktoré však následne zrušil z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku. Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 10. október 2011, na ktorom boli prítomní všetci účastníci konania, ale   k   meritórnemu   prerokovaniu   veci   nedošlo.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   základe vyjadrenia   právnej   zástupkyne   navrhovateľa,   že   do   15   dní   označí   ďalších   účastníkov konania.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   podaním   doručeným   okresnému   súdu 4. novembra 2011 rozšírila svoj návrh o dvoch účastníkov na strane odporcov.

V   priebehu   roku   2012   sa   všetky   úkony   okresného   súdu   týkajú   rozhodovania o procesnom   návrhu   navrhovateľa   na   pripustenie   vstupu   dvoch   nových   odporcov do konania (uznesením z 1. februára 2012 okresný súd nepripustil vstup dvoch   nových odporcov do konania z dôvodu, že tak, ako boli označení navrhovateľom, ide o neexistujúce subjekty. Toto uznesenie bolo na odvolanie navrhovateľa zrušené uznesením   Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2012 z dôvodu, že okresný súd sa vadu v označení odporcov mal pokúsiť odstrániť výzvou adresovanou navrhovateľovi, navrhovateľ následne na výzvu okresného súdu z 20. augusta 2012 podaním doručeným 13. septembra 2012 odstránil vadné označenie odporcov, ktorých vstup navrhoval, okresný súd uznesením z 29. októbra 2012 pripustil   vstup   h...a   m...   do   konania   ako   odporcov   v   3.   a   vo   4.   rade   a   vyzval   ich   na vyjadrenie k návrhu).

Vyjadrenie odporcu v 3. rade – h... bolo okresnému súdu doručené 20. decembra 2012 (v ktorom opakovane uviedol skutočnosti uvedené už v jeho vyjadrení doručenom okresnému súdu 14. júla 2009 a navrhol návrh zamietnuť ako nedôvodný). Okresný súd dal pokyn   na doručenie   tohto vyjadrenia   ostatným účastníkom   4.   januára 2013.   Vyjadrenie odporcu   vo   4.   rade   – m...   bolo okresnému   súdu   doručené   10. januára 2013 (v   ktorom poukázal   na   to,   že v návrhu   nie   je   navrhovateľom   uvedený   žiadny   dôvod,   prečo   návrh smeruje proti odporcovi vo 4. rade, a navrhol návrh zamietnuť).

Po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu   11.   apríla   2013   bolo   podľa   vyjadrenia okresného súdu vo veci nariadené pojednávanie na 6. jún 2013, ktoré sa nekonalo z dôvodu, že spis sa nachádzal na ústavnom súde. Predmetné pojednávanie bolo okresným súdom nariadené   6.   mája   2013   v   deň   datovania   listu,   ktorým   okresný   súd   predložil   spis sp. zn. 7 C 115/2008 ústavnému súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukazujú   na   dlhé   časové   intervaly   medzi   jednotlivými úkonmi okresného súdu vo veci a neefektívnosť týchto úkonov, na to, že konanie sa začalo

25. apríla 2008, ako aj na to, že konanie vo veci trvá takmer 5 rokov, a pritom dosiaľ nedošlo ani len k meritórnemu prerokovaniu veci na pojednávaní a dosiaľ nie je meritórne rozhodnutá.

Posudzované   konanie,   ktoré   začalo   25.   apríla   2008   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   11.   apríla   2013,   trvalo   takmer   5   rokov,   nebolo   právoplatne   ukončené a z priebehu   konania   vyplývajúceho   z   obsahu   príslušného   súdneho   spisu   je   zrejmé,   že vo veci   sa   neuskutočnilo   jediné   pojednávanie,   na   ktorom   by   bola   vec   meritórne prerokovaná.

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení   s   doterajším   priebehom   posudzovaného   konania konštatuje, že uvedené trvá viac ako 5 rokov, doteraz nebolo vo veci vykonané jediné pojednávanie, na ktorom by došlo k meritórnemu prerokovaniu veci, a okresný súd dosiaľ vo veci   nerozhodol.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu v posudzovanom   konaní   charakterizujú   opakované   prieťahy   prejavujúce   sa   v   dlhých časových odstupoch medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu, ako aj v neefektívnych úkonoch   (v   roku   2009   okresný   súd   o   návrhu   na   pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka do konania   na   strane   navrhovateľa   doručenom   30.   apríla   2009   rozhodol   až   uznesením z 13. októbra 2009, v roku 2010 a 2011 boli nariadené štyri pojednávania, pričom dve boli zrušené   pre   zmenu   zákonného   sudcu,   resp.   odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú dovolenku, a na dvoch nebola vec prerokovaná z dôvodov na strane navrhovateľa, v roku 2012   postup   okresného   súdu   charakterizuje   neefektívna   činnosť   prejavujúca   sa v zmätočnom rozhodovaní o pripustení ďalších účastníkov do konania na strane odporcov a v roku 2013 bol okresný súd až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu úplne nečinný).

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   v   posudzovanom   konaní   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov. Ústavný súd prikázal krajskému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   aj   vzhľadom   na   to,   že   jeho skorším nálezom takýto príkaz krajskému súdu uložený nebol.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 19 500 €   pre   každého   z   nich   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000   €   každému   zo   sťažovateľov za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri ustálení   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal   na   celkovú   dobu posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnuté v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon   po   65,08   €   (základná   sadzba   tarifnej   odmeny   predstavujúca   1/16   z   výpočtového základu 781 € t. j. 130,16 € znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“), čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 145,78 €. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia jedného sťažovateľa je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty 20 % v sume 29,156 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa v sume 174,936 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí úhrada trov právneho zastúpenia celkovo sumu 2 x 174,936 €, t. j. spolu 349,87 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu faxom 30. júla 2013 a poštou 2. augusta 2013 nevyhodnotil ústavný súd podľa jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013