SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 281/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestieslobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 95/2015 a jeho uznesenímzo 17. decembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.5 Tdo 95/2015 a jeho uznesením zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 3 T 57/2012 z 19. februára 2014 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bolza zbiehajúcu trestnú činnosť uložený nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobodyvo výmere 6 rokov. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.7 To 58/2014 z 12. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) odvolanie sťažovateľapodľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Následne podané dovolanie sťažovateľa najvyššísúd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta v prvom rade, že krajský súd savo svojom uznesení podľa jeho názoru nevyjadril k forme výkonu jeho trestu, k uloženiuochranného protialkoholického liečenia ani k výroku týkajúceho sa náhrady škody,v dôsledku čoho„rozhodnutie prvostupňového súdu nikdy nenadobudlo právoplatnosť“.Poukazuje pritom na povinnosť vyplývajúcu z § 317 ods. 2 Trestného poriadku, v zmyslektorej má odvolací súd v prípade odvolania podaného proti výroku o vine preskúmať ajzákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vinesvoj podklad. Uvádza tiež, že zmena v obsadení senátu okresného súdu mu v priebehukonania nebola daná na vedomie a vo vzťahu k novému zloženiu senátu ani nebolovykonané poučenie podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku, t. j. či súhlasia s pokračovanímdokazovania vzhľadom na zmenu zloženia senátu alebo či je potrebné nové dokazovaniezopakovať. V tejto súvislosti sťažovateľ vyjadril názor, že„obhajca nekoná vo vlastnom mene, nemá preto oprávnenie bez vedomia obvineného a proti jeho vôli meniť rozsah písomného súhlasu obvineného“,a vzhľadom na to nový člen senátu okresného súdu„nebol schopný objektívne hlasovať a rozhodnúť o mojej vine, či nevine, keďže nemohol vedieť, aké dôkazy boli vykonané v predchádzajúcich HP... a takto vynesený rozsudok je treba považovať za nezákonný a nespravodlivý“.
Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 4 Tz 9/2006z 20. júna 2006) obdobne namieta nezákonnosť okresným súdom vykonávaných dôkazovtvrdiac, že mu neboli doručované žiadne uznesenia o pribratí znalca, a tak mu neboloumožnené ani podávať proti týmto uzneseniam sťažnosť, z čoho vyvodzuje naplneniedovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda, že rozhodnutie jezaložené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Namieta ajneprípustnosť zásahu okresného súdu do základných princípov vykonávaného dokazovaniačítaním výpovede svedka z prípravného konania inak ako na návrh niektorej z procesnýchstrán, čo z ústavného hľadiska možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.Sťažovateľ tiež namieta aj porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na spravodlivé súdnekonanie poukazujúc na procesný postup najvyššieho súdu, ktorý vyjadrenie okresnéhoprokurátora k podanému dovolaniu pred svojím rozhodnutím o dovolaní sťažovateľovi anijeho právnemu zástupcovi nedoručil na vyjadrenie.
Výšku žiadaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje zásahom do nímoznačených práv najvyšším súdom, ktorý„by nemal prehliadať tieto porušenia nižších všeobecných súdov, ale práve naopak mal by tieto nezákonnosti nižším súdom vytýkať zrušením ich rozsudkov a tým ich donútiť skvalitniť ich prácu a dodržiavať všetky práva a zákony, ku ktorým sa Slovenska republika zaviazala. A preto som toho názoru, že žiadané finančné zadosťučinenie bude pre sudcov NS SR motiváciou, aby v budúcnosti zodpovednejšie pristupovali k svojej práci a uvedomili si, že rozhodujú o osudoch ľudí a nie o neživých predmetoch.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný v predmetnej veci vydalrozhodnutie, ktorým vysloví, že základné právo„upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 36 ods. 1, 2 Listiny postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 95/2015 a jeho uznesením zo dňa 17.12.2015 porušené bolo“,uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a rozhodnutiea sťažovateľovi prizná ako náhradu trov konania v sume 303,16 € a finančné zadosťučineniev sume 1 500 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiťpreskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvineniaproti nemu.
