znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 281/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Jesenského 2714/69, Žiarnad   Hronom,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Kristínou   Grausovou,   PhD.,   Františkánskenámestie 3,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Cob   407/2013   z 26.   novembra   2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. marca 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Žiar nad Hronom (ďalejlen „sťažovateľka“, v citáciách aj žalobca“), vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014 (ďalejaj „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne vsúdnom spore proti žalovanému [jednému zo spoluvlastníkovbytov   a   nebytových   priestorov,   ktorý   má   byť   podľa   názoru   sťažovateľky   solidárnezaviazaným dlžníkom, pozn. (ďalej len „žalovaný“)] vedenom na Okresnom súde BratislavaII (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 177/2011. Okresný súd rozsudkom zo 17.septembra   2013   žalobu   zamietol   a   žalobkyni   (sťažovateľke)   uložil   povinnosť   zaplatiťžalovanému náhradu trov právneho zastúpenia. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajskýsúd   namietaným   rozsudkom   z   26.   novembra   2014,   ktorým   rozsudok   okresného   súdupotvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka uviedla, že „Všetky (v sťažnosti, pozn.)... opísané námietky a odkazy, ktoré sú podrobne rozvedené v našom odvolaní zo dňa 04. 11. 2013..., jednoznačne smerujú k tomu, že vlastníci bytov v bytovom dome sú voči svojim dodávateľom zaviazaní rukou spoločnou   a   nerozdielnou.   Inak   povedané,   na   vzťahy   ako   bol   vzťah   medzi   našou spoločnosťou a vlastníkmi bytov, založený mandátnou zmluvou, sa aplikuje ustanovenie § 139 ods. 1 OZ cez ustanovenie § 9 ods. 2 BytZ v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 BytZ. Vlastníci   bytov   dotknutého   bytového   domu   sú   potom   solidárnymi   dlžníkmi   našej spoločnosti. Naša žaloba tak bok podaná správne a nemohla trpieť nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, ako to uzavrel prvostupňový súd a porušovateľ.

Ako sme uviedli už vyššie, odvolací súd sa žiadnou z vyššie opísaných námietok z nášho odvolania vôbec nezaoberal. Máme tak za to... že odvolací súd bol povinný sa s nimi osobitne v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadať.

To však neurobil a jeho rozhodnutie je preto, podľa nás, arbitrárne, svojvoľné a tým priamo   zasahuje   do   nášho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom   Krajského   súdu...   č.   k.:   3Cob/407/2013-198   zo   dňa 26. 11. 2014 bolo porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu... č. k.: 3Cob/407/2013-198 zo dňa 26. 11. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. sa priznáva náhrada trov konania v sume vo výške 296,44 €...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súduč. k. 24 Cb 177/2011-161 zo 17. septembra 2013, odvolanie zo 4. novembra 2013 protinemu a rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupomkrajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 407/2013 a jeho rozsudkomz 26. novembra 2014 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 4).

10.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojichv sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdilprvostupňové rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormia závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočnevykonaného dokazovania a najmä z nesprávneho právneho posúdenia predmetu (podstaty)posudzovanej právnej veci (pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľkyrozsudkom   sp.   zn.   3   Cob   407/2013   z 26.   novembra   2014   sú   zlučiteľné   s   označenýmčlánkom ústavy a dohovoru.

