znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 282/06-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti E. K., P., zastúpenej advokátkou JUDr. L. F., Advokátska kancelária, P., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 638/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 638/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   E.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trebišov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. E. K. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 015 Sk (slovom deväťtisícpätnásť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trebišov p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. F., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 282/06-29 z 20. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 638/96.

Zo sťažnosti vyplýva: „Dňa 07. 11. 1994 podala E. K. (...) spolu so svojou sestrou A. M.(...) na Okresný súd v Trebišove žalobu o zaplatenie 93.447,- Sk ako nájomné za užívanie lesných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území T. proti V. – odštepný závod S., okres T.. (...)

Konajúci   súd   rozsudkom   zo   dňa   18.   07.   1997   vo   veci   rozhodol   tak,   že zaviazal odporcu V. š. p. K. na zaplatenie sumy 120.603,- Sk s 3 % ročným úrokom z omeškania od 07. 11. 1994 do 01. 05. 1995 a od 01. 05. 1995 do zaplatenia s 18 % úrokom z omeškania všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. (...)

Po   podaní   odvolania   odporcom   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením č. k. 12 Co 478/97-78 zo dňa 07. 07. 1998 rozsudok súdu I. stupňa zo dňa 18. 07. 1997 zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie. (...)

Konajúci súd vo veci rozsudkom č. k. 15 C 638/96 zo dňa 31. 01. 2003 rozhodol tak, že   odporcu   zaviazal   uhradiť   navrhovateľovi   53.349,30   Sk   do   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku.

Voči tomuto rozsudku podal   odporca odvolanie zo dňa 09.   04.   2003.   Odvolanie podala podaním zo dňa 14. 04. 2003 aj podnecovateľka, keďže súd nerozhodoval o úrokoch z omeškania. (...)

Písomným podaním zo dňa 13. 05. 2003 sa podnecovateľka vyjadrila k odvolaniu odporcu.

Uznesením   zo   dňa   09.   05.   2003   doplnil   konajúci   súd   výrok   rozsudku   zo   dňa 31. 01. 2003 tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania zo sumy 53.349,30 Sk od 07. 11. 1994 do 01. 05. 1995 vo výške 3 % a od 01. 05. 1995 do zaplatenia vo výške 17,6 % do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. (...)

Uznesením č. k. 11 Co 171/03 – 247, 11 Co 172/03 zo dňa 30. 09. 2004 Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu I. stupňa č. k. 15 C 638/96-217 zo dňa 31. 01. 2003 v spojení s doplňujúcim uznesením zo dňa 09. 05. 2003 č. k. 15 C 638/96-238 zrušil a vrátil vec Okresnému súdu v Trebišove na ďalšie konanie.

(...) ani po 10 rokoch od začatia súdneho sporu (...) nie je konanie vedené pod sp. zn. 15 C 638/96 právoplatne skončené (...).

Podnecovateľka   sa   domnieva,   že   postupom   Okresného   súdu   Trebišov,   jeho nečinnosťou   od   roku   1996   do   roku   2006   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky na prejednanie veci v rozumnej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)“

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   v   Trebišove v občianskoprávnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   15   C   638/96   E.   K.   došlo   k   porušeniu   jej ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v   Trebišove   povinný   vyplatiť   v   lehote   2   mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Ústavný súd priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za   2   úkony   právnej   pomoci   (príprava   a   prevzatie   veci,   spísanie   a   podanie   podnetu na začatie konania pred Ústavným súdom) 1 úkon vo výške 3.650,- Sk, 2 úkony 7.300,- Sk, 19 % DPH 1.387,- Sk + 2 x 164,- Sk režijný paušál v celkovej výške 9.015,- Sk, ktoré je Okresný súd v Trebišove povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu,   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   17. mája   2006 rozsudkom, proti ktorému však podal odvolanie odporca. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom č. k. 6 Co 331/2006-401 z 19. decembra 2006 rozsudok okresného súdu v časti potvrdil, v časti zmenil a v časti zrušil a v tejto vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd   listom   sp.   zn.   1   SprV 505/06   z 31. januára   2007   a sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 8. februára 2007.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci uviedol:

„(...) Sťažovateľka   sa   v   sťažnosti   obmedzila   iba   na   všeobecné   konštatovanie,   že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté od roku 1994 a že postup súdu je liknavý. Neuvádza žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktorými   by   svoje   tvrdenia   odôvodnila   a   preukázala. Obmedzila sa účelovo iba na výpočet niektorých svojich úkonov, úkonov iných účastníkov a súdu bez toho, aby uviedla, ktoré skutočnosti z tohto výpočtu znamenajú porušenie jej práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Sťažovateľka takýto spôsob zvolila zámerne z dôvodu, že zo strany súdu jej práva porušené neboli a aby tým zakryla vlastný podiel viny a viny jej právnych zástupcov, ako aj ostatných účastníkov konania na tom, že vec nebola vybavená v skoršom čase.

Dĺžka konania v tejto veci bola ovplyvnená dvomi základnými činiteľmi: 1.   Právna   a   skutková   zložitosť   veci   s   vysokým   stupňom náročnosti na zistenie základu a výšky nárokov žalobcov. 2. Procesné nedostatky v podaniach a procesných postupoch účastníkov, závažné zmeny v ich procesných úkonoch, ich žiadosti o časové posuny úkonov súdu a využívanie práva na podanie opravných prostriedkov proti uzneseniam súdu.

O právnej a skutkovej zložitosti veci svedčia hlavne dôvody rozhodnutí odvolacieho súdu,   ktorými   odvolací   súd   rozhodoval   o   odvolaniach   účastníkov   proti   rozsudkom prvostupňového súdu. (...)

Sťažovateľka účelovo v sťažnosti neuvádza podstatné dôvody na jej strane, ktoré viedli k predĺženiu času konania. Zo spisu je zrejmé, že v priebehu konania došlo k štyrom zmenám   jej   právneho   zastupovania.   Dokonca   v   rozsudku   odvolacieho   súdu   zo   dňa 28. 12. 2006 sa konštatuje, že jej právna zástupkyňa neoprávnene vykonávala úkony za inú navrhovateľku,   hoci   ňou   nebola   splnomocnená   na   zastupovanie   a   aj   preto   musel   byť rozsudok súdu prvého stupňa sčasti zrušený.

V   uznesení   odvolacieho   súdu   zo   dňa   7. 7. 1998,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 18. 7. 1997, sa uvádza, že z návrhu sťažovateľky nie je zrejmé, čoho sa táto domáha, a preto je povinnosťou sťažovateľky špecifikovať návrh na začatie konania zo dňa 7. 11. 1994. (...)

Aj v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 30. 9. 2004, ktorým bol zrušený rozsudok zo dňa 9. 5. 2003, sa uvádza, že sťažovateľka sa v tomto štádiu konania domáha nájomného za obdobie, ktoré nebolo presne špecifikované.

V   uznesení   odvolacieho   súdu   zo   dňa   19. 12. 2006   sa   uvádza,   že   až   upresnením návrhu sťažovateľky bude môcť súd prvého stupňa rozhodnúť vo veci v časti, v ktorej bol rozsudok zo dňa 17. 5. 2006 zrušený. (...)

V   tomto   smere   poukazujeme   na   nečinnosť   sťažovateľky   a   jej   zástupcov   pri niektorých,   aj   opakovaných,   výzvach   súdu   na   predloženie   písomných   podaní,   ktoré vyplývajú z obsahu spisu. Rovnako poukazujeme na množstvo neúčastí na pojednávaniach súdu, ktoré boli odročované aj pre neprítomnosť sťažovateľky a jej právnych zástupcov, či už na žiadosť alebo aj bez takýchto žiadostí. (...)