Podľa čl. 13 každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušeniadopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobnýcharakter posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľačl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanejplatnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdnekonanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania.
Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právona spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazova ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, žeprincíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosťpredniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšejsituácie, ako v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudokzo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné stranymusia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľomovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický,§ 46, pozri tiež I. ÚS 416/2010).
Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovorus ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatníproti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenémukráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší protiSpojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd poznamenáva, žečl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právnyprostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základnýchpráv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislýod istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013,III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).
Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľomnamietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,ku ktorému malo vo svojej podstate dôjsť tým, že procesné pochybenia súdov nižšíchstupňov najvyšší súd neodstránil, resp. ich rozhodnutia nezrušil ako nezákonné.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení po uvedení obsahu rozsudku okresného súdu,odvolania sťažovateľa proti nemu, ako aj následného dovolania podaného sťažovateľoma vyjadrenia okresného prokurátora k dovolaniu v relevantnej časti odôvodnenia svojhouznesenia uviedol, že„dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou známkou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom - advokátom. Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého dôvody podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.) písm. a/ až písm. g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
V predmetnej veci ako bolo už vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že vykonaným dokazovaním nebola jeho vina preukázaná. Žiadne porušenie práva na obhajobu nenamietal, rovnako v jeho odvolaní nie je žiadna zmienka o nezákonnosti vykonaných dôkazov. Na tieto skutočnosti nepoukazoval ani na súde prvého stupňa. Nie je pravdivé tvrdenie obvineného, že o zmene v zložení senátu nevedel. O tejto zmene sa najneskôr dozvedel pri doručení rovnopisu rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý prevzal 21. marca 2014. Napriek tomu v odvolaní nemal voči zloženiu senátu žiadne výhrady. Dovolaciemu súdu tak v akceptovaní obvineným uplatnených dovolacích dôvodov bráni vyššie citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.
Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že námietky obvineného, ktorými argumentoval v rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. nie sú opodstatnené. Podľa zistenia dovolacieho súdu v predmetnej trestnej veci nedošlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní ani zo strany súdov k žiadnemu porušeniu práva na obhajobu. Rovnako dôkazy, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdmi, boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom.
Čo sa týka námietky obvineného, že rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, nakoľko odvolací súd nerozhodol o všetkých odvolaním napadnutých výrokoch, k tomu dovolací súd uvádza, že zo strany obvineného ide o nesprávny výklad procesných ustanovení.
Z ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b/, tretieho bodu Tr. por. vyplýva, že rozsudok nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. V konkrétnom prípade rozhodoval odvolací súd na základe odvolania obvineného podaného proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd postupoval podľa § 317 Tr. por. A preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku. Nakoľko nezistil žiadne pochybenia, odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. V takomto prípade žiadny ďalší výrok neprichádza do úvahy, čo je v súlade aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa podľa § 371 Tr. por. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. e) Tr. por. Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
V posudzovanom prípade, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ odmietol.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, ženajvyšší súd opierajúc sa o konkrétne zákonné ustanovenie Trestného poriadku (§ 371ods. 4 Trestného poriadku) primerane vysvetlil dôvody, pre ktoré nebol povinný zaoberať sanámietkami vznesenými sťažovateľom proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu,resp. orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania. Možno pritomsúhlasiť so závermi najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú jeho ustálenej judikatúre, žeprednesenie námietok sťažovateľa o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom,o vydaní rozsudku okresného súdu na základe dôkazov nevykonaných zákonným spôsoboma o nezákonnom zložení senátu súdu prvého stupňa až v dovolacom konaní (bez ichuplatnenia v odvolacom konaní) z hľadiska platnej procesnoprávnej úpravy nezakladajúpovinnosť dovolacieho súdu sa týmito námietkami zaoberať a vyvodzovať z nich záveryvedúce k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších stupňov.