13.   Ešte   pred   samotným   posudzovaním   dôvodnosti   sťažovateľkinej   sťažnostipovažuje ústavný súd za relevantné podrobnejšie sa zaoberať odôvodnením prvostupňovéhorozsudku č. k. 24 Cb 177/2011-161 zo 17. septembra 2013, s ktorým sa „odvolací súd v celom   rozsahu“ stotožnil   a „konštatujúc   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania k veci dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané   dokazovanie...“ (pozri   tiež   bod   14).   Okresný   súd   v odôvodnení   svojhorozhodnutia podrobne opísal priebeh ním vykonaného dokazovania, zaoberal sa výkladoma plnením jednotlivých bodov mandátnej zmluvy z 21. októbra 2009, dodatkom č. 1 k tejtozmluve, splátkovou úhradou peňažných záväzkov (plnením vlastníkov bytu), vyjadreniamiúčastníka zmluvného vzťahu:

«Uznesením   zo   dňa   8.   6.   2011   pod   č.   k.   33Rob/904/2011-50,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 6. 2011, súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní doplnil a opravil nesprávne,   neúplné   a   nezrozumiteľné   podanie,   ktoré   bolo   doručené   Okresnému   súdu Bratislava II dňa 26. 4. 2011, a to nasledovným spôsobom: riadne označiť žalovaných

-menovite a zrozumiteľne spolu s uvedením údajov podľa § 79 ods. 1 O. s. p. (meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, príp. obchodné meno, sídlo, IČO).

V písomnom podaní zo dňa 21. 6. 2011, doručenom súdu dňa 24. 6. 2011, žalobca uviedol, že si vyberá dvoch vlastníkov bytov a spoluvlastníkov spoločných častí a zariadení bytového domu ako dvoch zo solidárne zaviazaných dlžníkov, a to ako žalovaného v I. rade, nar.:, bytom. štátny občan SR a ako žalovaného v II. rade. nar.:, bytom, štátny občan SR.

Žalovaný   v   I.   rade   nárok   uplatnený   žalobou   neuznal,   pričom   právny   zástupca žalovaného v I. rade v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011, doručenom súdu dňa 19. 9. 2011, namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie s tým. že v tomto prípade sa totiž nejedná o spoločný solidárny záväzok všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome voči žalobcovi, a teda žalobca nemôže požadovať splnenie celého dlhu od jedného z nich. Len z opatrnosti z hľadiska hmotnoprávneho právny zástupca žalovaného v I. rade uviedol, že   žalobcom   uplatňovaný   nárok   na   zaplatenie   sumy   1.811,39   eura   je   neoprávnený a neodôvodnený.

Z osvedčenia o dedičstve zo dňa 9. 9. 2011 pod sp. zn. 46D/291/2011, Dnot 41/2011 súd zistil, že žalovaný v II. rade zomrel dňa, t. j. ešte pre podaním žaloby na súd, v dôsledku čoho tak v čase podania žaloby na súd, ako aj v čase doručenia   podania   žalobcu   zo   dňa   21.   6.   2011   súdu   žalovaný   v   II.   rade   už   nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky konania, ktorý   nemožno   odstrániť   a   z   toho   dôvodu   súd   uznesením   zo   dňa   11.   1.   2012 pod č. k. 24Cb/177/2011-104. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 2. 2012, konanie voči žalovanému v II. rade zastavil.

Súd   vykonal   vo   veci   dokazovanie   vypočutím   konateľa   a   prokuristu   žalobcu, splnomocnenej   zástupkyne   žalobcu   a   právneho   zástupcu   žalovaného,   oboznámil   sa s listinnými   dôkazmi   tvoriacimi   obsah   spisu   a   po   takto   vykonanom   dokazovaní   ustálil skutkový stav nasledovným spôsobom.

