znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 282/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   S.,   Z.,   zastúpeného   spoločnosťou   A.   s.   r.   o.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ď., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   To   77/2011   z   15.   júna   2011 a sp. zn. 1 To 164/2012 z 30. januára 2013, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 4 Tp 107/2007 zo 6. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 faxom   a   11.   apríla   2013   poštou   doručená   sťažnosť   T.   S.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ď., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 77/2011 z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 15. júna 2011“) a sp. zn. 1 To 164/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 30. januára 2013“), ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 107/2007 zo 6. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok zo 6. septembra 2012“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   prokurátor   Krajskej   prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátor“) podal proti nemu 31. mája 2007 na okresnom súde obžalobu   pre   spáchanie   trestného   činu   podvodu   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2 a § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   konanie   v   tejto   veci   bolo   ďalej   vedené pod sp. zn. 4 T 107/2007.   Okresný   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 4 T 107/2007 zo 14. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. septembra 2010“), ktorým sťažovateľa aj s ním spoluobžalovaného G. S. (ďalej aj „spoluobžalovaný“ alebo spolu   so   sťažovateľom   „obžalovaní“)   oslobodil   spod   obžaloby,   pretože   sa   v   konaní nepreukázalo,   že   skutok   bol   spáchaný   obžalovanými.   Prokurátor   podal   proti   rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010 odvolanie, ktoré písomne odôvodnil podaním z 23. novembra 2010.

Krajský   súd   uznesením   z   15.   júna   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu zo 14. septembra   2010   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátil   okresnému   súdu,   aby   ju   znovu prerokoval a rozhodol o nej.

Okresný   súd   rozsudkom   zo   6.   septembra   2012   obžalovaných   uznal   vinnými zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona a odsúdil ich každého na trest odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 3 rokov. Proti rozsudku okresného súdu zo 6. septembra 2012 podali obaja obžalovaní odvolanie, ktoré boli uznesením krajského súdu z 30. januára 2013 zamietnuté.

Podľa sťažovateľa vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by sa dopustil spáchania skutku,   pre   ktorý   bol   okresným   súdom   odsúdený.   Obžalovaní v   podaných   odvolaniach namietali,   že   v   predmetnom   konaní   nebol   vypočutý   svedok   H.   E.,   ktorého   svedecká výpoveď mohla preukázať, či dokumenty, ktoré sťažovateľ odovzdal lízingovej spoločnosti, boli pravé alebo sfalšované a či mal sťažovateľ vedomosť o tom, že uvedené dokumenty boli   falošné   (uvedený   svedok   mal   tieto   dokumenty   odovzdať   prostredníctvom spoluobžalovaného sťažovateľovi). Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci výsluch tohto svedka neuskutočnili ani napriek odvolaniu obžalovaných.

Sťažovateľ považuje za nevyhnutné poukázať na to, že rozsudkom okresného súdu zo 14. septembra 2010 bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní, po zrušení tohto rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 však okresný súd rozsudkom zo 6. septembra 2012 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, a to bez vykonania akýchkoľvek ďalších dôkazov, t. j. na základe skutkového stavu, z ktorého vychádzal aj pri svojom prvom rozhodovaní (rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2010).

Sťažovateľ v súvislosti so svojím tvrdením, že nemal v úmysle spáchať trestný čin, poukázal na skutočnosť, že práve on „listom upozornil Ing. M. z leasingovej spoločnosti, na úkor ktorej sa údajne mal sťažovateľ obohatiť, že doklady spoločnosti Z., spol. s r. o. sú pochybné a požiadal o zastavenie celej transakcie, a to ešte predtým, ako vôbec došlo k akémukoľvek plneniu, ktorým by sa mohol sťažovateľ alebo tretia osoba obohatiť“, čím zabránil spáchaniu trestného činu, resp. jeho konaniu, preto nemôže byť kvalifikované ani ako pokus o spáchanie trestného činu. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci túto skutočnosť, ktorá bola preukázaná listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami, svedkov pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci nevzali do úvahy.