V prílohe Vám predkladáme časovo-obsahový chronologický prehľad úkonov súdu. Z tohto prehľadu aj z obsahu spisu je zrejmé, že zo strany súdu nedošlo k takým postupom, ktorými   by   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   podľa   č.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky. Úkony boli vykonané v primeranom čase zodpovedajúcom: a) právnej a skutkovej zložitosti veci b) nadmernej preťaženosti sudkyne počtom a druhom vecí pridelených na vybavenie c) procesným úkonom, procesným postupom a procesnou disciplínou účastníkov, zástupcov a iných osôb d) odvolaciemu konaniu.

Pokiaľ došlo pri procesných úkonoch a postupoch súdu k procesným pochybeniam, tieto   v   žiadnej   podstatnej   miere   negatívne   neovplyvnili   dĺžku   konania   vo   veci.   Išlo o procesné nedostatky, ktoré sa v primeranej miere objektívne vyskytujú úmerne k právnej a skutkovej zložitosti prejednávanej veci.

Úkony   súdu   vo   veci   boli   vykonávané   v   primeraných   lehotách.   Prevažná   väčšina úkonov bola vykonaná v lehotách do 2 až 3 mesiacov a nebolo zaznamenané nevykonávanie úkonov v lehote dlhšej ako 6 mesiacov.

Okresný   súd   Trebišov   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho prejednávania prijatej sťažnosti.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„(...) v konaní pred Okresným súdom v Trebišove došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   nesporné.   Je   jej Ústavou   zaručeným   právom   domáhať   sa   prerokovania   veci   bez   prieťahov   a   v   danom prípade, keďže spor trvá už viac ako 11 rokov nesporne k porušeniu jej práva zaručeného jej ústavou došlo. (...)

Sťažovateľka nepovažuje za potrebné a nutné vyjadrovať sa k tomu, čo Okresný súd v Trebišove uviedol v písomnom podaní zo dňa 31. 01. 2007 (...)

Sťažovateľka   uvádza,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č.   k.   12 Co   478/97 zo dňa 07. 07. 1998 zrušil rozsudok Okresného súdu Trebišov č. k. 15 C 638/96 zo dňa 18. 07. 1977   s   tým,   že   už   v   tomto   zrušujúcom   uznesení   Krajského   súdu   Košice   bolo konštatované a bol vyslovený právny názor, že bude potrebné za účelom stanovenia výšky nájomného nariadiť znalecké dokazovanie za účelom výpočtu nájomného.

Toto zrušujúce uznesenie Krajského súdu Košice bolo Okresným súdom v Trebišove doručené dňa 21. 07. 1998, a až uznesením zo dňa 31. 08. 2001 bola ustanovená (...) znalkyňa z odboru Ekonomika a podnikanie, odvetvie účtovníctvo za účelom vypracovania znaleckého   posudku,   ktorej   bola   určená   povinnosť   tento   vypracovať   a   predložiť   súdu v lehote 40 dní.

Už vtedy súd spôsobil prieťahy v konaní, keď ustanovil za účelom vypracovania znaleckého   posudku   súdneho   znalca   z   príslušného   odboru   až   po   uplynutí   3   rokov od doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Co 478/97, pričom k ustanoveniu ďalšieho znalca Ing. Ľ. G., (...) došlo až uznesením zo dňa 05. 08. 2005 t. j. s odstupom ďalších 4 rokov.

Od   zrušujúceho   rozsudku   Krajského   súdu   Košice   č.   k.   12   Co   478/97   zo   dňa 07. 07. 1998 po ustanovenie znalca z príslušného odboru na určenie nájomného za užívanie lesov   dňa   05.   08.   2005   uplynulo   zbytočných   7   rokov   súdneho   konania   a   zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   to,   súd   mal   a   musel   vedieť,   že   znalec   z   odboru Ekonomika a podnikanie,   odvetvie účtovníctvo nie je znalcom z príslušného odboru na stanovenie a určenie výšky nájomného za užívanie lesov a lesných porastov a teda nebol oprávnený takýto posudok spracovať, pretože nebol znalcom z príslušného odboru. Súd teda neznalosťou   spôsobil,   že   až   po   7   rokov   došlo   k   vypracovaniu   znaleckého   posudku a k určeniu ročného nájomného za užívanie lesných pozemkov.