Medzi   subjektom   označeným   ako   „ v zastúpení správcom: IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o., Sv. Vincenta 2 Bratislava. IČO: 31 337 139“ ako mandantom a žalobcom ako mandatárom bola dňa 21. 10. 2009 uzavretá v písomnej   forme   mandátna   zmluva   č.   408JMK/2009   podľa   ustanovenia   §   566   a   nasl. Obchodného zákonníka, ktorá v článku IX., bod 9.5. obsahovala dohodu zmluvných strán o tom, že práva a povinnosti zmluvných strán neupravené touto zmluvou sa spravujú najmä, nie však výlučne príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ktorou sa mandatár zaviazal,   že   v rámci   výkonu   svojej   podnikateľskej   činnosti   zariadi   za   podmienok dohodnutých v tejto zmluve za odplatu pre mandanta v jeho mene a na jeho účet činnosti v štádiu prípravy stavby (názov stavby „Obnova bytového domu 115 BJ Bratislava“), počas realizácie   stavby   a   po   dokončení   stavby   v   rozsahu   odborné   posudky,   projektová dokumentácia   (článok   III.,   bod   3.1.   predmetnej   mandátnej   zmluvy),   povolenie   stavby (článok III., bod 3.2. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie dodávok a prác (článok III., bod 3.3. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie financovania prác (článok III., bod 3.4. predmetnej mandátnej zmluvy), realizácia stavby (článok III., bod 3.5. predmetnej mandátnej zmluvy) a ukončenie stavby (článok III., bod 3.6. predmetnej mandátnej zmluvy). V článku V. predmetnej mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že mandant zaplatí mandatárovi odplatu za vykonávanie činnosti v rozsahu čl. III. tejto zmluvy sumu vo výške 10.871,34 eura, ktorá mala byť v zmysle článku VI. zmluvy uhradená na základe faktúr v rovnomerných splátkach vo výške 1.811,89 eura v nasledovných termínoch: prvá splátka   bude   fakturovaná   do   10-tich   dní   po   podpise   tejto   zmluvy,   druhá   splátka   bude fakturovaná do 10-tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.1 tejto zmluvy, tretia splátka bude fakturovaná do 10-tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného   v bode   3.2   tejto   zmluvy,   štvrtá   splátka   bude   fakturovaná   do   10-tich   dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.3 tejto zmluvy, piata splátka bude fakturovaná do 10-tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.4 tejto zmluvy a šiesta splátka bude fakturovaná do 10-tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bodoch 3.5 a 3.6 tejto zmluvy.

Dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok č. 1 k mandátnej zmluve č. 408JMK/2009, ktorým   sa   zmenilo   znenie   článku   VI.   predmetnej   mandátnej   zmluvy   tým   spôsobom,   že zmluvné strany sa dohodli, že mandant zaplatí mandatárovi odplatu dohodnutú v čl. V tejto zmluvy na základe faktúr v nasledovných termínoch: prvá splátka vo výške 1.811,89 eura bude fakturovaná do 10-tich dní po podpise tejto zmluvy, druhá splátka vo výške 5.435,67 eura bude fakturovaná do 10-tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.1 až 3.3 tejto zmluvy a tretia splátka vo výške 3.623,78 eura bude fakturovaná do 10-tich dni po zabezpečení financovania prác a začatí realizácie prác na stavbe dodávateľom. Žalobca   v   žalobe   uviedol,   že   žalovanému   zastúpenému   správcom   žalobca   dňa 29. 1. 2010 vystavil faktúru č. FV10008 na sumu vo výške 5.435,67 eura, t. j. na sumu druhej splátky, splatnú dna 15. 2. 2010 a dňa 3. 2. 2010 žalobca so žalovaným zastúpeným správcom   uzavrel   splátkový   kalendár   k   faktúre   č.   FV10008,   ktorú   žalovaný   zastúpený správcom   akceptoval   bez   akýchkoľvek   námietok,   či   výhrad.   Splatnosť   prvej   čiastkovej splátky nastala dňa 15. 2. 2010 (bod 3.1. mandátnej zmluvy bol splnený dňa 22. 12. 2009), splatnosť druhej čiastkovej splátky nastala dňa 22. 2. 2010 (tohto dňa bol splnený bod 3.2 mandátnej zmluvy) a splatnosť tretej čiastkovej splátky nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010 (skutočnosti   odôvodňujúce   splnenie   bodu   3.3   mandátnej   zmluvy   sú   podľa   vyjadrenia žalobcu   v   žalobe   obsiahlo   opísané   v   odpovedi   na   výzvu   na   vrátenie   bezdôvodného obohatenia zo dňa 23. 7. 2010, konkrétne v časti „K bodu č. 5“, „K bodu č. 6“, „K bodu č. 7 a „K bodu č. 8“). Dňa 12. 3. 2010 žalovaný zastúpený správcom poukázal v prospech bankového   účtu   žalobcu   sumu   vo   výške   3.623,78   eura,   t.   j.   2/3   sumy   fakturovanej   na základe faktúry č. FV10008 a doposiaľ zostala neuhradená suma vo výške 1.811.89 eura, a to i napriek tomu, že jej splatnosť nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že dňa 30. 4. 2010 prevzal výpoveď mandátnej zmluvy, čím sa činnosť žalobcu pre žalovaného zastúpeného správcom skončila. K žalobe žalobca pripojil výpis z listu vlastníctva č., mandátnu zmluvu č. 408JMK/2009 zo dňa 21. 10. 2009, dodatok č. I k mandátnej zmluve č. 408JMK/2009 zo dňa 5. 1. 2010, faktúru č. FV10008, splátkový kalendár   úhrady   faktúry   č. FV10008   zo   dňa   3.   2.   2010,   výpoveď   mandátnej   zmluvy č. 408JMK/2009 zo dňa 29. 4. 2010 a odpoveď žalobcu na výzvu na vrátenie bezdôvodného obohatenia zo dňa 23. 7. 2010.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011 okrem uplatnenia námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danom konaní tiež uviedol,   že   žalobca   v   žalobe   odvodzuje   svoj   nárok   na   zaplatenie   žalovanej   sumy od splatnosti svojej odplaty v zmysle mandátnej zmluvy a v zmysle ustanovení splátkového kalendára. Nárok na uvedenú odplatu však žalobcovi nevznikol jednak preto, že žalobca nesplnil riadne všetky náležitosti podľa bodov 3.1 až 3.3 mandátnej zmluvy, a teda nemohla nastať splatnosť požadovanej odplaty vo výške 5.435,67 eura, ale predovšetkým preto, že správca IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o. vypovedal mandátnu zmluvu so žalobcom ku dňu 30. 4. 2010, a teda bolo potrebné určiť aký rozsah činností žalobca skutočne realizoval vo vzťahu   k   celému   objemu   činností   predpokladaných   mandátnou   zmluvou,   a   teda   aká pomerná   odmena   z   celkovej   dohodnutej   odmeny   mu   patrí.   Podľa   názoru   žalovaného žalobca nevykonal taký objem činností vo vzťahu k celku, ktorý by odôvodňoval zaplatenie odplaty vyššej ako bola ? celkovej dohodnutej odplaty.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 29. 1. 2012, doručenom súdu dňa 3. 2. 2010. k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie   žalovaného uviedol, že má za to,   že žalovaný ako jeden z vlastníkov bytov v bytovom dome súp. č. zapísanom na liste vlastníctva č. vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, katastrálne územie, obec je v súlade s právnymi normami obsiahnutými v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov zaviazaný z právnych úkonov týkajúcich sa domu podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to ako jeden z viacerých solidárnych dlžníkov.

