SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 282/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhospoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v menektorej koná advokát a konateľ ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušeniazákladných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina v konaní vedenompod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo 14. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti aaby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo14. januára 2015 (ďalej aj „namietané uznesenia“).
2. Sťažovateľ uviedol, že 10. januára 2014 podal na okresnom súde „návrh na jeho vstup do konkurzného konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 06. 05. 2010, ktorou veriteľ spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ postúpil pohľadávku vo výške 29.856,55 EUR prihlásenú a zistenú v konkurznom konaní úpadcu
, sťažovateľovi“.
3. Okresný súd jeho návrh namietaným uznesením zamietol, pretože návrh na vstupdo konania podal až po zániku veriteľa spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (výmazomz obchodného registra bez právneho nástupcu 12. januára 2011), ktorý v čase podanianávrhu na vstup do konania už účastníkom konkurzného konania nebol, a preto sťažovateľnemohol vstúpiť do procesných práv spojených s postúpenou pohľadávkou spôsobom podľa§ 25 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Po odvolanísťažovateľa krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil, pretože ho považovalza vecne správne.
4. Sťažovateľ poukazuje najmä na to, že krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberaldôvodmi nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, pričom „... z konania sťažovateľa je zrejmé, že splnil všetky zákonné podmienky, aby sa stal účastníkom konkurzného konania a súdy mu tak svojimi rozhodnutiami ohľadom jeho vstupu do konkurzného konania odňali možnosť konať pred súdom i právo na spravodlivý proces... Súdy pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa a jeho odvolaní vôbec nebrali zreteľ na nasledovné skutočnosti:
a) zánik jedného z veriteľov bez právneho nástupcu nie je dôvodom pre zastavenie konkurzného konania,
b) podmienkou pre rozhodnutie o vstupe do konkurzného konania nie je súhlas pôvodného veriteľa, preto jeho zánik nemôže byť dôvodom pre zamietnutie návrhu nadobúdateľa pohľadávky na vstup do konkurzného konania na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od pôvodného veriteľa,
c) pôvodný veriteľ ani nie je oprávnený podať takýto návrh na vstup do konkurzného konania, ako je to napríklad v prípade postupu podľa ust. § 92 ods. 2 OSP, kedy je návrh na zmenu účastníka konania pri prevode práv alebo povinností oprávnený podať aj pôvodný navrhovateľ, s ktorého návrhom musí súhlasiť ten, kto má vstúpiť na jeho miesto,
d) zákon o konkurze neobmedzuje podanie návrhu na vstup do konkurzného konania žiadnou lehotou...“.
5. Na základe aj uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa sp. zn. 3K/19/2009-192 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa sp. zn. 41CoKR/48/2014, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 01. 2015, sp. zn. 41CoKR/48/2014 a uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2014, sp. zn. 3K/19/2009-192 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ sa tiež domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo,aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby samohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť lenv prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia protinemu...
9. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovorunamietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol zamietnutý jehonávrh na vstup do konkurzného konania v dôsledku postúpenia pohľadávky pôvodne riadneprihláseného veriteľa, ktorý potom zanikol výmazom z obchodného registra bez právnehonástupcu.
10. Podľa sťažovateľa „zánik veriteľa v konkurznom konaní výmazom z Obchodného registra netvorí prekážku súdu rozhodnúť o vstupe sťažovateľa do konkurzného konania na miesto veriteľa, pokiaľ sťažovateľ súdu preukázal nadobudnutie pohľadávky od veriteľa, ku ktorej nadobudnutiu došlo v čase, keď veriteľ ešte bol účastníkom konkurzného konania...... Právny názor Okresného súdu... i Krajského súdu... o tom, že nedostatok spôsobilosti pôvodného veriteľa byť účastníkom konania tvorí prekážku postupu konania a rozhodnutia vo veci samej, pre ktorú súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa na miesto pôvodného veriteľa do konkurzného konania, je v priamom rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu... vysloveným v jeho uznesení zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, v zmysle ktorého o vstupe nového účastníka do konania je možné rozhodnúť aj po strate spôsobilosti pôvodného účastníka byť účastníkom konania.“.
II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014
11. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týkanamietaného uznesenia okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako tovyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovaťochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Zmysel a účel zásadysubsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byťiba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tomrámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Proti uzneseniu okresného súdu boloprípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, keď hopodal na okresnom súde 20. novembra 2014 (č. l. 198 a č. l. 199 v spise), a preto právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský súdv odvolacom konaní (námietky sťažovateľa v odvolaní sú takmer identické s námietkamiv jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu).
12. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v súvislosti s namietanýmporušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruje z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie namietanéhouznesenia krajského súdu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahuk namietanému uzneseniu okresného súdu) pri predbežnom prerokovaní odmietol prenedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo 14. januára 2015
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietky (pozri body 4, 9 a 10), ktorýmisťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, spočívajú v jehonesúhlase s jeho právnym názorom, ktorým potvrdil namietané uznesenie okresného súdu.
14. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 180/09).
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
16. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdulen vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosťdomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecnýsúd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(II. ÚS 8/01), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietolopravný prostriedok alebo zastavil konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmala rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym konaním (m. m. IV. ÚS 279/05,IV. ÚS 337/04). Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že súčasťouobsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
18. Ústavný súd po preskúmaní konkurzného spisu a namietaného uzneseniakrajského súdu konštatuje, že právny názor odvolacieho súdu je jasný a zrozumiteľnýa odôvodnenie namietaného uznesenia nie je arbitrárne (pozri k tomu bod 19 a nasl. tohtouznesenia, pozn.). Ústavný súd poukazuje pritom na relevantnú časť jeho odôvodnenia nas. 3 až 5, v ktorej sa okrem citácie ustanovení zákona o konkurze (§ 25 ods. 1, § 196)a ustanovení § 19 a § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) okrem inéhouvádza:
«Preskúmaním veci sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že nakoľko veriteľ v čase podania návrhu na vstup do konania už účastníkom konkurzného konania nebol, navrhovateľ, t. j. ⬛⬛⬛⬛ nemohol vstúpiť do procesných práv spojených s touto pohľadávkou spôsobom podľa § 25 ZKR.
Odvolací súd poukazuje na to, že veriteľ ⬛⬛⬛⬛... mal spôsobilosť mať práva a povinnosti ako právnická osoba podľa § 56 a nasl. Obchodného zákonníka. Túto spôsobilosť spol... mala od svojho vzniku, t. j. zápisom do obchodného registra a zanikla jej dňom zániku, t. j. dňom výmazu z obchodného registra, čo v tomto prípade bolo dňa 12. 1. 2011. Je nesporné, že navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ súdu preukázal, že pohľadávka veriteľa ⬛⬛⬛⬛... bola na neho postúpená Zmluvou zo dňa 6. 5. 2010, t. j. pred výmazom veriteľa z obchodného registra, avšak navrhovateľ podal návrh na vstup do konania až dňa 10. 1. 2014, t. j. po zániku veriteľa.... súd poukazuje na to, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ako lex specialis neupravuje takýto prípad, a preto v zmysle § 196 ZKR sa na konkurzné konanie primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 103 O. s. p. je súd povinný ex officio skúmať danosť, alebo nedanosť procesných podmienok, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Z tohto dôvodu prvostupňový súd postupoval správne, keď pri rozhodovaní o vstupe ⬛⬛⬛⬛ do konania skúmal procesné podmienky, medzi ktoré patria aj podmienky na strane účastníkov. Účastníci konania totiž musia disponovať určitými vlastnosťami, aby súd mohol konať. Predovšetkým ide o spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O. s. p., pričom nedostatok procesnej podmienky na strane účastníka predstavuje tzv. prekážku postupu konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že zaniknutá právnická osoba nemôže byť účastníkom konania, pričom nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je teda neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorého náprava nie je možná. Zároveň je nutné uviesť, že nedostatok niektorej z podmienok konania vždy spôsobuje, že súd nesmie vydať meritórne rozhodnutie, pokiaľ tento nedostatok nebude odstránený.
... súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20 Cdo 2071/2008, podľa ktorého „Podmienkami konania sú teda také podmienky určené občianskym právom procesným, bez ktorých existencie nemôže dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej. Nedostatok niektorej podmienky, alebo jej zánik v priebehu konania má procesné následky závislé od toho, či ide o nedostatok podmienky odstrániteľný, či neodstrániteľný. Ak nie sú teda podmienky splnené, súd nemôže pokračovať v konaní. Medzi podmienky konania patria podmienky na strane účastníkov konania, t. j. spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť, spôsobilosť byť zástupcom a oprávnenie k zastupovaniu“.»
19. Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosťnaznačujúcu jeho svojvoľný postup, ktorý by nemal oporu v zákone o konkurze a tiežv Občianskom súdnom poriadku, jeho právne úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. V takomtoprípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohtosúdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutiezmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožno spájaťs porušením jeho základného práva garantovaného ústavou ani s porušením právagarantovaného dohovorom.
20. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnostis namietaným uznesením krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávaniaa predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, abybol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvodzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie sťažovateľomoznačených základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
21. Ústavný súd na podporu záverov krajského súdu tiež uvádza, že uvedený názorje v súlade s právnou doktrínou, podľa ktorej „... pokiaľ nový veriteľ nadobudol takúpohľadávku, pri ktorej pôvodný veriteľ nemal právne postavenie účastníka konania alebo hosíce mal, ale mu zaniklo, súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa do konania... Zmenyna strane účastníka prichádzajú do úvahy len vtedy, ak pôvodný účastník a osoba, ktorá samá stať účastníkom konania, majú spôsobilosť byť účastníkom konania“ (Ďurica, M. Zákono konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 183, 184).Inak povedané, z ustanovenia § 25 zákona o konkurze inter alia vyplýva aj to,že predpokladom pre zmenu účastníka konania je existencia účastníctva pôvodného veriteľa.Vzhľadom na to, že pôvodný veriteľ zanikol výmazom z obchodného registra, prestal byť exlege účastníkom konkurzného konania. Konkurzný súd preto nemohol vyhovieť návrhu navstup do konania, pretože pôvodný veriteľ prestal byť účastníkom konkurzného konania (postrate spôsobilosti byť účastníkom konania). Sťažovateľ sa sám zbavil práva na súdnuochranu tým, že návrh na vstup do konania podal takmer po štyroch rokoch odnadobudnutia pohľadávky. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nový veriteľ(sťažovateľ) nestráca svoje hmotnoprávne postavenie a môže si uplatňovať pohľadávkupo skončení konkurzného konania.
22. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 z 30. novembra 2009 (publikovanýmpod R 29/2010), kde sa uvádza, že „je zjavne nespravodlivý taký postup súdu, kedy má nový účastník, na ktorého prešlo právo, niesť negatívne dôsledky konania iného subjektu, t. j. pôvodného navrhovateľa, spočívajúce v tom, že podal návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra po ukončení likvidácie“, je nutné uviesť, že judikát najvyššieho súduvychádza zo skutkovo odlišného stavu ako je posudzovaný prípad, a preto je naposudzovanú vec neaplikovateľný. V konaní, ktorého výsledkom bol judikát R 29/2010, išloo návrh na zámenu účastníka v dôsledku singulárnej sukcesie, no návrh bol podaný v čase,keď obaja, teda tak postupca, ako aj postupník, mali právnu subjektivitu a k zánikupostupníka došlo až v priebehu odvolacieho konania. Hlavným rozdielom v postupepostupcu a postupníka v judikáte R 29/2010 a postupe sťažovateľa a zaniknutého účastníkakonkurzného konania v tomto prípade je to, že v konaní vedúcom k judikátu R 29/2010 bolnávrh na zámenu účastníkov podaný v pomerne akceptovateľnom čase po postúpenípohľadávky (postúpenie 23. mája 2005, oznámenie podané súdu 27. septembra 2005), avšakv tomto prípade bol návrh na vstup do konania podaný viac ako 3 roky a 7 mesiacov po
údajnom postúpení pohľadávky (6. máj 2010 10. január 2014), pričom k výmazupôvodného veriteľa došlo 12. januára 2011 ex offo na základe uznesenia okresného súdu sp.zn. 26 CbR 193/2009 z 11. októbra 2010. V tomto ohľade nie je bez významu ani to, žesťažovateľ, poukazujúc na citovaný judikát (podľa ktorého došlo zmene účastníkovobčianskeho súdneho konania podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP), v ním podanej sťažnosti aleargumentuje, že ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP nie sú v konkurznom konaní použiteľné.
23. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že k postúpeniu pohľadávky postupcom ⬛⬛⬛⬛, na sťažovateľa malo dôjsť 6. mája 2010, avšak k úradnémuosvedčeniu podpisov na zmluve došlo až dodatočne/neskôr 8. januára 2014 (č. 1. 187), čo jerovnako neakceptovateľné. V súvislosti s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o konkurzeprávna doktrína uvádza, že k úradnému overeniu podpisov má dôjsť už na samotnýchlistinách preukazujúcich prevod pohľadávky (Ďurica, M. Zákon o konkurzea reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 182). Sťažovateľ bol viacrokov nečinný a v danej veci nepochybne nestrážil svoje práva podľa zásady vigilantibusiura scripta sunt (právo patrí bdelým), pretože inak by nemohlo dôjsť k tejto situácii.
24. Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto častiza zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohtodôvodu v tejto časti odmietol.
25. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súdpredovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje žiadneodôvodnenie, hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom advokátom,čiže nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25ods. 2 zákona ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015