Aj   keď   Okresný   súd   v   Trebišove   rozpisom   jednotlivých   úkonov   súdu   sa   snaží zdokumentovať konanie konajúceho súdu, je však z tohto rozpisu zrejmé, že podstatným a najdôležitejším úkonom   súdu po zrušujúcom   rozsudku Krajského   súdu Košice   zo dňa 21. 07. 1998   malo   byť   ustanovenie   znalca   z   príslušného   odboru,   tento   úkon   však   súd vykonal až dňa 08. 07. 2005 (Ing. Ľ. G.), čo je zrejmé a nesporné. Všetky ostatné súdom vykonané úkony boli úkonmi, podľa názoru sťažovateľky, zbytočnými bez konania vo veci samej (dňa 09.   03.   1999 žiadosť navrhovateľky na znalecké dokazovanie, žiadosť súdu o predloženie   geometrického   plánu   bez   právneho   významu   vo   veci,   rok   2000   -   2001 zbytočné procesné chyby konajúceho súdu, opätovné procesné pochybenia súdu a pod.) resp. úkonmi znamenajúcimi len spôsobovanie prieťahov v konaní. (...)

Sťažovateľka   uvádza,   že navrhuje,   aby ústavný   súd   (...) rozhodol bez   nariadenia ústneho pojednávania tak, že sťažovateľke prizná náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jej ústavného práva na prejednanie veci bez prieťahov a rozhodne aj o trovách konania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 638/96:

Dňa 7. novembra 1994 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na začatie konania proti odporcovi o úhradu nájomného (pridelená sp. zn. 13 C 1189/94).

V roku 1995 nariadil okresný súd pojednávanie na 26. jún 1995, ktoré bolo odročené pre neúčasť účastníkov konania. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 23. október 1995, na ktorom okresný súd vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a vec postúpil Obvodnému súdu Košice I, ktorému bol spis predložený 8. januára 1996.

Obvodný   súd   Košice   I   dňa 8.   februára   1996   predložil   krajskému   súdu   spis   na rozhodnutie   o miestnej   príslušnosti.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   19   Nc   20/96 z 29. februára 1996 rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. V roku 1996 okresný súd nariadil trikrát pojednávanie (na 29. júl 1996, 26. august 1996 a 27. september 1996).

V roku 1997 boli okresným súdom nariadené štyri pojednávania (na 7. január 1997, 6. jún 1997, 30. jún 1997 a 18. júl 1997, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok). Proti rozsudku okresného súdu sa 22. septembra 1997 odvolal odporca. Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 478/97 zo 7. júla 1998 zrušil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol na krajskom súde od 5. decembra 1997 do 21. júla 1998.

V roku 1999 okresný súd nariadil tri pojednávania (na 25. január 1999, 24. jún 1999 a 27. september 1999) a v roku 2000 iba jedno pojednávanie (na 3. apríl 2000, na ktorom sťažovateľka   podala   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne).   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 11 Nc 30/00 z 29. júna 2000 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčená. Spis bol na krajskom súde od 12. júna 2000 do 7. júla 2000.

Na základe odvolania odporcu proti uzneseniu okresného súdu na zaplatenie zálohy na znalecké dokazovanie bol spis od 9. januára 2001 do 18. mája 2001 na krajskom súde, ktorý uznesením sp. zn. 11 Co 8/01 z 30. marca 2001 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   31.   augusta   2001   ustanovil   znalca   na vypracovanie znaleckého posudku (výpočet nájomného) a vyzval účastníkov konania na zaplatenie zálohy na znalecké dokazovanie. Dňa 13. novembra 2001 sa odporca odvolal proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť zálohu na znalecké   dokazovanie,   na   základe   čoho   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie   o odvolaní   sa   odporcu.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Co   294/01 z 21. decembra   2001 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   (spis   bol   na krajskom   súde   od 3. decembra 2001 do 31. januára 2002).