Konateľ   žalobcu na   pojednávaní   konanom   dňa   17.   9.   2013 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia   istiny   s   príslušenstvom   s   tým,   že   pre   vlastníkov   bytov   žalobca   vykonával inžiniersku činnosť na zateplenie a celú obnovu bytového domu. Prvé rokovania začali v roku 2009 a vyústili do uzavretia mandátnej zmluvy, podľa ktorej malo byť žalobcovi uhradených šesť splátok za ucelené činnosti definované v zmluve. Prvé tri splátky uhradené boli, nebola uhradená štvrtá splátka, ktorá je predmetom daného sporu, a to za spracovanie súťažných podkladov a zorganizovanie verejných obchodných súťaží podľa Obchodného zákonníka,   ktoré   boli   organizované   za   prítomnosti   vlastníkov,   ktorí   vyberali   víťazné podklady. Žalobcom boli organizované tri súťaže, a to na zateplenie, na zdravotnú techniku a na dodávku okien, do ktorých sa prihlásilo 22 firiem, z ktorých 14 aj predložilo svoje návrhy. Bola realizovaná ešte štvrtá súťaž na dodávku výťahov, ktorú však nerealizoval žalobca, ale realizoval ju správca, resp. si vlastníci len určili dodávateľa. Rovnako nebola uhradená ani piata splátka, ktorú však žalobca ani nenárokuje, nakoľko táto etapa nebola dokončená. Bola dokončená len asi z troch štvrtín, a nie je predmetom daného sporu. Súťaže   boli   ukončené   vo   februári   2010   a   po   ich   ukončení   ešte   žalobca   zrealizoval dodatočné rokovania s tromi víťaznými firmami, ktorých predmetom bol rozsah a cena dodávok   a s výsledkami   týchto   rokovaní   žalobca   dňa   29.   3.   2010   vystúpil   na   schôdzi vlastníkov, ktorým boli zo strany žalobcu predložené tri verzie rozsahu dodávok a šesť verzií financovania,   avšak   nepodarilo   sa   dospieť   k   výsledku,   keďže   „za“   bolo   72   vlastníkov a „proti“ bolo 21 vlastníkov, pričom bolo potrebných 77 hlasov. Tieto rokovania ohľadom rozsahu a financovania však už patrili pod piatu splátku, ktorá nie je predmetom daného sporu, ale uskutočnenie týchto činností preukazuje, že boli splnené podmienky pre úhradu štvrtej splátky, ktorá je predmetom daného sporu. Asi mesiac po konaní tejto schôdze vlastníkov   bola   predmetná   mandátna   zmluva   zo   strany   vlastníkov   vypovedaná,   pričom zo strany   vlastníkov   pána a   pána bola   činnosť   žalobcu spochybňovaná.

Prokurista žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013 uviedol, že pán t. j. žalovaný spochybnil odbornosť žalobcu, avšak prokuristu žalobcu poukázal na to, že aj v médiách boli zverejnené pozitívne referencie na spoločnosť žalobcu   a   žalobca   mal   záujem   predmetnú   vec   dotiahnuť   až   do   konca.   Z   toho   dôvodu vyvolali rokovania so správcom, ktorému ponúkli riešenie, že ak im bude zaplatená štvrtá splátka, dokončia celú činnosť v zmysle zmluvy, a to bezplatne s tým, že si nebudú nárokovať ďalšie dohodnuté splátky, ale podľa informácií žalobcu o tom vlastníci bytov ani neboli na schôdzi informovaní.

