znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 282/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí   17. septembra 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., Karpatská 3, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov   v   konaní   zaručené   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Cob   164/2013 z 28. februára 2014   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o.,   p r i z n á v a   úhradu trov právneho   zastúpenia   v sume   340,90   € (slovom   tristoštyridsať   eur a deväťdesiat   centov), ktorú   j e   Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Romana Goreja do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 282/2014-13 zo 4. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti HOME and STYLE,   s.   r.   o.,   Karpatská   3,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 69/2012 sa žalobou podanou 4. júla 2012 žalobca   (obchodná   spoločnosť   R.   spol.   s r.   o.,   ďalej   len   „žalobkyňa“)   domáhala od sťažovateľky zaplatenia sumy 1 143,86 € z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v dôsledku toho, že sťažovateľka jej v zmysle zmluvných dojednaní uvedených v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo 14. októbra 2010 (ďalej len „zmluva o podnikateľskom nájme“) nevrátila predmet nájmu (tzv. vibračnú nohu, pozn.). Obranná argumentácia   sťažovateľky   spočívala   v   tvrdení,   že   predmet   nájmu   žalobkyni   nevrátila z dôvodu, že tento jej bol odcudzený, za čo musí znášať zodpovednosť samotná žalobkyňa, pretože v zmysle „Základných podmienok podnikateľského nájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva“ (ďalej   len   „podmienky   podnikateľského   nájmu“),   ktoré   boli neoddeliteľnou súčasťou dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme zo 14. októbra 2010, a to konkrétne v zmysel ich čl. IX sa žalobkyňa ako prenajímateľka sama zaväzovala poistiť predmet nájmu aj proti krádeži, takže podľa sťažovateľky si žalobkyňa mala z tohto titulu uplatniť nárok na náhradu škody z titulu krádeže od poisťovne. Okrem toho sťažovateľka poukázala   aj   na   skutočnosť,   že   žalobkyňa   neuniesla   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa preukázania výšky ňou uplatnenej škody.

Stotožniac   sa   s   tvrdeniami   žalobkyne,   podľa   ktorej   v   čl.   IX   podmienok podnikateľského   nájmu   síce   vyhlásila, že   zariadenie,   ktoré   bolo   predmetom   nájmu, má zmluvne poistené, avšak v zmysle výluk z tohto poistenia mali byť vylúčené „... vzniknuté straty   každého   druhu....“,   pričom   za   takúto „stratu“ bolo   potrebné   podľa   žalobkyne považovať aj krádež,   za   ktorú   mal   v plnom   rozsahu   niesť   zodpovednosť   nájomca,   t.   j. v danom   prípade   sťažovateľka,   ktorá   mala   zmluvnú   povinnosť   sama   si   zodpovednosť za tieto „straty“ pripoistiť, okresný súd rozsudkom sp. zn. 26 Cb 69/2012 z 1. marca 2013 žalobe v plnom rozsahu vyhovel.  

