znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 282/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   22   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, Trnava, v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ,   Trnava   (ďalej   len „prezídium   Policajného   zboru“),   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou korešpondencie po prepustení z väzby.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   «je   obvinený   uznesením vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   –   úrad   boja   proti organizovanej kriminalite č. k. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo spáchania zločinu krivej výpovede   a   krivej   prísahy   podľa   §   346   ods.   1,   ods.   3   písm.   a/,   písm.   b/   Tr.   zákona s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b / Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 89/2010 z 22. 10. 2010 bol sťažovateľ podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začína plynúť dňom 20. 10.   2010   od   10.   36   hod.   a   bude   sa   vykonávať   v   Ústave   na   výkon   väzby...   Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tost 31/2010 bolo uznesenie špecializovaného trestného súdu podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z 22. 10. 2010 zrušené   ako   nezákonné   a   sťažovateľ   bol   prepustený   na   slobodu   dňa   02.   11.   2010. Sťažovateľovi dňa 29. 11. 2010 bola doručená z Ústavu na výkon väzby... obálka, v ktorej sa nachádzali dve otvorené zásielky adresované sťažovateľovi a to zásielka od manželky sťažovateľa JUDr. K. P. odosielaná 26. 10. 2010 a zásielka odosielaná dňa 27. 10. 2010 od Ing. M. S. Na základe toho, že predmetné zásielky boli otvorené, sťažovateľ požiadal Ústav na výkon väzby... (ďalej len „ÚVV...“) o stanovisko, kto a kedy predmetné zásielky otvoril. Na uvedený sťažovateľov list vedúci úseku administratívy OPO ÚVV B. v liste zo dňa 07. 12. 2010 oznámil, že uvedené zásielky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu činnému v trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ boli zaslané sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Sťažovateľ písomne požiadal dňa 17. 12. 2010 Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky o stanovisko, kto a kedy zásielky po prepustení z väzby otvoril. Na uvedený list reagoval vyšetrovateľ vyhotovením záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého však sťažovateľ reálne nahliadol až 12. 5. 2011, pretože keď po prvýkrát bolo umožnené sťažovateľovi nahliadnuť do spisu dňa 20. 04. 2011, uvedený záznam o otvorení obálok sa nenachádzal, na čo výslovne sťažovateľ upozornil vyšetrovateľa po nahliadnutí do spisu. V zázname z 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol sťažovateľ z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného sťažovateľa dňa 7. 12. 2010. Zároveň vyšetrovateľ uviedol, „že v prípade, že by som bol v čase kontroly predmetnej korešpondencie aj neoficiálne vedel o prepustení JUDr. P. P. z väzby, túto by som určite nebol cenzuroval.“ K tomuto sťažovateľ uvádza, že uvedené tvrdenie je výslovne klamlivé   a   zavádzajúce.   Záznam   o povoľovaní   a   kontrole   korešpondencie   je   pôvodne vyhotovený dňa 19. 10. 2010, ktorý následne samotný vyšetrovateľ ručne opravil na dátum 25. 10. 2010, pričom v tom čase sťažovateľovi nebola doručená žiadna zásielka. Sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ mal poznatok o skutočnosti, že sťažovateľ bol prepustený aj na slobodu už skôr ako 07. 12. 2010, nakoľko sťažovateľovi boli vyšetrovateľom na domácu adresu doručované späť listy odosielané tretími osobami a to dňa 10. 11. 2011, ako aj uznesenia   o   pribratí   znalcov   v predmetnom   konaní,   a   to   konkrétne   dňa   22.   11.   2010. Z uvedeného je zrejmé, že došlo k zásahu do ústavou garantovaného práva na súkromný život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že sťažovateľ je na slobode a teda nie je možné cenzurovať a nahliadať do jeho osobnej korešpondencie.».

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone   väzby   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorých „Právo   nahliadnuť   do korešpondencie obvineného... má riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom je oprávnený oboznámiť sa s jej obsahom... Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie nahliadať do korešpondencie obvineného nie je žiadnymi právnymi predpismi dané orgánom činným v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru – odboru úradu boja proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného,   ale najmä vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu.“.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade vyšetrovateľ prezídia Policajného zboru bez zákonného dôvodu nahliadal do jeho korešpondencie, čím porušil ním označené práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto nálezom rozhodol:„1. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili základné právo sťažovateľa podľa článku 22 ods. 1 a 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti so kontrolou korešpondencie po prepustení sťažovateľa z väzby.

2. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eúr), kioré mu je Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82   Eur   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eúr   osemdesiatdva   centov),   ktoré   je   povinné vyplatiť   sťažovateľovi   Prezídium   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   a   to   účet právneho zástupcu JUDr. B.   K., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na ochranu listového tajomstva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2   dohovoru   postupom   vyšetrovateľa   prezídia   Policajného   zboru,   ktorý   po   prepustení sťažovateľa z väzby na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 31/2010 z 2. novembra 2010 vykonal 8. novembra 2010 povoľovanie a kontrolu dvoch listových zásielok adresovaných sťažovateľovi odôvodňujúc svoj postup neznalosťou okolnosti   jeho   prepustenia   z   väzby.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti namietal nesprávny úradný postup vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, ktorý konal „v rozpore s platným právom a v rozpore s príslušnými článkami Ústavy SR“, čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok ustanovených   týmto   zákonom   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi   verejnej   moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   §   9   ods.   2   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa   § 17 ods.   2 zákona o zodpovednosti   za škodu   v prípade,   ak iba samotné konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Na   základe   uvedeného   je   nepochybné,   že   pokiaľ   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že postupom   vyšetrovateľa   prezídia   Policajného   zboru   v   súvislosti   s   cenzúrovaním korešpondencie sťažovateľa po jeho prepustení z väzby došlo k porušeniu ním označených práv, na základe čoho mu vznikla nemajetková ujma, môže sa jej náhrady, ako aj ochrany svojich práv domáhať postupom v zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. Sťažovateľ má teda v danom prípade k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011