Splnomocnená   zástupkyňa   žalobcu   na   pojednávaní   konanom   dňa   17.   9.   2013 uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby s tým, že podľa názoru žalobcu boli vykonané asi 4/6 dohodnutej činnosti a tomu by mala zodpovedať aj uhradená odplata, avšak boli uhradené zo šiestich splátok len tri a štvrtá je predmetom sporu. Pokiaľ ide o pasívnu   legitimáciu   žalovaného,   splnomocnená   zástupkyňa   žalovaného   uviedla,   že žalovaný je jedným z vlastníkov v bytovom dome, ktorého sa predmetné činnosti týkali, pričom   podľa   názoru   žalobcu   zo   zákona   o   vlastníctve   bytov   v   spojení   s   Občianskym zákonníkom,   resp.   Obchodným   zákonníkom   vyplýva   solidárna   zodpovednosť   vlastníkov bytov a žalobcom bol žalovaný ako jeden z vlastníkov vybraný na to, aby uhradil predmetnú sumu. Z uvedených dôvodov splnomocnená zástupkyňa žalobcu navrhla, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013 uviedol, že navrhuje žalobu v plnom rozsahu zamietnuť, a to z dôvodu, že 50 % dohodnutej   odmeny   bolo   uhradené,   čo   podľa   názoru   žalovaného   zodpovedá   rozsahu vykonaných prác a dokonca podľa názoru žalovaného nebolo vykonaných ani celých 50 % z dohodnutého   rozsahu   prác.   K tvrdeniam   žalobcu   o   šiestich   splátkach   právny   zástupca žalovaného poukázal na skutočnosť, že dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok k mandátnej zmluve, ktorým bol zmenený článok VI.. bod 6.1 tým spôsobom, že boli dohodnuté len tri splátky. Tento dodatok uzatváral správca bez súhlasu vlastníkov, pričom k jeho uzavretiu právny zástupca žalovaného navrhol vypočuť správcu, resp. jeho zástupcu ako svedka. Súčasne   právny   zástupca   žalovaného   uviedol,   že   prostredníctvom   výzvy   súdu   žalovaný navrhuje pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného s tým, že je jedným z vlastníkov, v súčasnosti je zástupcom vlastníkov a má záujem na výsledku daného sporu. Súčasne právny zástupca žalovaného navrhol   aj   vykonanie   znaleckého   dokazovania   znalcom   z   odboru   „Stavebníctvo“   na posúdenie rozsahu vykonaných prác.

listom zo dňa 1. 10. 2013, podaným na súd dňa 2. 10. 2013. na výzvu   súdu   oznámil,   že   nevstupuje   do   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane žalovaného.»

Po odcitovaní na vec sa vzťahujúcej zákonnej úpravy okresný súd uviedol:«V prípade zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ide o lex   specialis,   ktorý   presne   upravuje   špecifickú   oblasť   spojenú   s   vlastníctvom   bytov a nebytových   priestorov   v   bytovom   dome,   ako   aj   vzájomné   vzťahy   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. V prípade vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome nejde podľa názoru súdu o klasický typ solidárnej zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči ľubovoľnému jednému   solidárnemu   dlžníkovi,   ale   zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov ustanoveniami § 8b ods. 1 a § 9 ods. 2 jednoznačne určuje okruh účastníkov, t. j. všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení pred súdom správcom, pričom zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dokonca v ustanovení § 8b ods. 4 upravuje prípady vylúčenia zodpovednosti vlastníka bytu alebo nebytového   priestoru   v   dome   za   úhradu   záväzkov   voči   dodávateľom   služieb   a   tovaru obstarávaných správcom v rámci zmluvy o výkone správy. Tento právny názor zodpovedá aj faktickému stavu, keďže vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodujú síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového domu spoločne formou hlasovania, avšak ich faktickú realizáciu už ďalej   zabezpečuje správca bytovému domu, v dôsledku   čoho jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami a dokladmi potrebnými k účelnému bráneniu práv a oprávnených záujmov v podstate všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, nehovoriac o tom, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie záväzku by sa v prípade neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov, prípadne správcu voči svojej osobe len ďalšou žalobou, čo nebolo účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a   s   poukazom   na   znenie   citovaných zákonných   ustanovení   dospel   súd   k   záveru,   že   v   prípade   žalovaného   ako   jedného z vlastníkov bytov nie je daná pasívna legitimácia v danom konaní a z toho dôvodu súd za účelom hospodárnosti konania nevykonával vo veci ďalšie navrhované dôkazy a žalobu v celom rozsahu zamietol.»