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014 označený rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozhodnutia krajského   súdu,   ktorý   sa   podľa   nej   rovnako   ako   pred   ním   aj   okresný   súd   ústavne neudržateľným   spôsobom   vysporiadal   so   zmluvným   dojednaním   uvedeným   v čl.   IX dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme. Podľa označeného zmluvného dojednania totiž žalobkyňa   v postavení   prenajímateľa   vyhlásila,   že   prenajímané   zariadenie   má   zmluvne poistené, pričom vo výlukách z tohto vyhlásenia bolo uvedené, že poistenie sa nevzťahuje okrem iného ani „... na vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania...“, za ktoré (straty) tak mala niesť zodpovedať v plnej miere sťažovateľka   v postavení   nájomcu,   ktorá   tak   mala   zabezpečiť   a uhradiť   pripoistenia nad rámec už uvedeného poistenia. Z uvedenej zmluvnej formulácie tak podľa sťažovateľky ani vzhľadom na tam uvedený demonštratívny výpočet strát, ktoré sú ekonomickej povahy, nemožno vyvodiť, žeby sa pod uvedenou stratou mala rozumieť aj krádež predmetu nájmu, tak   ako   to   tvrdila   žalobkyňa   a ako   to   ustálil   aj   krajský   súd.   Inými   slovami,   podľa sťažovateľky   z uvedenej   zmluvnej   formulácie   nie   je   možné   usúdiť,   že   by   žalobkyňa v postavení   prenajímateľa   nemala   uzatvorenú   poistnú   zmluvu   aj   pre   prípad   krádeže predmetu   nájmu,   resp.   inými   slovami,   sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   zmluvné dojednanie predpokladala, že žalobkyňa v postavení prenajímateľa mala poistený predmet nájmu   pre   prípad   jeho   odcudzenia,   pretože   pod   „stratu“,   ktorá   bola   vo   výnimkách z poistenia, nemožno podľa sťažovateľky subsumovať krádež, pretože podľa sťažovateľky ide o úplne odlišný právny inštitút.  

Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   sa   tiež   náležitým   spôsobom nevysporiadal ani s určením, resp. s preukázaním žalobkyňou uplatnenou výškou škody, pričom v tomto smere sa mal krajský súd uspokojiť iba s tvrdením žalobkyne o hodnote odcudzeného predmetu nájmu bez skúmania jeho skutočnej hodnoty vzhľadom na uplynutie časového úseku od jeho zakúpenia do doby odcudzenia, ako aj bez zohľadnenia, že v tomto období bol predmet nájmu žalobkyňou prenajímaný, a teda bol aj používaný, v dôsledku čoho sa jeho hodnota znížila.  

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: «Podstata sporu účastníkov tak spočívala vo výklade pojmu strata použitom v článku IX ZPP. Žalobca tvrdil, že tento pojem zahŕňa aj odcudzenie predmetu nájmu, Sťažovateľ naopak, že pojem strata odcudzenie nezahŕňa. Tento záver Sťažovateľ podoprel aj tvrdením, že žalobca v texte ZPP na viacerých miestach používal oba pojmy (strata aj odcudzenie), a teda   sám   medzi   týmito   pojmami   rozlišuje,   to   jest   pojem   odcudzenie   nesubsumuje pod pojem strata. Sťažovateľ preto nepovažoval za spravodlivé vykladať pojem „strata“ použitý v ZPP na jeho ťarchu....

V čl. IX. druhá veta ZPP sa v súvislosti s obmedzením rozsahu poistenia, ktoré má zabezpečiť žalobca (prenajímateľ), používa slovné spojenie „straty všetkého druhu“, ktoré je   bližšie   špecifikované   demonštratívnym   výpočtom   strát   výlučne   ekonomickej   povahy. Odcudzenie   predmetu   nájmu,   ani   obdobné   skutočnosti,   ktoré   by   evokovali   možnosť vzťahovať slovné spojenie „straty všetkého druhu“ aj na odcudzenie, sa v predmetnom ustanovení ZPP nespomínajú. Výklad všeobecných súdov sa vo svetle demonštratívneho výpočtu javí ako bezdôvodne extenzívny a pre Sťažovateľa ako účastníka právneho vzťahu, neočakávateľný.

Krajský súd v Košiciach... doplnil odôvodnenie Okresného súdu Košice I (strana 10 rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach),   že   podľa   jeho   názoru   slovo   „vrátane“   nie   je označením   demonštratívneho   výpočtu,   ale   rozširujúceho.   Teória   práva   však   rozširujúci výpočet nepozná (iba taxatívny a demonštratívny) a rozoznáva (popri iných výkladových metódach)   iba   tzv.   rozširujúci   výklad,   práve   ktorého   neodôvodnené   použitie   Sťažovateľ Okresnému súdu Košice I vytýkal. Použitie extenzívneho výkladu (na ťarchu Sťažovateľa) tak Krajský súd v Košiciach neodôvodnil vôbec.