V priebehu   roku   2002   okresný   súd   nariadil   dve   pojednávania   (na   17.   jún   2002 a 18. december 2002).

V roku 2003 okresný súd nariadil pojednávania na 29. január 2003 a 31. január 2003, na   ktorom   vyhlásil   rozsudok,   a uznesením   z   9.   mája   2003   doplnil   výrok   rozsudku z 31. januára   2003   ohľadne   úrokov   z omeškania.   Na   základe   odvolaní   odporcu a sťažovateľky   bol   20.   júna   2003   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach   proti   rozsudku   a proti   uzneseniu,   ktorým   bol   doplnený   výrok   rozsudku. Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 171/2003 a 11 Co 172/2003 z 30. septembra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu z 31. januára 2003 v spojení s uznesením z 9. mája 2003 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol na krajskom súde od 20. júna 2003 do 1. decembra 2004.

Dňa 8.   júla   2005   okresný   súd   uznesením   ustanovil   znalca   na   vypracovanie znaleckého posudku. Ten mu však 22. júla 2005 oznámil, že nesplnil podmienky na zápis do zoznamu znalcov, preto nemôže vykonať znalecké dokazovanie. Okresný súd 5. augusta 2005 ustanovil nového znalca.

Okresný súd 8. decembra 2005 nariadil pojednávanie na 11. január 2006, ďalšie pojednávanie   na   3.   apríl   2006,   ktoré   odročil   na   3.   máj   2006,   z dôvodu   neprítomnosti účastníkov   konania.   Dňa   17.   mája   2006   okresný   súd   uznesením   ukončil   dokazovanie a vyhlásil   rozsudok,   proti   ktorému   3.   júla   2006   podal   odporca   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 6 Co 331/2006-401 z 19. decembra 2006 rozsudok okresného súdu v časti potvrdil, v časti zmenil a v časti zrušil a v tejto vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol od 26. júla 2006 do 29. januára 2007 na krajskom súde.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   638/96   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj na predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci sa ústavný súd stotožnil s tvrdením okresného súdu, že ide o skutkovo zložitú vec, čo je dané tým, že k zisteniu a ustáleniu skutkového stavu vystala potreba zadováženia viacerých listinných dôkazov, ako aj potreba vykonať znalecké dokazovanie.

Vo vzťahu k právnej zložitosti veci ústavný súd poznamenáva, že určenie nájomného za lesné pozemky a porasty, ktoré tvorilo predmet konania pred okresným súdom, si v tomto konkrétnom   prípade   vyžiadalo   aplikáciu   ustanovení   viacerých   právnych   predpisov   (čo svedčí   o právnej   zložitosti   veci),   avšak   s jednoznačnou   právnou   úpravou.   Napokon vyrátanie nájomného bolo úlohou znaleckého dokazovania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má podiel na celkovej dĺžke konania, čo potvrdzuje to, že v priebehu konania najmenej osemkrát upravovala petit svojho návrhu a v pôvodnom   návrhu   označila   za   odporcu   subjekt,   ktorý   nebol   pasívne   legitimovaný. V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavka   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   neúčasť   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne   na pojednávaniach,   ktoré   museli   byť   následne   odročované;   vznesenie   námietky   zaujatosti zákonnej sudkyne, o ktorej krajský súd rozhodol, že nie je zaujatá, čo v konečnom dôsledku prispievalo   k   predlžovaniu   doby   trvania   konania;   rovnako   ako   aj   opätovné   vyzývanie sťažovateľky na splnenie výziev okresného súdu (najmenej päťkrát).