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu (v spojenís prvostupňovým rozhodnutím, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojerozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny,   primerane(aj keď   stroho)   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z   v   konanízistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajskýsúd   najskôr   oboznámil   výsledky   konania   okresného   súdu   v   predmetnej   veci,   podstatuodvolacích námietok sťažovateľky a stanovisko žalovaného:

„Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu   a   uložil   žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného. Uviedol, že zákon č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   je   svojím   charakterom lex specialis,   ktorý   presne   upravuje   špecifickú   oblasť   spojenú   s   vlastníctvom   bytov a nebytových   priestorov   v   bytovom   dome,   ako   aj   vzájomné   vzťahy   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. Podľa názoru súdu prvého stupňa v prípade vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome nejde o klasický typ solidárnej zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči ľubovoľnému jednému solidárnemu dlžníkovi, pričom poukázal na ustanovenia § 8b ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len byt. zák.), v ktorých je   jednoznačne   upravený   okruh   účastníkov,   t.   j.   všetci   vlastníci   bytov   a   nebytových priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení pred súdom správcom, pričom zákon   o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   dokonca   v   ustanovení   §   8b   ods.   4 upravuje   prípady   vylúčenia   zodpovednosti   vlastníka   bytu   alebo   nebytového   priestoru v dome za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru obstarávaných správcom v rámci zmluvy o výkone správy. Súd prvého stupňa uviedol, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodujú síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového domu   spoločne   formou   hlasovania,   avšak   ich   faktickú   realizáciu   už   ďalej   zabezpečuje správca bytovému domu, v dôsledku čoho jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami a dokladmi   potrebnými   k   účelnému   bráneniu   práv   a   oprávnených   záujmov   v   podstate všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Súd prvého stupňa tiež spomenul, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie záväzku by sa v prípade neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov, prípadne správcu voči svojej   osobe   len   ďalšou   žalobou,   čo   nebolo   účelom   právnej   úpravy   obsiahnutej v spomínanom zákone č. 182/1993 Z. z.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal   žalobca rozsiahle   odvolanie, v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že žalobe vyhovie, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   V   prípade   neúspechu   žalobcu   v   odvolacom   konaní   žiadal   pripustiť   možnosť dovolania   vzhľadom   na   otázku   zásadného   právneho   významu   ohľadom   solidárnej zodpovednosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov vzniknutých pri správe bytového domu. V odvolaní poukázal na ustanovenia § 7b ods. 5 a § 8b ods. 4 Byt. zák. a k týmto ustanoveniam viažuce sa odborné komentáre, ktoré podľa názoru žalobcu svedčia solidarite vlastníkov v záväzkových a právnych vzťahoch. Uviedol, že nepovažuje za správny právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého správca preberá v niektorých prípadoch plnú zodpovednosť za vlastníkov bytov. Uviedol, že správca domu vykonáva správu domu v mene a na účet vlastníkov ako príkazník a priamy zástupca a zodpovedá za záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, vzniknuté pri výkone správy až do výšky splatených úhrad za plnenia alebo výšky zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv v príslušnom dome. Zodpovednosť za   úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru, ktoré obstaráva správca v rámci zmluvy o výkone správy, nesie vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome iba ak nie sú kryté úhradami za plnenia alebo úhradami preddavkov do fondu prevádzky,   údržby   a   opráv   správcovi.   Uviedol,   že   z   uvedeného   nevyplýva   delená zodpovednosť medzi správcom a vlastníkmi bytov, ale to, že vlastníci bytov sú zodpovední za splnenie svojich povinností z právnych úkonov vykonávaných pri správe bytového domu vždy a voči tretím osobám sa tejto zodpovednosti nemôžu zbaviť, nakoľko majú záujem na správe   vlastného   majetku   a   o   porušovaní   povinností   správcu   pri   výkone ich podnikateľskej   činnosti.   K   argumentu   súdu   prvého   stupňa   ohľadom   ďalších   konaní spôsobených neúspechom žalovaného v konaní žalobca uviedol, že vnútorné vzťahy medzi vlastníkmi bytov nemôže byť dôvodom pre odmietnutie aplikácie ustanovenia § 139 ods. 1 O. z., nakoľko uplatnenie regresného nároku žalovaného voči ostatným vlastníkom nesmie byť   dôvodom   pre   zásah   do   práva   žalobcu   na   zaplatenie   dlžnej   sumy   od   jedného zo solidárnych dlžníkov. K nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolateľ poukázal, že v prípade, ak súd prvého stupňa zistil delený záväzok, mal nárok žalobcu priznať v časti, akou je žalovaný z tohto záväzku zaviazaný a v zbytku zamietnuť. Uviedol, že v predmetnom bytovom dome je 116 bytov a minimálne toľko vlastníkov a v prípade, že by žalobca označil ako   žalovaného   každého   z   nich,   bolo   by   konanie   o   nevysokej   pohľadávke   žalobcu neprimerane dlhé vzhľadom na možný prechod a prevod jednotlivých vlastníckych práv. Odvolateľ preto s poukazom na uvedené skutočnosti vyslovil názor, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil vzhľadom na použitie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu teda ustanovenia § 139 ods. 1 O. z.

