znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 283/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1765/2011, sp. zn. Rvp 1767/2011, sp. zn. Rvp 1770/2011, sp. zn. Rvp 1774/2011, sp. zn. Rvp 1781/2011, sp. zn. Rvp 1789/2011, sp. zn. Rvp 1790/2011, sp. zn. Rvp 1794/2011, sp.   zn.   Rvp   1815/2011,   sp.   zn.   Rvp 1821/2011,   sp.   zn.   Rvp   1822/2011   a   sp.   zn.   Rvp 1831/2011, zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd a práva   na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 26/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 41 CoE 27/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 313/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 122/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 1 CoE 136/2011 z 21. marca 2011, sp. zn. 43 CoE 88/2010 zo 7. apríla 2011, sp. zn. 43 CoE 7/2011 zo 7. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 103/2011 zo 16. marca 2011, sp. zn. 41 CoE 7/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 98/2011 z 30. marca 2011, sp. zn. 43 CoE 74/2011 zo 7. apríla 2011 a sp. zn. 41 CoE 121/2010 z 13. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1765/2011, sp.   zn.   Rvp   1767/2011,   sp.   zn.   Rvp   1770/2011,   sp.   zn.   Rvp   1774/2011,   sp. zn.   Rvp 1781/2011, sp. zn. Rvp 1789/2011, sp. zn. Rvp 1790/2011, sp. zn. Rvp 1794/2011, sp. zn. Rvp 1815/2011, sp. zn. Rvp 1821/2011, sp. zn. Rvp 1822/2011 a sp. zn. Rvp 1831/2011 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1765/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011 (sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   1765/2011,   sp.   zn.   Rvp   1767/2011,   sp.   zn. Rvp 1770/2011, sp. zn. Rvp 1774/2011, sp. zn. Rvp 1781/2011, sp. zn. Rvp 1789/2011, sp. zn. Rvp 1790/2011 a sp. zn. Rvp 1794/2011) a 18. júla 2011 (sťažnosti vedené pod sp. zn.   Rvp   1815/2011,   sp.   zn.   Rvp   1821/2011,   sp.   zn.   Rvp   1822/2011   a   sp.   zn. Rvp 1831/2011)   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   aj „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 26/2011   z 31. marca   2011,   sp.   zn.   41 CoE 27/2011   z   8.   marca   2011,   sp.   zn.   17   CoE 313/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 122/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 1 CoE 136/2011 z 21. marca 2011, sp. zn. 43 CoE 88/2010 zo 7. apríla 2011, sp. zn. 43 CoE 7/2011   zo 7. apríla   2011,   sp.   zn.   1 CoE 103/2011   zo   16.   marca   2011,   sp.   zn. 41 CoE 7/2011 z 8. marca   2011,   sp.   zn.   17 CoE 98/2011   z   30.   marca   2011,   sp.   zn. 43 CoE 74/2011 zo 7. apríla 2011 a sp. zn. 41 CoE 121/2010 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu   januára   2006   až   septembra   2008   (ďalej   len   „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 1 327,76 €, ktoré spolu s ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v   zmluve   dojednanom   počte   po   sebe idúcich mesačných splátkach. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú   medzi   sťažovateľkou   a   dlžníkmi   sťažovateľka   začala   konania   pred rozhodcovským   súdom.   Na   základe   vykonateľných   nálezov   rozhodcovského   súdu   boli sťažovateľkou   podané   návrhy   na   vykonanie   exekúcie   a   následne   na   základe   poverení udelených   Okresným   súdom   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   súdny   exekútor   začal v priebehu   januára   2007   až   januára   2010   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Uzneseniami   sp.   zn.   9   Er   441/2009   z   3.   novembra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1765/2011),   sp.   zn. 8 Er   869/2009 z 22.   novembra   2010 (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1767/2011),   sp.   zn.   12   Er   96/2007   z   20.   októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1770/2011),   sp.   zn.   14   Er   24/2007   z   20.   decembra   2010   (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1774/2011), sp. zn. 13 Er 1005/2007 z 23. decembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1781/2011),   sp.   zn.   9   Er   455/2009   zo   14.   októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1789/2011),   sp.   zn.   9 Er   1128/2009   z 3.   novembra   2010 (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1790/2011),   sp.   zn.   9   Er   731/2009   z   3.   novembra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1794/2011),   sp.   zn. 9   Er   163/2010 zo 4.   novembra   2010 (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1815/2011),   sp.   zn.   14   Er   14/2007   z   23.   decembra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1821/2011),   sp.   zn.   9 Er   1129/2009   z 3.   novembra   2010 (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1822/2011) a sp. zn. 6 Er 870/2009 z 27. septembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1831/2011) vyhlásil okresný súd exekúcie za neprípustné a exekúcie zastavil. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu,   ktorý   napadnutými   rozhodnutiami   odobril   postup   a   rozhodnutia   okresného   súdu, vytkla   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   uviedla: „okresný   súd   vydal   poverenie,   tj.   riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie   sťažovateľa   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   v   rámci   svojej   argumentácie   uviedla,   že „Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetne zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa   resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1765/2011, sp. zn. Rvp 1767/2011, sp. zn. Rvp 1770/2011, sp. zn. Rvp 1774/2011, sp. zn.   Rvp   1781/2011,   sp.   zn.   Rvp   1789/2011,   sp.   zn.   Rvp   1790/2011,   sp.   zn. Rvp 1794/2011, sp. zn. Rvp 1815/2011, sp. zn. Rvp 1821/2011, sp. zn. Rvp 1822/2011 a sp. zn.   Rvp   1831/2011   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovské rozsudky).

Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon rozhodcovskom konaní“), a to z toho dôvodu, že rozhodcovské rozsudky, ktoré   boli   v   daných   veciach   exekučnými   titulmi,   obsahovali   neprijateľné   zmluvné podmienky,   a   preto   neboli   spôsobilými   exekučnými   titulmi.   Okresný   súd   opodstatnene posudzoval platnosť uvedených zmlúv z hľadiska ich súladu s čl. 6 bod 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a následne správne konštatoval, že tieto zmluvy obsahujú viacero neprijateľných podmienok.

Krajský   súd,   ako   vyplýva   z   napadnutých   uznesení,   posúdil   právny   vzťah   medzi sťažovateľkou   a   dlžníkmi   ako   spotrebiteľský   právny   vzťah   a   následne   vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami   vyhodnotil   najmä   dojednanie   rozhodcovskej   doložky   upravujúcej   právomoc konkrétneho   rozhodcovského   súdu   zvoleného   sťažovateľkou,   ktoré   bolo   v   zmluvách uzavretých   medzi   sťažovateľkou   a   dlžníkmi   zaradené   do   všeobecných   podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy a ktoré reálne znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal   svojich   práv   na   účinnú   procesnú   ochranu.   Vzhľadom   na   to,   že   sa   dlžníkom   ako spotrebiteľom zásadným spôsobom v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy o úvere zhoršilo ich   zmluvné   postavenie,   čím   vznikol   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   medzi sťažovateľkou (oprávnenou) a dlžníkmi (povinnými) v neprospech dlžníkov bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky z ich strany, všeobecné súdy rozhodujúce v týchto   veciach   považovali   uvedené   ustanovenie   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku, ktorá   odporuje   dobrým   mravom.   Krajský   súd   tiež   uviedol,   že   pokiaľ   je   právomoc rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní (rozhodcovskej doložke), je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého   by   oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v   rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a   nielen   pred   vydaním poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   v   jednotlivých ustanoveniach Exekučného poriadku. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosti sú preto v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ak   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011