V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ani ústavný súd nie je alternatívnou,resp. mimoriadnou opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, vdanom prípade krajského súdu, ktorý bol rozsudok okresného súdu oprávnený preskúmaťaj z hľadiska týchto námietok sťažovateľa, pokiaľ by boli prednesené v odvolacom štádiusúdneho procesu. Rovnako možno uviesť, že podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienkya podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1ústavy sa je možné základného práva zaručeného čl. 46 ústavy domáhať len v medziachzákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07), pretopostup najvyššieho súdu, pri ktorom sa uvedenými námietkami sťažovateľa z dôvodovuvedených v § 371 ods. 4 Trestného poriadku nezaoberal, nemožno hodnotiť ako porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zásady rovnosti zbraní tým, že sanemal možnosť vyjadriť k stanovisku okresného prokurátora k ním podanému dovolaniu,ústavný súd sa oboznámil s obsahom uvedeného stanoviska okresného prokurátora (na tenúčel si zapožičal spis okresného súdu vedený vo veci) zistiac, že toto stanovisko zotrvávana záveroch o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa neho vyplynuloz vykonaného dokazovania. V označenom stanovisku pritom okresný prokurátor strohodeklaruje procesnú správnosť dokazovania vykonaného v danom prípade i aktívnu účasťobhajcu sťažovateľa. Ústavný súd posudzujúc sťažovateľom namietanú procesnú vaduz hľadiska ustálených právnych názorov vyplývajúcich z jeho vlastnej judikatúry uznáva, žetento postup najvyššieho súdu bol spôsobilý zasiahnuť do obsahu sťažovateľom označenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prihliadajúc však zároveň na dôvodyodmietnutia dovolania vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako ajna obsah stanoviska okresného prokurátora, ktorým neboli v rámci dovolacieho konaniaprednesené také zásadné argumenty, ktoré by najvyšší súd pri svojom rozhodnutív konečnom dôsledku musel zohľadniť, ústavný súd nepovažuje procesný nedostatokspočívajúci v nedoručení vyjadrenia okresného prokurátora dovolateľovi svojou intenzitouza dostatočný dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z opísaného dôvodu na porušenie týchtopráv by preto bolo len akademickým rozhodnutím ústavného súdu, keďže dôvody jehoprijatia najvyšším súdom zjavne nesúviseli s obsahom stanoviska okresného prokurátora,a teda ani replika sťažovateľa na argumenty uvedené v tomto stanovisku by záverynajvyššieho súdu v danej veci nemohla relevantne ovplyvniť.
Ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci najvyššieho súdu jeopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právnynázor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a tedaústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva, že otázka posúdeniapodmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôževiesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02,II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Opísaný výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znakyarbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadnemedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, je dostatočne odôvodnenýa vychádza z najvyšším súdom ústavne zlučiteľne aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 4Trestného poriadku, ktorý vecne neumožňuje dovolací prieskum rozsudku krajského súduna základe sťažovateľom uvádzaných dôvodov, pokiaľ tieto neboli namietané v odvolacomkonaní, ak mu boli už v pôvodnom konaní známe. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva inýprávny názor, ako v tejto veci prijal najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomtoprípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názorustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačíprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd neporušilzákladné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listinya rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľom uvádzané okolnosti veci vylučujú aj akúkoľvek možnosť porušenia čl. 36ods. 2 listiny, keďže jeho prípad sa žiadnym spôsobom netýka súdneho prieskumurozhodnutí orgánov verejnej správy, ale samotného trestného konania vedenéhovšeobecným súdom. Pre uvedenú spätosť práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru s právomna účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže podľa názoruústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformnýmspôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, predstavovaťporušenie ani tohto práva v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho významu bližšie sa zaoberať ostatnýminávrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016