K   odvolaniu   žalobcu   sa   vyjadril   žalovaný,   ktorý   odvolaciemu   súdu   navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa plne stotožňuje   s   argumentáciou   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   uviedol,   že   z právnych   úkonov týkajúcich sa domu, jeho spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku sú viazaní všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Taktiež vo vyjadrení vyslovil súhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, že do výšky splatených úhrad za plnenia alebo do výšky   zostatku   fondu   prevádzky,   údržby   a   opráv   je   zodpovedný   správca,   a   tým   je zodpovednosť vlastníkov priamo vylúčená.“

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   a   §   214   ods.   2   O.   s.   p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   konštatujúc   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   a   reflektujúc dôvody   odvolania   k   veci   dodáva,   že   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil   vykonané dokazovanie,   ktoré   netreba   dopĺňať   o   ďalšie   dôkazy   smerujúce   k   preukázaniu   nároku žalobcu.   Odvolací   súd   zhodne   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   konštatuje,   že   žalobca nepreukázal   pasívnu   legitimáciu   žalovaného,   ktorého   nemožno   vyňať   ako   solidárneho dlžníka z pomedzi ostatných spoludlžníkov, nakoľko v danom prípade nejde o uplatnenie si nároku vyplývajúceho zo solidárneho záväzku vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako správne súd prvého stupňa uviedol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako správny potvrdil.“

15. K odôvodneniu namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva,že závery odvolacieho rozhodnutia vzhľadom na obsah podaného odvolania nie sú celkomdostatočné (sú strohé), avšak, rešpektujúc zákonnú úpravu § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj skutočnosť, že krajskýmsúdom   v celosti   prevzaté   právne   závery   okresného   súdu   nie   sú   arbitrárne   ani   zjavneneodôvodnené, tento nedostatok (v odôvodnení krajského súdu) nebol spôsobilý privodiťiný právny stav. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne záveryodvolacieho   súdu   nie   je   možné   posudzovať   ako   zjavne   neodôvodnené   a svojvoľnéa nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov (Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodnýzákonník   v znení   neskorších   predpisov,   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytova nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.

16. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom (právnymi závermi) krajského súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd (vspojení s rozsudkom okresného súdu) sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorýdal v zásade odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiskapreto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi   posudzovaným   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základnéhopráva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.S poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd posudzovanúsťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

18.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvodzaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.

19.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   v   závere   ešte   poznamenáva,   že   si jevedomý   zložitosťou   problematiky   vlastníctva   bytov   a nebytových   priestorov   v bytovomdome (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytova nebytových priestorov   v znení neskorších predpisov), o čom svedčí aj jeho väčšinovérozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 110/2011 a disentujúce názory sudcov k tomuto rozhodnutiu.Avšak ani problematický názor či názor, o ktorého jednoznačnosti je možné minimálnepochybovať,   sám   osebe   nie   je   spôsobilý   na jeho   ústavnoprávne   odmietnutie,   ak   je   niecelkom nelogický a je primerane odôvodnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015