znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 282/2015-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhospoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v menektorej   koná   advokát   a   konateľ ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenompod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo 14. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti aaby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo14. januára 2015 (ďalej aj „namietané uznesenia“).

2. Sťažovateľ uviedol, že 10. januára 2014 podal na okresnom súde „návrh na jeho vstup   do   konkurzného   konania   na   základe   Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   zo   dňa 06. 05. 2010, ktorou veriteľ spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ postúpil pohľadávku vo výške 29.856,55 EUR prihlásenú a zistenú v konkurznom konaní úpadcu

, sťažovateľovi“.

3. Okresný súd jeho návrh namietaným uznesením zamietol, pretože návrh na vstupdo   konania   podal   až   po   zániku   veriteľa   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (výmazomz obchodného   registra   bez   právneho   nástupcu   12.   januára   2011),   ktorý   v   čase   podanianávrhu na vstup do konania už účastníkom konkurzného konania nebol, a preto sťažovateľnemohol vstúpiť do procesných práv spojených s postúpenou pohľadávkou spôsobom podľa§ 25 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“).   Po   odvolanísťažovateľa   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil,   pretože   ho   považovalza vecne správne.

4. Sťažovateľ poukazuje najmä na to, že krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberaldôvodmi nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, pričom „... z konania sťažovateľa   je   zrejmé,   že   splnil   všetky   zákonné   podmienky,   aby   sa   stal   účastníkom konkurzného   konania   a   súdy   mu   tak   svojimi   rozhodnutiami   ohľadom   jeho   vstupu   do konkurzného konania odňali možnosť konať pred súdom i právo na spravodlivý proces... Súdy pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa a jeho odvolaní vôbec nebrali zreteľ na nasledovné skutočnosti:

a) zánik jedného z veriteľov bez právneho nástupcu nie je dôvodom pre zastavenie konkurzného konania,

b)   podmienkou   pre   rozhodnutie   o   vstupe   do   konkurzného   konania   nie   je   súhlas pôvodného   veriteľa,   preto   jeho   zánik   nemôže   byť   dôvodom   pre   zamietnutie   návrhu nadobúdateľa pohľadávky na vstup do konkurzného konania na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od pôvodného veriteľa,

c) pôvodný veriteľ ani nie je oprávnený podať takýto návrh na vstup do konkurzného konania, ako je to napríklad v prípade postupu podľa ust. § 92 ods. 2 OSP, kedy je návrh na zmenu účastníka konania pri prevode práv alebo povinností oprávnený podať aj pôvodný navrhovateľ, s ktorého návrhom musí súhlasiť ten, kto má vstúpiť na jeho miesto,

d) zákon o konkurze neobmedzuje podanie návrhu na vstup do konkurzného konania žiadnou lehotou...“.

5. Na základe aj uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy...   a   základné   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa sp. zn. 3K/19/2009-192 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa sp. zn. 41CoKR/48/2014, porušené boli.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   14.   01.   2015, sp. zn. 41CoKR/48/2014   a   uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   30.   10.   2014, sp. zn. 3K/19/2009-192 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ sa tiež domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súdna predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhyvo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo,aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby samohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   lenv prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   protinemu...

9.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovorunamietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol zamietnutý jehonávrh na vstup do konkurzného konania v dôsledku postúpenia pohľadávky pôvodne riadneprihláseného veriteľa, ktorý potom zanikol výmazom z obchodného registra bez právnehonástupcu.

10. Podľa sťažovateľa „zánik veriteľa v konkurznom konaní výmazom z Obchodného registra netvorí prekážku súdu rozhodnúť o vstupe sťažovateľa do konkurzného konania na miesto veriteľa, pokiaľ sťažovateľ súdu preukázal nadobudnutie pohľadávky od veriteľa, ku ktorej nadobudnutiu došlo v čase, keď veriteľ ešte bol účastníkom konkurzného konania......   Právny   názor   Okresného   súdu...   i   Krajského   súdu...   o   tom,   že   nedostatok spôsobilosti   pôvodného   veriteľa   byť   účastníkom   konania   tvorí   prekážku   postupu konania a rozhodnutia vo veci samej, pre ktorú súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa na miesto   pôvodného   veriteľa   do   konkurzného   konania,   je   v   priamom   rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu... vysloveným v jeho uznesení zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, v zmysle ktorého o vstupe nového účastníka do konania je možné rozhodnúť aj po strate spôsobilosti pôvodného účastníka byť účastníkom konania.“.

II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014

11. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týkanamietaného uznesenia   okresného súdu,   nie je   daná   právomoc ústavného   súdu.   Ako tovyplýva   z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovaťochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Zmysel a účel zásadysubsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byťiba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tomrámci predovšetkým všeobecného súdnictva.   Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci. Proti   uzneseniu   okresného   súdu   boloprípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, keď hopodal na okresnom súde 20. novembra 2014 (č. l. 198 a č. l. 199 v spise), a preto právomocposkytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal   predovšetkým   krajský   súdv odvolacom konaní (námietky sťažovateľa v odvolaní sú takmer identické s námietkamiv jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu).

12. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v súvislosti s namietanýmporušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruje z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie namietanéhouznesenia krajského súdu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahuk namietanému   uzneseniu   okresného   súdu)   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   prenedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   135/04,IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo 14. januára 2015

13.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   námietky   (pozri   body   4,   9   a   10),   ktorýmisťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   spočívajú   v jehonesúhlase s jeho právnym názorom, ktorým potvrdil namietané uznesenie okresného súdu.

14. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 180/09).

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

16. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdulen   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

17.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosťdomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecnýsúd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(II. ÚS 8/01), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietolopravný   prostriedok   alebo   zastavil   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmala rozhodol o   ňom v spojitosti s napadnutým súdnym konaním (m. m. IV.   ÚS 279/05,IV. ÚS 337/04). Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že súčasťouobsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľačl. 6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

18.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   konkurzného   spisu   a namietaného   uzneseniakrajského   súdu   konštatuje,   že   právny   názor   odvolacieho   súdu   je   jasný   a zrozumiteľnýa odôvodnenie namietaného uznesenia nie je arbitrárne (pozri k tomu bod 19 a nasl. tohtouznesenia, pozn.). Ústavný súd poukazuje pritom na relevantnú časť jeho odôvodnenia nas. 3 až 5, v ktorej sa okrem citácie ustanovení zákona o konkurze (§ 25 ods. 1, § 196)a ustanovení § 19 a § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) okrem inéhouvádza:

«Preskúmaním veci sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom,   že   nakoľko   veriteľ   v   čase   podania   návrhu   na   vstup   do   konania   už   účastníkom konkurzného   konania   nebol,   navrhovateľ,   t.   j. ⬛⬛⬛⬛ nemohol   vstúpiť do procesných práv spojených s touto pohľadávkou spôsobom podľa § 25 ZKR.

Odvolací súd poukazuje na to, že veriteľ ⬛⬛⬛⬛... mal spôsobilosť mať práva a povinnosti ako právnická osoba podľa § 56 a nasl. Obchodného zákonníka. Túto spôsobilosť spol... mala od svojho vzniku, t. j. zápisom do obchodného registra a zanikla jej dňom   zániku,   t.   j.   dňom   výmazu   z   obchodného   registra,   čo   v   tomto   prípade   bolo dňa 12. 1. 2011.   Je   nesporné,   že   navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ súdu   preukázal,   že pohľadávka   veriteľa ⬛⬛⬛⬛...   bola   na   neho   postúpená   Zmluvou   zo   dňa 6. 5. 2010, t. j. pred výmazom veriteľa z obchodného registra, avšak navrhovateľ podal návrh na vstup do konania až dňa 10. 1. 2014, t. j. po zániku veriteľa.... súd poukazuje na to, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ako lex specialis neupravuje takýto prípad, a preto v zmysle § 196 ZKR sa na konkurzné konanie primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 103 O. s. p. je súd povinný ex officio skúmať danosť, alebo nedanosť procesných podmienok, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.   Z   tohto   dôvodu   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď   pri   rozhodovaní o vstupe ⬛⬛⬛⬛ do konania skúmal procesné podmienky, medzi ktoré patria aj podmienky   na   strane   účastníkov.   Účastníci   konania   totiž   musia   disponovať   určitými vlastnosťami, aby súd mohol konať. Predovšetkým ide o spôsobilosť byť účastníkom konania podľa   §   19   O.   s.   p.,   pričom   nedostatok   procesnej   podmienky   na   strane   účastníka predstavuje tzv. prekážku postupu konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že zaniknutá právnická   osoba   nemôže   byť   účastníkom   konania,   pričom   nedostatok   spôsobilosti   byť účastníkom konania je teda neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorého náprava   nie   je   možná.   Zároveň   je   nutné   uviesť,   že   nedostatok   niektorej   z   podmienok konania   vždy   spôsobuje,   že   súd   nesmie   vydať   meritórne   rozhodnutie,   pokiaľ   tento nedostatok nebude odstránený.

... súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20 Cdo 2071/2008, podľa ktorého „Podmienkami konania sú teda také podmienky určené občianskym právom procesným, bez ktorých existencie nemôže dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej. Nedostatok niektorej podmienky, alebo jej zánik v priebehu konania má procesné   následky   závislé   od   toho,   či   ide   o   nedostatok   podmienky   odstrániteľný, či neodstrániteľný. Ak nie sú teda podmienky splnené, súd nemôže pokračovať v konaní. Medzi podmienky konania patria podmienky na strane účastníkov konania, t. j. spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť, spôsobilosť byť zástupcom a oprávnenie k zastupovaniu“.»

19. Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosťnaznačujúcu jeho svojvoľný postup, ktorý by nemal oporu v zákone o konkurze a tiežv Občianskom   súdnom   poriadku,   jeho   právne   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. V takomtoprípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohtosúdu.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutiezmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   pre   neho   nepriaznivé,   čo   však   nemožno   spájaťs porušením   jeho   základného   práva   garantovaného   ústavou   ani   s   porušením   právagarantovaného dohovorom.