Podľa § 35 odsek 2 Občianskeho zákonníka sa právne úkony vyjadrené slovami vykladajú podľa ich jazykového vyjadrenia a podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. S poukazom na uvedené, ak žalobca použil v návrhu nájomnej zmluvy pojem strata, treba tento pojem vykladať ako strata a nie aj odcudzenie. Ak žalobca v priebehu konania tvrdil, že pri vyjadrení pojmu strata v článku IX. ZPP mal na mysli aj odcudzenie, jeho vôľa bola v rozpore s jeho jazykovým prejavom, pretože pojmy strata a odcudzenie nie sú obsahovo totožné, naopak z hľadiska právneho významu a následkov s nimi spojených, sa podstatným spôsobom odlišujú. Zatiaľ čo strata je právnou udalosťou, t.j. právnou skutočnosťou nezávislou od ľudskej vôle, odcudzenie je protiprávnym   úkonom,   a   teda   právnou   skutočnosťou   závislou   od   ľudskej   vôle.   Zároveň právne predpisy s týmito právnymi skutočnosťami spájajú úplne odlišné právne následky.... Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy spôsobom určenia výšky škody, ktorá mala byť údajne spôsobená žalobcovi, zasiahli do jeho práv..., a to konkrétne:

a)   prenosom   dôkazného   bremena   o   výške   spôsobnej   škody   zo   žalobcu   na Sťažovateľa, ktoré v predmetnom konaní od počiatku zaťažovalo žalobcu,

b) určením výšky škody na sumu 1.143,86 eur bez akéhokoľvek relevantného dôkazu vykonaného v priebehu súdneho konania, iba na podklade tvrdení žalobcu, resp. výstupov z jeho účtovníctva, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o skutočnej výške spôsobenej škody,

c)   nerovným   prístupom   k   účastníkom   konania   tým,   že   nekriticky   prijali   tvrdenia žalobcu o výške spôsobenej škody, na strane druhej odmietli tvrdenia Sťažovateľa o tom, že hodnota   predmetu   nájmu   v danom   čase   neprevyšovala   400,-   eur.   Pritom   je   zrejmé,   že nakoľko   Sťažovateľ   predmet   nájmu   užíval,   vedel   zhodnotiť   jeho   mieru   opotrebenia, pre ktorú je výška škody určená sumou 1.146,86 eur viac ako nereálna,

d) nepreskúmateľným odôvodnením o údajne dlhej životnosti predmetu nájmu, bez toho,   aby   sa   zaoberali   mierou   a   frekvenciou   užívania   predmetu   nájmu   v   priebehu prenajímania zo strany žalobcu. Z vlastných skúseností Sťažovateľ môže potvrdiť, že je krajne nereálne tvrdenie žalobcu o tom, že predmet nájmu - vibračná noha po dvojročnom intenzívnom užívaní stratila na svojej hodnote iba 28 % svojej hodnoty.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „... základné právo sťažovateľa HOME and STYLE, s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov podľa   článku   47   odsek   3   Ústavy   SR   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k.: 2Cob/164/2013 zo dňa 28. 02. 2014, porušené bolo,

- rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 2 Cob/164/2013 zo dňa 28. 02. 2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie,

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania Sťažovateľovi v sume   340,90   EUR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   GOREJ   Legal,   s.r.o.,   so   sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 681/2014 z 28. augusta 2014 a právny zástupca sťažovateľky listom z 11. augusta 2014.  

2. 1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: «Tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, akými dôkazmi sa pri tom riadili a ako vec právne posúdili. Ak odvolací súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za preukázané a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za správne, neznamená to,   že nekriticky prijal tvrdenia žalobcu.

Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd nevykladal zákon (kde teória práva rozširujúci výpočet nepozná - len taxatívny a demonštratívny) ale základné poistné podmienky   žalobcu   -   spoločnosti   R.   spol.   s  .r.o.   ako   prenajímateľa   hnuteľných   vecí

-vibračnej   nohy   SRV   66   a   snažil   sa   vysvetliť   obsah   v   nich   použitého   slova   „vrátane“ a vysvetliť tak, prečo k námietkam sťažovateľa v konaní neprihliadol.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR   neznamená   právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom ako sa to nesprávne domnieva sťažovateľka. Z horeuvedených   dôvodov   považujem   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   za   vecne správne a ústavnú sťažnosť preto za neopodstatnenú.

Zároveň oznamujeme ústavnému súdu, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.»

2. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:„... súhlasíme s rozhodnutím o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.“  

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   2   Cob   164/2013   z 28.   februára   2014   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   k porušeniu   ktorých   malo   podľa sťažovateľky dôjsť   jednak   tým,   že   krajský   súd   nevykonal   a ani   sa   nevysporiadal so sťažovateľkou navrhovanými dôkazmi a argumentmi, len sa bez ďalšieho mal stotožniť s argumentáciou žalobkyne (aj pokiaľ ide o výklad ustanovení zmluvy o podnikateľskom nájme), čím mal krajský súd v konečnom dôsledku znevýhodniť sťažovateľku (žalovanú) v spore,   a jednak   tým,   že   krajský   súd   mal   danú   vec   nesprávne   právne   posúdiť,   keď pod pojem „strata“ subsumoval aj pojem „krádež“ aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky ide o dva samostatné právne inštitúty, s ktorými je spojený vznik iných právnych následkov.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto: «Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam udáva:

Zmluvný vzťah účastníkov bol založený Zmluvou o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí   zo   dňa   14.   10.   2010,   ktorej   neoddeliteľnou   súčasťou   sú   aj   základné   podmienky podnikateľského   nájmu   stavebnej   mechanizácie   a   príslušenstva.   Žalobca   sa   domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti žalovaného vrátiť mu predmet nájmu po uplynutí dohodnutej doby uvedenej v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný zodpovedá za škodu porušením svojej zmluvnej povinnosti prenajatú vec žalobcovi vrátiť (§ 420 OZ). Ako už uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s týmto zavinením mu škoda vznikla (zníženie majetkového stavu). Žalovaný nepreukázal, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3), teda sa zodpovednosti nezbavil. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti postihuje jeho ako škodcu, keď nepreukázal, že urobil dostatočné opatrenia, aby k odcudzeniu nedošlo.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom výšky priznanej škody, túto odvolací súd zhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade má aj odvolací súd za to, že pri určení hodnoty predmetu nájmu možno vychádzať z jeho účtovnej hodnoty. Ak by tomu aj tak nebolo, je potrebné zdôrazniť, že vibračná noha bola zakúpená v roku 2008 za sumu 1.590,- eur (uvedené žalobca zdokladoval), žalovanému prenajatá v mesiaci október 2010, odcudzená bola v mesiaci november 2010. Ide o typ vibračného zariadenia dlhej životnosti, preto ťažko možno dôjsť k záveru, že by po dvoch rokoch klesla jeho hodnota na žalovaným uvedených 400,-   eur.   Žalovaným   navrhovaný   znalecký   posudok   je   za   danej   situácie   jednak nehospodársky a jednak by bol vo vzťahu ku konkrétnej vibračnej nohe aj bez výpovednej hodnoty, keďže bola odcudzená.

Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že ak by uvedené zariadenie vykazovalo vady, nedostatky,   resp.   by   bolo   nefunkčné   (čo   by   prípadne   znižovalo   jeho   cenu)   nič   také prenajímateľovi oznámené nebolo.

Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a to že žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu a jej výška bola súdom prvého stupňa určená správne.

Žalovaný   uplatnil   voči   nároku   žalobcu   svoju   pohľadávku   vzniknutú   mu   titulom náhrady škody spôsobenej mu porušením povinnosti žalobcu dať predmet nájmu poistiť proti   odcudzeniu,   tak   ako   mu   táto   povinnosť   vyplýva   z   čl.   IX   základných   podmienok podnikateľského prenájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva.

