znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 283/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka,zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   B.,   Česká   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 816/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 816/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Sťažnosti E. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e:

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 16. novembra   2007   doručená   sťažnosť   E.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 816/01. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 283/08-13 z 18. septembra 2008prijal podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania na strane   oprávneného,   v ktorom   okresný   súd   22.   októbra   2001   udelil   poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Som účastníkom konania v exekučnej veci č.   j.   Ex 816/01 vedenej na Okresnom súde v Poprade.   Vec je riešená od roku 2001 a doposiaľnie je právoplatne rozhodnutá.

Prieťahy a porušenie Ústavy SR vidím v rámci celého exekučného konania. Som toho názoru, že záležitosť nie je natoľko právne zložitá, aby ju bolo potrebné riešiť s odstupom vyše šiestich rokov.

Súdu som predložil všetky potrebné podklady nevyhnutné na rozhodnutie v merite veci. Liknavým postupom súdu sa ocitám v dlhodobej právnej neistote a nemôžem reálne vymôcť svoj právny nárok. Postup súdu vo svojej podstate nahráva povinným, nakoľko sa oddiaľuje   definitívne   doriešenie   veci   právoplatným   rozhodnutím   o námietkach povinných,   záležitosť   sa   komplikuje   a časovo   naťahuje.   Celá   záležitosť   ma   dlhodobo zaťažuje   a som   z nej   nervózny.   Ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   som   vynaložil   nemalé prostriedky na bránenie práva /cestovné výlohy, súdne poplatky, trovy advokáta a pod./ Nakoľko dlhodobo neviem vymôcť svoj finančný nárok trpím aj nedostatkom finančných prostriedkov. Som dlhodobo nezamestnaný a prostriedky na obživu som nútený si požičiavať od príbuzných a známych, čím sa len komplikuje moja životná situácia. Kvôli finančným problémom sa mi rozpadlo aj manželstvo. Dlhodobým neriešením celej veci trpí celková kvalita môjho života. S poukazom na uvedené požadujem aj nárok finančnej satisfakcie. Celú záležitosť som sa viac razy pokúšal riešiť sťažnosťami adresovanými predsedovi Okresného súdu v Poprade - viď príloha tejto sťažnosti.

Napriek vyššie uvedenému som dodnes vo veci nedosiahol nápravu.“

3. Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vylovil   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk a náhradu trov konania vo výške, ktorú vyčísli dodatočne.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti listom sp. zn. Spr. 538/2007 z 20. decembra 2007 vyjadril predseda okresného súdu a následne 5. decembra 2008 pod č. 6/ÚS/2008 predložil ústavnému súdu obsiahle písomné stanovisko k sťažnosti, v ktorom navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel.   V stanovisku   podrobne   uviedol   všetky úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal   okresný   súd   (ich   správnosť   ústavný   súd   overil   v spise okresného   súdu   sp.   zn.   Er   3178/2001,   pozn.),   pričom   zdôraznil,   že „Počas   obdobia od októbra 2001 do februára 2007 do exekučného spisu, ktorý vedie Okresný súd Poprad nebolo doručené žiadne podanie súdneho exekútora, oprávneného, či povinných, ktorým by sa mal okresný súd zaoberať. Celá exekučná vec prebiehala v tomto období len u súdneho exekútora JUDr. A. D. Prvým úkonom, ktorý súvisel s exekučným konaním bolo podanie G. Š. z 26. 2. 2007.“ (ide o povinnú v l. rade, pozn.).

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením okresného súdu a spisovým materiálom vo veci dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní   -   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou základného práva - ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03 a I. ÚS 135/07).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Er   3178/2001   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v primeranej   lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05 a iné).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl.   48   ods.   2   takéto   konania   z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby   konečné   súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl.   6   dohovoru   (obdobne III. ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07).

1. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru   zo   strany   okresného   súdu   v exekučnom   konaní   vedenom pod sp. zn. Er 3187/2001.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru,   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04,   III. ÚS 125/07)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho konania   a postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.1 Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku na rýchly   a efektívny   postup   pri   rozhodovaní   v rámci   konania   týkajúceho   sa   núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03 a III.   ÚS   125/07).   Nedôsledným   a prieťahmi   sa   vyznačujúcim   postupom   v tomto   type konania   je   priamo   ohrozovaná   vymožiteľnosť   už   právoplatne   priznaného   práva oprávneného.

