znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 282/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť I.   K.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1996 a jeho uznesením z 11. decembra 2008,   ako   aj   jeho   ďalšími   rozhodnutiami   v tomto   konaní;   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v   odvolacích   konaniach   nadväzujúcich   na   konanie   vedené   Okresným   súdom Bardejov pod sp. zn. 8 C 60/1996, rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 291/1999 zo 14. februára 2000, sp. zn. 4 Co 171/2000 z 31. júla 2000, sp. zn. 4 Co 15/2001 z 31. júla 2001 a sp. zn. 14 Co 18/2008 z 9. apríla 2008, ako aj jeho ďalšími rozhodnutiami v odvolacích konaniach nadväzujúcich na konanie vedené Okresným súdom Bardejov pod sp.   zn.   8   C   60/1996 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní o dovolaniach vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 178/2009, 5 Cdo 179/2009, 5 Cdo 180/2009, 5 Cdo 181/2009, 5 Cdo 182/2009 a jeho uznesením z 13. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2009   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva   na účinný   právny   prostriedok   nápravy podľa   čl. 13   dohovoru   a práva   na   zákaz diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bardejov (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1996 a jeho uznesením z 11. decembra 2008,   ako   aj   jeho   ďalšími   rozhodnutiami   v tomto   konaní;   postupom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacích konaniach nadväzujúcich na konanie vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   60/1996,   rozhodnutiami   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 291/1999 zo 14. februára 2000, sp. zn. 4 Co 171/2000 z 31. júla 2000, sp. zn. 4 Co 15/2001 z 31. júla 2001 a sp. zn. 14 Co 18/2008 z 9. apríla 2008, ako aj jeho ďalšími rozhodnutiami v odvolacích konaniach nadväzujúcich na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 60/1996 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   o   dovolaniach   vedenom   pod   sp. zn.   5 Cdo 178/2009,   5   Cdo 179/2009, 5 Cdo 180/2009, 5 Cdo 181/2009, 5 Cdo 182/2009 a jeho uznesením z 13. júla 2009.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «Hneď   po   schválení   transformačného   zákona o družstevníctve   naším   parlamentom,   som   ako   prvý   v tomto   čase   ešte   federálnom   štáte podal svoju písomnú žiadosť o prevedenie môjho bytu do osobného vlastníctva, zo dňa 24. I. 1991,   a to   zo   strany   Okresného   stavebného   bytového   družstva   v Bardejove,   čo   sa neuskutočnilo   dodnes.   A k tomu   práve   prispel   podstatnou   mierou   svojím   posledným rozhodnutím aj náš Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý kauze vedenej na Okresnom súde   v Bardejove   pod   č.   k.   8   C   60   „zatĺkol   posledný   klinec   do   rakvy“!   Ide   o jeho cieľavedome a chytrácke rozhodnutie - uznesenie sp. zn. 5 Cdo 178/09 až 182/09, zo dňa 13. 7.   09,   ktorým   „jednou   ranou“   zmárnil   celkom   5   mojich   dovolaní   proti   rozhodnutiam odvolacieho prešovského súdu a v jednom prípade aj prvostupňového bardejovského ich zastavením   a odmietnutím   na   totalitný   spôsob,   k čomu   sa   je   možné   len   veľmi   ťažko vyjadrovať.

Tak   radšej   pomĺčim a nech   to   urobí   náš ústavný súd,   ktorého je   to   povinnosťou všetko zhodnotiť a spravodlivo i ústavne o nej rozhodnúť...

V právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   o dovolaní,   ktoré   je   procesnou   záležitosťou mohol kasačný súd rozhodnúť za 9 a viac rokov, ako sa to stalo v tejto kazue až v dvoch prípadoch, keď mnou napadnuté uznesenia dovolaniami sú zo dňa 14. II. 2000 a 31. VII. 2000...

V ozajstnom právnom štáte je rovnako neprípustné, aby menej solventní ľudia nemali prístup k spravodlivosti.   V tomto mojom konkrétnom   prípade by   ma   zaplatenie   súdnych poplatkov   a samotný   advokát   stalo   oveľa   viac,   ako   sú   naše   obidva   dôchodky!   a ja   si nemôžem pri ohrození živobytia mojej rodiny dovoliť súdiť sa na dlh! V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že prečo sa naše súdy, včítane najvyššieho, ani v tomto prípade neopierali a nevychádzali   zo   zákona   o životnom   minime,   ale   najvyšší   súd   sa   uspokojil   iba so subjektívnymi   a tendenčnými   postojmi   i rozhodnutiami   súdov   nižších   stupňov,   ktoré mojim návrhom na oslobodenia ma od platenia od súdnych poplatkov nevyhoveli len preto, že ma nemajú v „láske“! Áno v tomto období a v iných kauzách boli prípady, kedy ma súdy od   platenia   súdnych   poplatkov   oslobodili   za   tých   istých   alebo   dokonca   za   lepších sociálnych a tým aj finančných pomerov.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 i čl. 46 a ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR, postupom najmä Okresného súdu   v Bardejove   a Najvyššieho   súdu   SR,   ale   aj   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní o dovolaní vedenom na prvostupňovom súde pod č. k. 8 C 60/96 porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 5 tis. EUR /slovom päťtisíceur/, ktoré sú mu povinné a označené subjekty, ako porušovatelia jeho ľudských práv vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3.   Ukladá   označeným   porušovateľom   sťažovateľových   práv   uhradiť   vzniklé   trovy tohto súdneho konania, najmä trov právneho zastúpenia.

4. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 178 až 182/09, zo dňa 13. VII. 2009, ako nezákonné, neústavné a nespravodlivé.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu z 13. júla 2009 vyplýva tento stav posudzovaného súdneho konania:

Sťažovateľ   ako   žalobca   v   roku   1996   podal   okresnému   súdu   žalobu „o   uloženie povinnosti previesť byt... s príslušenstvom... o vysporiadanie majetkových i nemajetkových práv   a   vzájomných   vzťahov   vyplývajúcich   zo zákonov,   týkajúcich   sa   bytového družstevníctva, stanov a ostatných interných predpisov a o priznanie poplatku z omeškania k   finančným   náležitostiam“.   Žaloba   smerovala   proti   Okresnému   stavebnému   bytovému družstvu v B. ako žalovanému a konanie o nej bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 60/1996.

1. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 60/1996-59 z 28. januára 1999 (ďalej len „rozsudok z 28. januára 1999“). Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4 Co 291/1999 zo 14. februára 2000 (ďalej len „rozhodnutie zo 14.   februára   2000“) rozsudok   okresného   súdu   z 28.   januára 1999 potvrdil   v   časti   jeho výroku o čiastočnom zastavení konania a v ostatnej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 60/1996-90 z 27. apríla 2000 (ďalej len „uznesenie z 27. apríla 2000) zastavil konanie o žalobe sťažovateľa aj v ostatnej časti (v časti, ktorá sa stala   opätovne   predmetom   prerokovania   pred   okresným   súdom   na   základe   zrušujúceho výroku   rozhodnutia   krajského   súdu   zo   14.   februára   2000).   Na   základe   odvolania sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Co   171/2000   z   31.   júla   2000   (ďalej   len „rozhodnutie z 31. júla 2000“) potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 27. apríla 2000.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   60/1996-109   zo   6.   decembra   2000   (ďalej   len „uznesenie zo 6. decembra 2000“) odňal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 15/2001 z 31. júla 2001 (ďalej len „rozhodnutie z 31. júla 2001“) potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 6. decembra 2000.

Sťažovateľ podal dovolanie proti rozhodnutiam krajského súdu zo 14. februára 2000, z 31. júla 2000 a 31. júla 2001.

Najvyšší súd uznesením z 13. júla 2009 zastavil dovolacie konania o dovolaniach sťažovateľa   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   zo   14.   februára   2000,   z   31.   júla   2000 a 31. júla 2001 z dôvodu nesplnenia osobitnej zákonnej podmienky dovolacieho konania – zastúpenia sťažovateľa advokátom alebo danosti právnického vzdelania sťažovateľa.

2. Okresný súd uznesením č.   k. 8 C 60/1996-189 z 25. januára 2008 (ďalej len „uznesenie z 25. januára 2008“) nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, o   ktoré   opakovane   požiadal,   a   zamietol   jeho   návrh   na   ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov pre dovolacie konanie. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 18/2008 z 9. apríla 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 9. apríla 2008“) potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. januára 2008.

Sťažovateľ podal dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu z 9. apríla 2008.

Najvyšší súd uznesením z 13. júla 2009 z dôvodu neprípustnosti odmietol dovolanie sťažovateľa smerujúce proti rozhodnutiu krajského súdu z 9. apríla 2008 a v odôvodnení uviedol: „...   i keď   dovolateľ v konaní   o   dovolaní   nie je zastúpený   advokátom a nemá právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha napadnutého rozhodnutia vylučuje, aby v prípade tohto dovolania bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod   pre   zastavenie   konania.   Za   situácie,   kedy   je   predmetom   dovolacieho   prieskumu rozhodnutie   súdu   o   nevyhovení   žiadosti   účastníka   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov, by trvanie na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania...

nemožno prípustnosť dovolania žalobcu vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p...

neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len   na   skúmanie   prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p...

Dovolateľ   tvrdil,   že   odvolací   súd   mu   pri   rozhodovaní,   o   návrhu   na   oslobodenie od súdneho poplatku a o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Pri posudzovaní dovolania žalobcu podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom námietka žalobcu, že odvolací súd nesprávne posúdil zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. dospel k nesprávnemu záveru o nesplnení podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku a pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Dovolateľ teda namietal, že týmto dovolaním napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod   (možno   ním odôvodniť procesné prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá žiadnu z vád v zmysle § 237 O. s. p. Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) je v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade odvolací   súd   nevyhovel   žiadosti   dovolateľa   z   dôvodu   nesplnenia   prvej   podmienky,   keď dospel k záveru, že pomery dovolateľa neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Takisto   nebolo   možné   vyhovieť   žiadosti   dovolateľa   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov,   pretože   v   zmysle   §   30   O.   s.   p.   podmienkou   na   vyhovenie   tejto   žiadosti   je existencia predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľa splnené neboli. Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným   postupom   odvolacieho   súdu   bola   znemožnená   realizácia   niektorého   z   jeho procesných oprávnení.