Uvedené   odvolateľ   odvodzuje   od   skutočnosti,   že   žalobca   v   citovanom   článku deklaruje,   že   zariadenie   má   zmluvne   poistené,   okrem   prípadov   na   ktoré   sa   poistenie nevzťahuje, kde bolo použité slovné spojenie „na vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého   zisku,   pokút,   mánk,   strát   vzniknutých   z   omeškania,   nedodržaním   dohodnutého výkonu a stratou trhu alebo kontraktu“. Žalovaný dôvodí, že pojem strata (na ktorý sa teda poistenie nevzťahuje) nezahŕňa odcudzenie.

Odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka odvolateľa je taktiež nedôvodná. Predovšetkým je potrebné uviesť, že články VI, VII, osobitných podmienok (na ktoré v tejto súvislosti odvolateľ poukazuje) síce používajú oba pojmy (odcudzenie a stratu), ale riešia úplne iné situácie (povinnosti pri prepravovaní mechanizácie, povinnosti pri jej užívaní), keď uvedenie oboch týchto pojmov má logický základ a ich použitie v konkrétnych článkoch je   namieste.   Z   uvedeného   preto   nie   je   možné   vyvodzovať   záver,   že   pod   pojem   „straty všetkého   druhu“   nemožno   subsumovať   aj   stratu   spôsobenú   odcudzením   veci   (keďže na tomto mieste nie sú uvedené oba pojmy).

V   citovanom   ustanovení   pojem   „strata"   nemožno   vykladať   iba   v   spojitosti s ekonomickými stratami, tak ako sa mylne domnieva odvolateľ, argumentujúc, že slovné spojenie   „straty   všetkého   druhu“   je   bližšie   špecifikované   výpočtom   strát   výlučne ekonomickej povahy. Slovo „vrátane" totiž nie je označením demonštratívneho výpočtu, ale rozširujúceho. Uvedené slovné spojenie je teda potrebné vykladať v širších súvislostiach ako akúkoľvek stratu, ktorej následkom je nemožnosť fyzickej dispozície s prenajatou vecou, teda   aj   jej   odcudzenie,   vrátane   aj   strát   ekonomickej   povahy,   ku   ktorým   môže   dôjsť v súvislosti s užívaním predmetu nájmu,   ale neznamenajú nemožnosť fyzickej   dispozície s ním. Takýto   výklad   súdu   prvého   stupňa   nie   je   v   rozpore   s   výkladovými   pravidlami právnych   úkonov   vyplývajúcich   z   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   §   266   ods.   4 Obchodného zákonníka.»