Okresný   súd   v   rozsudku   zo   14.   septembra   2010   s   poukazom   na   skutočnosť,   že sťažovateľ sa po zistení nepravosti dokumentov snažil celú transakciu zastaviť, vo vzťahu k rozhodnutiu   o   vine   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnom   konaní   nebolo preukázané, že konanie sťažovateľa bezprostredne smerovalo k spáchaniu trestného činu. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ uviedol, že jeho konanie „vyvracia časovú, ako aj miestnu určenosť pokusu“, avšak okresný súd pri svojom rozhodovaní túto skutočnosť v rozsudku zo 6. septembra 2012 nezohľadnil. Navyše, podľa sťažovateľa o pravdivosti jeho tvrdenia, že k preukázaniu pokusu spáchať trestný čin podvodu v jeho prípade nemohlo dôjsť, svedčí aj skutočnosť, že on sám zabezpečil ručiteľa, ktorý mal ručiť, resp. zabezpečovať záväzok vyplývajúci z lízingovej zmluvy.

Prokurátor podal proti rozsudku zo 6. septembra 2012 odvolanie, v ktorom tvrdil, že okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s ním predloženou argumentáciou, resp. nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Krajský súd v uznesení z 15. júna 2011 za hlavný   dôvod   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2010   považoval porušenie práv obhajoby v predmetnom konaní, a nie nesprávne vyhodnotenie dôkazov okresným súdom, a preto krajský súd týmto uznesením „prekročil svoju právomoc, nakoľko rozhodol inak, ako žiadal účastník konania, prokurátor“.

S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 10, 11 a 12 Trestného poriadku, ako aj na závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2012 dospel sťažovateľ k záveru, že okresný súd porušil § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pokiaľ po vrátení veci svojimi logickými úvahami zhodnotil tie isté dôkazy a dospel k záveru, že obžalovaní sa skutku, pre ktorý boli obžalovaní, dopustili.

Podľa sťažovateľa pokiaľ „konajúci súd voľnou úvahou zhodnotí vykonané dôkazy, pričom   odstupom   času   hodnotí   tie   isté   dôkazy   a   voľnou   úvahou   dospeje   k   inému rozhodnutiu ako bolo prvé rozhodnutie, nejedná sa o právo na spravodlivé rozhodnutie veci, ale o svojvoľné rozhodovanie súdu v rozpore s ust. § 2 ods. 7 Trestného priadku. Rovnako   potom   vydaním   druhého,   odsudzujúceho   rozsudku   dochádza   k   tomu,   že porušovateľ nezhodnotil dôkazy starostlivo tak, aby mu to ukladá zákon, ale rovnaké dôkazy vyhodnotil na základe voľných úvah a logických myšlienkových pochodov rozdielne bez toho, aby odôvodnil toto rozdielne hodnotenie. Sťažovateľ má zato, že takýmto postupom porušovateľa je porušené jeho ústavné právo na spravodlivé prejednanie jeho veci.“.

Okresný súd hodnotil konanie sťažovateľa pri vydávaní rozsudku zo 14. septembra 2010 a následne aj po vrátení veci krajským súdom (uznesením z 15. júna 2011), avšak dospel pritom k dvom odlišným názorom, a to bez doplnenia dokazovania alebo zistenia akýchkoľvek   nových   skutočností.   Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd   v   tom,   že   okresný   súd   a   rovnako   krajský   súd „výkladom   zákona   obchádzajú podmienku taxatívnosti trestných činov vymedzených v Trestnom zákone, pretože výkladom sťažovateľovho konania dospeli k dvom rozličným názorom na to, či jeho konanie napĺňa alebo nenapĺňa znaky niektorého trestného činu, hoci aj v štádiu pokusu. Práve takýto výklad zákona,   ktorý obchádza taxatívny výpočet konaní označených ako trestný čin je podľa Ústavy SR neprípustný.“.