V danom prípade bol postup odvolacieho súdu v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať. Za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým nebolo   vyhovené   návrhu   žalobcu   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   na ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Tak oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj ustanovenie zástupcu z radov advokátov je v občianskom súdnom konaní viazané na určité podmienky (vid1 vyššie), ktoré však v prípade žalobcu splnené neboli.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej   republiky   dovolanie   žalobcu   ako   neprípustné   podľa   §   243b   ods.   5   O.   s.   p. v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   odmietol.   S   poukazom   na   právnu   úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

3. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 60/1996-210 z 11. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 11. decembra 2008“) vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil svoje dovolania   o   zákonom   ustanovené   náležitosti,   oznámil   meno   advokáta,   ktorý   ho   bude v dovolacích   konaniach   zastupovať,   predložil   pre   neho   osobitnú   plnú   moc   a   doručil okresnému súdu ešte jeden rovnopis podaných dovolaní.

Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu z 11. decembra 2008.

Najvyšší   súd   uznesením   z 13.   júla   2009   zastavil   dovolacie   konanie   o   dovolaní sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   11.   decembra   2008   z   dôvodu   svojej nepríslušnosti, pretože dovolanie smeruje proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, pričom dovolaním je možné napadnúť len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu a najvyšší súd je   príslušný   len   na   prerokovanie   dovolaní   smerujúcich   proti   rozhodnutiam   súdov odvolacích.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu, krajského súdu   a   najvyššieho   súdu   v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy   a   dohovoru   upravujúcich   práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

A. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva sťažovateľa.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď označené konanie pred okresným súdom, krajským súdom aj najvyšším súdom už bolo právoplatne skončené, čo vyplýva zo sťažovateľom pripojeného uznesenia najvyššieho súdu z 13. júla 2009.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému súdu   už k namietanému porušovaniu označených práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   v   označenom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru a práva   na   zákaz diskriminácie   podľa čl.   14   dohovoru postupom   a   rozhodnutiami okresného súdu a postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutia okresného súdu, ak jeho postup a rozhodnutie mal možnosť preskúmať inštančne nadriadený súd na základe prípustného riadneho opravného prostriedku.

Z tohto dôvodu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu okresného súdu v posudzovanom konaní a k jeho rozhodnutiam, proti ktorým bol prípustný riadny opravný prostriedok, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie svojich základných a iných práv postupom okresného súdu a krajského súdu v konaniach, ktoré boli právoplatne skončené v čase presahujúcom dva   mesiace   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Taktiež   sťažovateľ   namietal porušenie svojich základných a iných práv rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré nadobudli právoplatnosť v čase presahujúcom dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti okresnému súdu a krajskému súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

C. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru a práva   na   zákaz diskriminácie   podľa čl.   14   dohovoru postupom   a   rozhodnutiami najvyššieho súdu

Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietaný postup najvyššieho súdu v označenom konaní o dovolaniach sťažovateľa a jeho uznesenie z 13. júla 2009, ktorým bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozhodnutiam krajského súdu zo 14. februára 2000, z 31. júla 2000 a 31. júla 2001 (z dôvodu nesplnenia podmienky konania u sťažovateľa byť zastúpený advokátom alebo mať právnické vzdelanie) a konanie o dovolaní proti uzneseniu okresného súdu z 11. decembra 2008 (z dôvodu nepríslušnosti najvyššieho súdu) a bolo odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   z   9.   apríla   2008 (z dôvodu neprípustnosti dovolania).

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   nepostupoval   správne,   keď   o   jeho   dovolaniach rozhodol tak, ako to je uvedené v jeho uznesení z 13. júla 2009.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za   následok porušenie základného práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 13. júla 2009 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného uznesenia je dôsledné a vyčerpávajúce   a   sťažovateľ   neuviedol   vo   svojej   sťažnosti   argumenty,   ktoré   by   boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   sa   dôsledne   vysporiadal   s   otázkou splnenia podmienok na konanie o dovolaniach sťažovateľa a plne v súlade s Občianskym súdnym poriadkom dospel k záveru o danosti dôvodov na zastavenie dovolacieho konania v prípade   štyroch   zo   sťažovateľom   podaných   dovolaní,   resp.   odmietnutie   jedného zo sťažovateľom podaných dovolaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali tomu, že postupom najvyššieho súdu (ale ani okresného súdu a krajského súdu) mohlo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ mal možnosť   využiť   všetky   zákonné   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   všeobecných súdov. Je potrebné poznamenať, že neúspech sťažovateľa pri rozhodovaní nadriadených súdov   o   jeho   opravných   prostriedkoch   ani   zastavenie   konania   o   podaných   opravných prostriedkoch či ich odmietnutie zo zákonom ustanovených dôvodov nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv postupom najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009