Citované   rozhodnutie   krajského   súdu   je   založené   na   simplexnej   konštatácii,   že sťažovateľka,   ktorá   mala   v danom   spore   procesné   postavenie   žalovanej,   je   zodpovedná za škodu,   ktorá   mala   žalobkyni   vzniknúť   v dôsledku   nevrátenia   jej   predmetu   nájmu (vibračnej nohy) sťažovateľkou po skončení v zmluvne o podnikateľskom nájme dojednanej výpožičnej doby, pričom táto škoda mala žalobkyni vzniknúť v ňou ustálenej výške. Okrem toho krajský súd ustálil, že nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii sťažovateľky, že v dotknutej   zmluve   o podnikateľskom   nájme   žalobkyňa   vyhlásila,   že   predmet   nájmu (vibračnú nohu) má poistený aj pre prípad jeho odcudzenia, pretože podľa krajského súdu odcudzenie   predmetu   nájmu   bolo   zahrnuté   vo   výlukách   z tohto   poistenia,   keďže v podmienkach   podnikateľského   nájmu,   ktoré   boli   neoddeliteľnou   súčasťou   zmluvy o podnikateľskom nájme, bolo uvedené, že z poistenia uzavretého žalobkyňou sú vylúčené „... vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania... “ a podľa krajského súdu pod pojem „strata“ bolo možné v danom prípade subsumovať aj krádež, pretože výpočet druhu   škôd nasledujúcich za slovom „vrátane“ v citovanom zmluvnom dojednaní nemožno považovať iba za demonštratívny (príkladný) výpočet druhu škôd majúcich v tomto prípade charakter „... straty každého druhu...“, ale ide iba o rozšírenie množiny strát každého druhu aj o tieto druhy škôd ekonomickej povahy. Pokiaľ ide o výšku žalobkyňou uplatnenej škody, krajský súd svoje závery založil na tom, že žalobkyňa preukázala (zdokladovala) nadobúdaciu cenu odcudzeného predmetu nájmu, pričom   úsudkom   vzhľadom   na   dĺžku   jeho   používania   sa   v celom   rozsahu   stotožnil so žalobkyňou uplatneným nárokom.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd s ohľadom na už proklamované obmedzenie svojej právomoci zaoberal jednak dôvodom, pre ktorý krajský súd (ako aj pred ním okresný súd,   so   závermi   ktorého   sa   krajský   súd   v celom   rozsahu   stotožnil,   pozn.)   vzhľadom na charakter sporného dojednania v čl. IX dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme (ktorá zmluva   upravovala   kvalitatívny   aj   kvantitatívny   rozsah   záväzkového   vzťahu   medzi žalobkyňou a sťažovateľkou, pozn.) vyvodil zodpovednosť za žalobkyňou uplatnenú škodu v celom rozsahu na ťarchu sťažovateľky, a jednak sa zaoberal aj tým, na základe akých skutočností považoval krajský súd škodu vo výške uplatnenej žalobkyňou za nepochybnú.

Podľa   čl.   IX   zmluvy   o podnikateľskom   nájme „Prenajímateľ   vyhlasuje,   že zariadenie má zmluvne poistené. Poistenie sa nevzťahuje na škody spôsobené nedodržaním technických podmienok a prevádzkových noriem zariadenia nájomcom, porušením zákazu manipulácie so zariadením neoprávnenými osobami a na vzniknuté straty každého druhu, vrátane   ušlého   zisku,   pokút,   mánk,   strát   vzniknutých   z   omeškania,   nedodržaním dohodnutého výkonu a stratou trhu alebo kontraktu. Za všetky uvedené škody zodpovedá v plnej   miere   nájomca.   Ďalšie   druhy   poistenia   alebo   pripoistenia   nad   rámec   vyššie uvedeného poistenia zabezpečuje a uhrádza nájomca... “.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že interpretácia zmlúv ako prejavov autonómnej   normotvorby   účastníkov   súkromnoprávnych   vzťahov   je   zásadne   úlohou všeobecných súdov, avšak len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne; opačný postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva a do tohto procesu ústavný súd už musí zasiahnuť.

Doslovné znenie textu zmluvy je prvotným priblížením sa k jej významu, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť v prípade, ak sa zhoduje s ich vôľou. Ak však doslovný výklad textu zmluvy nie je v súlade s vôľou konajúcich strán a vôľa zmluvných strán   smeruje   k   inému   významu   a   ak sa   podarí   vôľu   účastníkov   procesom   hodnotenia skutkových   a   právnych   otázok   ozrejmiť,   má   zhodná   vôľa   účastníkov   zmluvy   prednosť pred doslovným   významom   textu   nimi   formulovanej   zmluvy.   V prípade,   ak   ani dokazovaním nie sú prekonané rozpory vo vôli zmluvných strán týkajúcich sa výkladu textu zmluvy, ústavný súd už v minulosti konštatoval (sp. zn. I. ÚS 243/07), že rozumným sa javí postulát,   podľa   ktorého   tvorca   zmluvy,   ktorý   argumentuje   neurčitým   ustanovením pripúšťajúcim   viacerý   možný   výklad,   musí   sám   tento   dôsledok   znášať   a   sám   musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak.

V danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva   zo   súdneho   spisu,   ako   aj   z rozhodnutia krajského súdu (a z rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, pozn.), je zrejmé, že medzi účastníčkami zmluvy o podnikateľskom nájme nedošlo ku konsenzu ich vôle   na   výklade   doslovného   textu   citovaného   čl.   IX   tejto   zmluvy.   Podľa   žalobkyne (prenajímateľky)   z tohto   zmluvného   dojednania   malo   jasne   vyplývať,   že   predmet podnikateľského nájmu (vibračnú nohu, pozn.) nemala poistený pre prípad jeho krádeže, a teda že škodu v dôsledku krádeže vzniknutú mala v celom rozsahu znášať sťažovateľka ako nájomca, resp. pre tento prípad poistenej udalosti si mala sťažovateľka predmet nájmu pripoistiť.   Avšak   podľa   sťažovateľky   z tohto   zmluvného   dojednania   malo   jednoznačne vyplývať, že žalobkyňa ako prenajímateľka proklamovala, že predmet nájmu má poistený, okrem   strát   každého   druhu   ekonomického   charakteru   (napr.   ušlý   zisk,   pokuty,   manká a pod.),   pričom   tento   výklad   je   podľa   sťažovateľky   legitímny   aj   vzhľadom   na   to,   že žalobkyňa   v predmetnej   zmluve   o podnikateľskom   nájme,   ktorú   sama   skoncipovala, používa aj pojem „strata“ aj pojem „krádež“, takže podľa sťažovateľky žalobkyňa sama medzi týmito pojmami v iných ustanoveniach dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme rozlišovala,   a teda   nemôže   bez   ďalšieho   rozumne   očakávať,   aby   pod   pojem „...   straty každého druhu...“ v prípade citovaného čl. IX bolo možné subsumovať aj pojem „krádež“, pretože ak by žalobkyňa mienila medzi výluky z postenia zaradiť aj krádež, tak potom by to v zmluve   v čl.   IX   aj   explicitne   uviedla   tak,   ako   to   učinila   v iných   ustanoveniach   tejto zmluvy.   V zmysle   tohto   výkladu   bola   sťažovateľka   v presvedčení,   že   žalobkyňa   ako prenajímateľka mala predmet nájmu poistený aj pre prípad krádeže.

Uvedený   rozkol   vo   vôli   účastníčok   sporu   týkajúce sa   výkladu   citovaného čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme krajský súd uzavrel bez ďalšieho, stotožniac sa so závermi okresného súdu, tak, že používanie pojmov „strata“ a „krádež“ na iných miestach zmluvy o podnikateľskom nájme má iný význam, avšak v prípade čl. IX je pojem „strata“ potrebné vykladať   v širšom   význame,   a treba   tento   pojem   aplikovať   na   akýkoľvek   prípad,   keď fyzická osoba stratí dispozičnú moc nad vecou, teda aj na krádež.

V uvedených   súvislostiach   však   vzhľadom   na   to,   že   v danom   prípade   sa   ani vykonaným dokazovaním nepodarilo zjednotiť vôľu sporových strán na výklade sporného čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, krajský súd sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s tým, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná iba jednou jej zmluvnou stranou (žalobkyňou ako prenajímateľkou) a sťažovateľka (ako nájomca) k nej len „pristúpila“ bez možnosti   ovplyvnenia   jej   obsahu,   čo   predstavuje   ďalší   zásadný   argument   týkajúci   sa interpretácie   zmluvy.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   odkazuje   (sp.   zn.   I.   ÚS   243/07) na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto   ich   do   zmluvy   uložil.   Zmyslom   tohto   princípu   je   neumožniť   strane   naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.  