1.2 V danom prípade ústavný súd zistil, že posudzované exekučné konanie, ktoré začalo 5. októbra 2001 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi trvá už viac ako 8 rokov a dosiaľ neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom.

1.3 Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za   konanie   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   faktickej   (skutkovej)   stránke   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule (I. ÚS 78/02).

1.4 Pri rozhodovaní o opodstatnenosti sťažnosti a po preskúmaní okolností prípadu s ohľadom na právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd napriek ustálenej judikatúre dospel k názoru, že dĺžka exekučného konania je ovplyvnená skutkovou zložitosťou veci, a to z dôvodu, že exekučné konanie začaté pôvodne v roku 2001 proti povinnému sa po jeho úmrtí a uskutočnenom dedičskom konaní vedie proti právnym nástupcom povinného.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd po preskúmaní exekučného spisu sp. zn. Er 3187/2001 konštatoval,   že sťažovateľ   svojím   správaním   nezapríčinil   doterajšiu   dĺžku konania. Zároveň však treba uviesť, že podstatnú časť doterajšieho konania, a to v období od   októbra   2001   do   januára   2007,   sa   vec   nachádzala   u súdneho   exekútora,   u ktorého sťažovateľ prieťahy v konaní nenamietal a nevyužil ani právne prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii   podľa   Exekučného poriadku.   Podľa   § 44 ods.   7 Exekučného poriadku a jeho   dôvodovej   správy   zakotvením   možnosti   zmeny   exekútora   bola   oprávnenému v exekučnom   konaní   priznaná   ochrana   proti   nečinnosti   súdneho   exekútora.   Sťažovateľ nepodal ani sťažnosť na postup exekútora podľa § 218a Exekučného poriadku Slovenskej komore exekútorov. Sťažnosť predsedovi okresného súdu podal sťažovateľ až 1. júla 2007 a jej vybavenie urgoval 31. augusta 2007.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   výrazný   podiel   na   doterajšej   dĺžke   konania   majú povinní   v exekučnom   konaní,   ktorí   v ňom   pravidelne   využívali   procesné   prostriedky priznané im Občianskym súdnym poriadkom (ustanovenie právneho zástupcu, námietky proti exekúcii, oslobodenie od súdnych poplatkov, námietka zaujatosti súdu a konajúceho sudcu a iné).

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v namietanom exekučnom konaní ústavný súd po   preskúmaní   spisu   sp.   zn.   Er   3187/2001   konštatuje,   že   priebeh   konania   zodpovedá skutočnostiam   uvedeným   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu.   Okresný   súd   vydal 22. októbra   2001   vo   veci   sp.   zn.   Er   3187/01,   Ex   816/01   poverenie   č.   5706   011739* na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   12   Cb   1602/95   z 29.   novembra   2000   pre   súdneho exekútora   JUDr.   A.   D.   Spis sa u súdneho exekútora nachádzal v období od októbra 2001 do 9. marca 2007, keď bol doručený   okresnému   súdu   na   rozhodnutie   o námietkach   podaných   povinnými.   Dĺžka konania   u súdneho   exekútora   bola   ovplyvnená   predovšetkým   skutočnosťou,   že   povinný 4. novembra   2001   zomrel.   Vo   veci   sa   uskutočnilo   dedičské   konanie   pod   sp.   zn. 3 D 1 406/01, Dnot 61/02a 4. novembra 2002 bolo vydané osvedčenie o dedičstve, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   28.   júna   2003.   Pre   úplnosť   treba   uviesť,   že   povinný   podal okresnému súdu aj návrh na vymoženie pohľadávky v občiansko-právnom konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 19 C 181/04 a dosiaľ nebolo právoplatne ukončené. Súdny exekútor doručil 9. marca 2007 okresnému súdu na rozhodnutie námietky povinných proti exekúcii. Okresný súd po uvedenom dátume vo veci plynulo konal.

4. Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   právo sťažovateľa priznané čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

5. Keďže   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia,   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady trov konania nevyhovel.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutie rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009