Na   tieto   skutočnosti,   teda   na   správanie   sťažovateľky,   ústavný   súd   prihliadol   pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Dobu, počas ktorej sa konalo o odvolaniach účastníkov konania proti rozhodnutiam okresného súdu   na súde   vyššej   inštancie,   príp.   o podanej   námietke zaujatosti (viac ako 3 roky), je obdobím, ktorého dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, a preto sa v tomto období z objektívnych dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Je   však   potrebné   konštatovať,   že   konanie   v predmetnej   veci   od   jej   nápadu   na okresnom súde (7. novembra 1994) dosiaľ trvá viac ako 12 rokov, okresný súd v merite veci trikrát rozhodol (18. júla 1997, 31. januára 2003 a 17. mája 2006), vykonal 22 pojednávaní, z toho šesť pojednávaní bolo odročených pre neprítomnosť sťažovateľky a jej právnych zástupcov,   tri   na   žiadosť   právnych   zástupcov   sťažovateľky,   jedno   pojednávanie   bolo nariadené za účelom vyhlásenia rozsudku, raz bolo konanie prerušené na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľky. Okresný súd nariadil vykonanie dvoch znaleckých dokazovaní.

Analýza   priebehu   konania   dokumentuje   náležitú   frekvenciu   procesnej   aktivity okresného   súdu,   ktorej   výsledky   však   (najmä vzhľadom   na   dĺžku   doterajšieho   už vyše dvanásťročného   konania   v predmetnej   veci)   nezabezpečili   realizáciu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v posudzovanom konaní ďalej zameral svoju pozornosť na obdobie od 23. októbra 1995 do 13. mája 1996, t. j. takmer 7 mesiacov, kedy na základe nesprávneho posúdenia miestnej príslušnosti okresným súdom, bolo iniciované konanie, výsledok ktorého potvrdil miestnu príslušnosť okresného súdu.

Neefektívny postup okresného súdu je zrejmý aj z odôvodnení rozsudkov krajského (odvolacieho) súdu,   z ktorých   vyplýva, že   konanie súdu   prvého   stupňa bolo   poznačené mnohými procesnými pochybeniami ako napr. predčasnosť záveru okresného súdu o výške nájomného v rozsudku z 18. júla 1997. Taktiež tomuto rozhodnutiu bola vytýkaná jeho nepreskúmateľnosť a nerozhodnutie v celom predmete konania. Rozsudok okresného súdu z 31.   januára   2003   (ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu)   bol vydaný   na   základe   neúplne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a navyše   sa   okresný   súd dopustil   procesných   pochybení,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci.   Krajský   súd   vo   svojom   zrušujúcom   rozsudku   poukázal aj na nesprávnu   voľbu súdneho znalca (znalecký posudok mal podať znalec z iného odboru). Napokon rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2006 bol krajským súdom zrušený v častiach priznania úrokov z omeškania   sťažovateľke,   priznania   nájomného   s príslušenstvom   pre   navrhovateľku v 2. rade   a v časti   výroku   o úhrade   trov   konania,   a to   z dôvodu   nepreskúmateľnosti rozhodnutia   v týchto   častiach.   Okresný   súd   teda   svojimi   procesnými   pochybeniami a neefektívnou   činnosťou   spôsobil   predĺženie   konania,   preto   jeho   postup   ústavný   súd kvalifikuje ako postup, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to bolo   v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v globále   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).

V súvislosti   s obranným   tvrdením   predsedu   okresného   súdu,   že „Úkony   boli vykonávané v primeranom čase zodpovedajúcom: (...) b) nadmernej preťaženosti sudkyne počtom a druhom vecí pridelených na vybavenie (...)“, ústavný súd konštatuje, že nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal problémy s vybavovaním veľkého množstva agendy, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je   vecne   a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   účastníka,   ktorý   sa   naň   obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, na povahu veci, ako aj na správanie sťažovateľky považuje za primerané v sume 50 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu z 3. apríla 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 8. februára 2007). Za dva úkony uskutočnené v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát po 164 Sk a za jeden úkon uskutočnený v roku 2007 patrí odmena v sume 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov).   Trovy   právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 10 634 Sk vrátene 19 % DPH.

Keďže právna zástupkyňa si uplatnila úhradu trov len v sume 9 015 Sk, ústavný súd priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   v   sume   uplatneného   nároku   tak,   ako   je   to   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007