Okrem uvedeného sa krajský súd uvedenými nejasnosťami vo výklade citovaného čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme nezaoberal, resp. ich komplexne nevyhodnotil ani v interakcii   s dokazovaním   zistenými   skutočnosťami   vyplývajúcimi   zo   súdneho   spisu. Krajský súd sa napríklad nevysporiadal s tým, či domnienka samotnej žalobkyne o rozsahu poistenia   predmetu   nájmu   (napr.   vyjadrenie   jej   právneho   zástupcu   na   pojednávaní 11. januára 2013) obstojí   v interakcii   s jej očakávaním, aby vzhľadom   na znenie čl.   IX zmluvy o podnikateľskom   nájme, o tomto rozsahu poistenia   mala vedomosť   aj samotná sťažovateľka   ako   nájomca.   Inými   slovami,   či   žalobkyňa   ako   prenajímateľka   mohla spravodlivo od sťažovateľky ako nájomníka očakávať, a to aj vzhľadom na nejasný obsah čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, že bude mať vedomosť o rozsahu a podmienkach ňou uzavretého poistenia na predmet nájmu, keď samotná žalobkyňa síce na jednej strane tvrdila,   že   predmet   nájmu   nemá   pre   prípad   krádeže   poistený,   avšak   z ňou   predloženej poistnej   zmluvy   vyplynula iná   skutočnosť   (rozdiel   bol   len   v rozsahu   poisteného   krytia, pozn.).  

Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd, rovnako ako pred ním aj okresný   súd,   založil   svoje   rozhodnutie   na   tom,   že   sťažovateľka   ako   nájomca   bola zodpovedná za škodu z dôvodu, že predmet nájmu nevrátila žalobkyni ako prenajímateľke po skončení doby nájmu, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým, že v zmluve o podnikateľskom nájme absentovala dohoda o dobe nájmu.

Podľa   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   vykazuje   známky   svojvôle   aj v časti odôvodnenia týkajúceho sa ustálenia výšky žalobkyňou uplatnenej škody, pričom krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   tom,   že   žalobkyňa   preukázala   (zdokladovala) nadobúdaciu   cenu   predmetu   nájmu a následne   len   na   základe   úvahy   (bez   dokazovania) vzhľadom na dobu používania predmetu nájmu krajský súd ustálil sumu uplatnenej škody. V tomto smere ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa síce predložila doklad o nadobudnutí predmetu nájmu, avšak tento podľa tohto ňou   predloženého   dôkazu   nenadobudla   žalobkyňa, tak   ako to   sama tvrdí   (s čím   sa   bez ďalšieho   stotožnili   aj   súdy),   ale   tento   predmet   nájmu   bol   zakúpený   obchodnou spoločnosťou..., spol. s r. o., pričom žalobkyňa sama nepreukázala a ani súdy nevykonali žiadne dokazovanie o identite tejto obchodnej spoločnosti odlišnej od žalobkyne. Okrem toho zo súdneho   spisu   nevyplýva, že   by bolo vykonané dokazovanie týkajúce   sa   doby a intenzity používania predmetu nájmu, vzhľadom na predmet činnosti žalobkyne, ktorá predmet   nájmu   prenajímala,   a teda   intenzita   (permanencia)   jeho   používania   mohla   mať vplyv na jeho opotrebenie a v konečnom dôsledku tak aj na jeho cenu.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd by sa mal pri výklade zmluvy o podnikateľskom nájme vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie a v dôsledku ktorých sa v danom prípade celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne priklonil na stranu jednej zo sporových strán oproti strane druhej.

Podľa   ústavného   súdu   krajský   súd   rozhodol   v   danej   veci   bez   toho,   aby   jeho rozhodnutie malo rozumný základ v obsahu spisu a poskytovalo rozumné vysvetlenie toho, čo   bolo medzi sporovými stranami pochybné. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   napádaným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   164/2013 z 28. februára 2014   došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv,   tak   ako   to   je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.  

IV.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v sume 340,90 € vrátane 20 % DPH.  

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.    

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 340,90 € vrátene 20 % DPH (právny zástupca predložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014