20.   Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnostis namietaným   uznesením   krajského   súdu   opätovne   zdôrazňuje,   že   obsahom   základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávaniaa predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, abybol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvodzasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   sťažovateľomoznačených základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

21. Ústavný súd na podporu záverov krajského súdu tiež uvádza, že uvedený názorje v   súlade   s   právnou   doktrínou,   podľa   ktorej   „...   pokiaľ   nový   veriteľ   nadobudol   takúpohľadávku, pri ktorej pôvodný veriteľ nemal právne postavenie účastníka konania alebo hosíce mal, ale mu zaniklo, súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa do konania... Zmenyna strane účastníka prichádzajú do úvahy len vtedy, ak pôvodný účastník a osoba, ktorá samá stať účastníkom konania, majú spôsobilosť byť účastníkom konania“ (Ďurica, M. Zákono konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 183, 184).Inak povedané,   z   ustanovenia   §   25   zákona   o   konkurze inter   alia vyplýva   aj   to,že predpokladom pre zmenu účastníka konania je existencia účastníctva pôvodného veriteľa.Vzhľadom na to, že pôvodný veriteľ zanikol výmazom z obchodného registra, prestal byť exlege účastníkom konkurzného konania. Konkurzný súd preto nemohol vyhovieť návrhu navstup do konania, pretože pôvodný veriteľ prestal byť účastníkom konkurzného konania (postrate   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania).   Sťažovateľ   sa   sám   zbavil   práva   na   súdnuochranu   tým,   že   návrh   na   vstup   do   konania   podal   takmer   po   štyroch   rokoch   odnadobudnutia   pohľadávky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   dodáva,   že   nový   veriteľ(sťažovateľ)   nestráca   svoje   hmotnoprávne   postavenie   a   môže   si   uplatňovať   pohľadávkupo skončení konkurzného konania.

22. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 z 30. novembra 2009 (publikovanýmpod R 29/2010), kde sa uvádza, že „je zjavne nespravodlivý taký postup súdu, kedy má nový účastník, na ktorého prešlo právo, niesť negatívne dôsledky konania iného subjektu, t. j. pôvodného   navrhovateľa,   spočívajúce   v   tom,   že   podal   návrh   na   výmaz   spoločnosti   z obchodného registra po ukončení likvidácie“, je nutné uviesť, že judikát najvyššieho súduvychádza   zo   skutkovo   odlišného   stavu   ako   je   posudzovaný   prípad,   a   preto   je   naposudzovanú vec neaplikovateľný. V konaní, ktorého výsledkom bol judikát R 29/2010, išloo návrh na zámenu účastníka v dôsledku singulárnej sukcesie, no návrh bol podaný v čase,keď   obaja,   teda   tak   postupca,   ako   aj   postupník,   mali   právnu   subjektivitu   a k zánikupostupníka   došlo   až   v   priebehu   odvolacieho   konania.   Hlavným   rozdielom   v postupepostupcu a postupníka v judikáte R 29/2010 a postupe sťažovateľa a zaniknutého účastníkakonkurzného konania v tomto prípade je to, že v konaní vedúcom k judikátu R 29/2010 bolnávrh   na   zámenu   účastníkov   podaný   v   pomerne   akceptovateľnom   čase   po postúpenípohľadávky (postúpenie 23. mája 2005, oznámenie podané súdu 27. septembra 2005), avšakv tomto prípade bol návrh na vstup do konania podaný viac ako 3 roky a 7 mesiacov po

údajnom   postúpení   pohľadávky   (6.   máj   2010  10.   január   2014),   pričom   k výmazupôvodného veriteľa došlo 12. januára 2011 ex offo na základe uznesenia okresného súdu sp.zn. 26 CbR 193/2009 z 11. októbra 2010. V tomto ohľade nie je bez významu ani to, žesťažovateľ,   poukazujúc   na   citovaný   judikát   (podľa   ktorého   došlo   zmene   účastníkovobčianskeho súdneho konania podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP), v ním podanej sťažnosti aleargumentuje, že ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP nie sú v konkurznom konaní použiteľné.

23. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že k postúpeniu pohľadávky postupcom ⬛⬛⬛⬛,   na   sťažovateľa   malo   dôjsť   6.   mája   2010,   avšak   k úradnémuosvedčeniu podpisov na zmluve došlo až dodatočne/neskôr 8. januára 2014 (č. 1. 187), čo jerovnako   neakceptovateľné.   V súvislosti   s ustanovením   §   25   ods.   2   zákona   o konkurzeprávna   doktrína   uvádza,   že   k   úradnému   overeniu   podpisov   má   dôjsť   už   na samotnýchlistinách   preukazujúcich   prevod   pohľadávky   (Ďurica,   M.   Zákon   o konkurzea reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 182). Sťažovateľ bol viacrokov nečinný a v danej veci nepochybne nestrážil svoje práva podľa zásady vigilantibusiura scripta sunt (právo patrí bdelým), pretože inak by nemohlo dôjsť k tejto situácii.

24. Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto častiza zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohtodôvodu v tejto časti odmietol.

25.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súdpredovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   neobsahuje   žiadneodôvodnenie, hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom  advokátom,čiže nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25ods. 2 zákona ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

26.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015