Krajský súd vrátil vec prvostupňovému súdu s tým, že tento nesprávne vyhodnotil vykonané   dôkazy.   Na   základe   tohto   rozhodnutia   prvostupňový   súd   zmenil   svoje rozhodnutie založené na tých istých dôkazoch. Týmto postupom, v dôsledku ktorého došlo k   zmene právneho záveru   okresného súdu   o   spáchaní trestného   činu   sťažovateľom   bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania, podľa sťažovateľa „dochádza k hrubému zasahovaniu do nezávislosti súdu ako aj zákonom danej povinnosti hodnotiť dôkazy podľa svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán“.

Uvedeným   konaním   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   predmetnej   veci   bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci. Z rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010, uznesenia krajského súdu z 15. júna 2011, rozsudku okresného   súdu   zo   6.   septembra   2012   a   uznesenia   krajského   súdu   z   30.   januára   2013 vyplýva, že okresný   súd „pri   vydávaní   odsudzujúceho rozsudku   nepostupoval   v   súlade so zákonom, nakoľko vykonané dôkazy nehodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, ale podľa pokynov KS v BA uvedených v uznesení č. k. 1 To 77/2011 zo dňa 15. 06. 2011, a teda podľa vnútorného presvedčenia KS v BA, ktorý nemal vo veci právomoc rozhodovať ako prvostupňový súd“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 49 a článku 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ boli uznesením krajského súdu z 15. júna 2011,   rozsudkom   okresného   súdu   zo   6.   septembra   2012   a   uznesením   krajského   súdu z 30. januára   2013   porušené,   zruší   uvedené   rozhodnutia   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie okresnému   súdu,   zaviaže   okresný   súd   a   krajský   súd,   aby   sťažovateľovi   spoločne a nerozdielne zaplatili trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu z 15. júna 2011, rozsudkom okresného súdu zo 6. septembra 2012 a uznesením krajského súdu z 30. januára 2013. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- okresný súd pri druhom hodnotení, resp. posúdení konania sťažovateľa (po zrušení rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010 a vrátení veci krajským súdom uznesením z 15. júna 2011) dospel k odlišnému právnemu záveru o vine sťažovateľa napriek tomu, že dokazovanie   v   predmetnej   veci   nedoplnil,   resp.   v   konaní   neboli   zistené   žiadne   nové skutočnosti,

- výkladom zákona súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci obchádzajú podmienku taxatívnosti trestných činov špecifikovaných v Trestnom zákone,

- postupom, ktorým bola predmetná vec vrátená späť okresnému súdu a v dôsledku ktorého okresný súd posúdil vinu sťažovateľa odlišne, dochádza k hrubému zasahovaniu do nezávislosti okresného súdu a jeho zákonom danej povinnosti hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského   súdu z 15. júna 2011 a rozsudkom okresného súdu zo 6. septembra 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa   §   327   ods.   1 Trestného   poriadku   súd,   ktorému   vec   bola   vrátená   na nové prejednanie   a   rozhodnutie,   je   viazaný   právnym   názorom,   ktorý   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 bol zrušený rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2010 a predmetná vec bola vrátená späť na ďalšie konanie. Sťažovateľ mal teda možnosť v rámci ďalšieho priebehu konania predkladať v záujme ochrany svojich práv všetky svoje zásadné námietky, ktorých posúdenie patrí do právomoci všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci.

V záujme ochrany svojich práv v predmetom konaní mal sťažovateľ možnosť proti rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   septembra   2012   využiť   odvolanie   ako   účinný   právny prostriedok, rozhodovanie o ktorom patrí do právomoci krajského súdu, ktorý je oprávnený posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu a rozhodnúť v predmetnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal sťažovateľ možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského   súdu z 30. januára 2013

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by v záujme ochrany ním označených práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   poskytuje   sťažovateľovi možnosť   ochrany   jeho   subjektívneho   práva,   aby   mohol   byť   postihnutý   spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin zákonodarca (vyplývajúce z čl. 49 ústavy, pozn.). Za daných okolností ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok   právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013