znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 281/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V. R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Petrom   Havlíkom, Advokátska kancelária, Podzámska 18, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozefa Štoreka v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 327/2000 a postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3072/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená   sťažnosť   V. R.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   postupom   súdneho   exekútora JUDr. Ing. Jozefa   Štoreka   (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   v   exekučnom   konaní   vedenom pod sp. zn. EX 327/2000 a postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3072/2000.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   na   základe   poverenia na vykonanie exekúcie vydaného okresným súdom bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie okrem iných aj voči sťažovateľke ako povinnej v 2. rade. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie v roku 2000 sa povinný v 1. rade M. Š. dohodol so súdnym exekútorom, že celú pohľadávku uhradí sám v splátkach. Keďže v ďalšom   období   sťažovateľke   nebola   zo   strany   súdneho   exekútora   a   ani   zo   strany okresného súdu doručená žiadna ďalšia písomnosť, domnievala sa, že povinný v 1. rade celú   pohľadávku   aj   s   príslušenstvom   uhradil   a   exekúcia   sa   zrejme   skončila.   Po   úmrtí povinného v 1. rade však sťažovateľke bolo doručené upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie a taktiež aj exekučný príkaz z 10. marca 2008, ktorým exekútor zriadil exekučné záložné   právo   na   podiel   nehnuteľnosti,   vlastníkom   ktorého   bol   povinný   v   1.   rade. Sťažovateľka následne 18. marca 2008 podala súdnemu exekútorovi návrh, ktorým žiadala o   zastavenie   exekúcie   z   dôvodu   jej   nepriaznivej   zdravotnej,   ekonomickej   a   sociálnej situácie.  

3.   Sťažovateľka   v   ústavnej   sťažnosti   poukázala   na   viaceré   obdobia   nečinnosti súdneho exekútora a okresného súdu, v ktorých videla zbytočné prieťahy, pričom v tejto súvislosti v podstatnom uviedla:

«Po dlhom „hluchom“ období dostala uznesenie zo súdu č. k. 16 Er 3072/2000-23 zo dňa 15.2.2013, čiže po ďalších 5 rokoch, kde Okresný súd Nové Zámky rozhodol o zmene exekútora na základe návrhu zo dňa 6.12.2007 (!). Súd dokonca poveril súdneho exekútora, ktorý už nevykonáva úrad súdneho exekútora – M. S. so sídlom...

Nakoľko ostatní povinní v tejto veci boli ručitelia a hlavný dlžník už nežije, rozhodla sa sťažovateľka, že si vezme spotrebný úver a uhradí sama pohľadávku, ktorá od vtedy zrejme   narástla   do   veľkej   výšky.   Keď   zistila,   že   súdny   exekútor   M. S.   už   svoj   úrad nevykonáva, požiadala Okresný súd Nové Zámky o oznámenie, kto ho zastupuje a komu má pohľadávku   uhradiť.   Nekontaktovala   povinného,   aby   nedošlo   opätovne   k   nejakej   chybe a radšej chcela, aby súd svoje rozhodnutie opravil. „Žiadosť o oznámenie údajov“ podala v podateľni Okresného súdu Nové Zámky dňa 3.4.2013. Uviedla v nej aj telefónne číslo, aby veci   urýchlila.   Veci   sa   však   neurýchlili,   dokonca   dostala   odpoveď   na   moju   žiadosť   až koncom   mája,   kedy   jej   Okresný   súd   Nové   Zámky   oznámil,   že   vo   veci   bude   poverená exekútorka A. D., avšak nevedno kedy. Namiesto toho mi Okresný súd Nové Zámky zaslal ďalšie uznesenie, v ktorom rozhodol o zmene oprávneného na WMCC, na základe Zmluvy o postúpení   pohľadávok   zo dňa   15.12.2010.   Keď   sťažovateľka   žiadala   o   nahliadnutie do spisu   na   informačnom   oddelení   Okresného   súdu   Nové   Zámky,   zamestnankyňa   ju arogantne odbila.

Neochotu   zo   strany   súdu   sa   sťažovateľka   rozhodla   riešiť   podaním   sťažnosti u predsedu Okresného súdu Nové Zámky. Sťažnosť podala 23.4.2013. Odpoveď dostala s dátumom 23.5.2013. Teda ešte aj o sťažnosti sa rozhodlo po uplynutí zákonnej lehoty.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľka formulovala petit ústavnej sťažnosti takto: „1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3072/2000 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Zámky   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Er 3072/2000 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   súdneho   exekútora   J. Š. v exekučnom konaní vedenom pod spis. zn. EX 327/2000 porušené bolo.

4. Súdny exekútor J. Š. nemá právo na náhradu odmeny a trov exekučného konania sp. zn. 16 Er 3072/2000.

5.   Ústavný   súd   SR   priznáva   V. R.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 5.000, €,   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Nové   Zámky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Ústavný   súd   SR   priznáva   V. R.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 5.000, €,   ktoré   je   jej   Súdny   exekútor   J. Š.   povinný   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Ústavný súd SR priznáva V. R. náhradu trov právneho zastúpenia v sume 260,32 €, ktorú je povinný vyplatiť mu Okresný súd Nové Zámky v sume 130,16 € a súdny exekútor J. Š. v sume 130,16 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu P. H..“

5.   Výšku   požadovaného   primeraného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodnila predovšetkým tým, že medzičasom jej dlh výrazne narástol na príslušenstve a vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav ju existenčne ohrozuje, pričom priznanie primeraného zadosťučinenia by mohlo aspoň čiastočne zvrátiť tento stav.  

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov.

11. Iným právnym prostriedkom, ktorý poskytuje ochranu sťažovateľke označenému základnému právu, je sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd k tomu dodáva, že v zmysle ustálenej judikatúry sa podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľka poskytne   príslušnému   súdu   dostatočný   priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy a odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou činnosťou (podobne II. ÚS 101/06, I. ÚS 305/2012, I. ÚS 405/2012).

12. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podľa zákona o súdoch podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   23.   apríla   2013.   Na   podanú sťažnosť odpovedal predseda okresného súdu prípisom z 23. mája 2013, v ktorom okrem iného konštatoval, že sťažnosť považuje za čiastočne opodstatnenú.

13.   Vzhľadom   na   to,   že   predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená 29. júla 2013, t. j. po uplynutí rádovo len jedného mesiaca od doručenia prípisu predsedu okresného súdu z 23. mája 2013, ústavný súd posudzuje podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať   účinky,   ktoré   by   inak   takáto   sťažnosť   mohla   mať.   Okresnému   súdu   nebola bezprostredne po doručení odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť proti prieťahom poskytnutá   primeraná   lehota   na   prijatie   účinných   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom v napadnutom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa mylne domnieva, že „Vyjadrenie predsedu OS Nové Zámky k tejto sťažnosti jej bolo zaslané dňa 29.5.2013, ktorý termín predstavuje zároveň rozhodujúci termín pre plynutie dvojmesačnej lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   v   zmysle   ust.   §-u   53   ods.3   zák.   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   a   konania“.   Podanou   ústavnou   sťažnosťou   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   nie porušenie svojich základných práv rozhodnutím, opatrením   alebo iným zásahom orgánu verejnej moci, ku ktorým sa viaže dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (takým rozhodnutím nie je vyjadrenie predsedu súdu k podanej sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch).  

14. V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu   podaná   predčasne,   a   to   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ. Až eventuálna pokračujúca   nečinnosť   okresného   súdu   by   mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť, a preto sťažnosť odmietol pre neprípustnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda   bdelým   patrí   právo   alebo   nech   si   každý   stráži   svoje   práva   vrátane   označeného základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

15. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

17. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľke nebráni, aby v prípade, ak by okresný súd, prípadne súdny exekútor v ďalšom priebehu konania nepostupoval efektívne a plynulo, podala v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014