znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 281/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného JUDr. J. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   V.   Y.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktoré j e   p o v i n n ý   zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na   účet   jeho   právneho   zástupcu   –   advokáta   JUDr.   J.   B.,   B.,   do jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu   a bezpečnosť podľa   čl. 5 ods.   1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 65/2011 z 27. júla 2011 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Špecializovaný súd svojím ďalším uznesením sp. zn. Tp 65/2011 z 22. decembra 2011 vyhovel žiadosti sťažovateľa a podľa § 79   ods.   3   Trestného   poriadku   ho   prepustil   z väzby   na   slobodu.   Najvyšší   súd   svojím napadnutým rozhodnutím v konaní o sťažnosti prokurátora podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku   zrušil   uznesenie   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   65/2011 z 22. decembra 2011 a zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu predovšetkým na to, že „V čase, kedy Najvyšší súd SR vydal napadnuté uznesenie, t. j. dňa 16. 01. 2012, presiahla celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu a už predtým vykonanou väzbou viac ako 41 mesiacov, a to za 2 roky a 329 dní počas pôvodnej väzby spolu s 5 mesiacmi a 20 dňami následnej väzby. V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom povolenej   maximálnej   lehoty   trvania   väzby   v prípravnom   konaní.   Rovnako   tak   došlo k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por., kde zákon pripúšťa ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, lehotu väzby najviac v trvaní 36 mesiacov. Najvyšší súd... v danom prípade tieto závažné skutočnosti pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy, resp. ich prehliadol, čím z jeho strany došlo k vážnemu pochybeniu,   ktoré   malo   za   následok   vydanie   nezákonného   rozhodnutia   a porušenie sťažovateľových ústavných práv...“.

4.   Na   podklade   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd,   aby   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod spis. zn. 5 Tost 1/2012 uznesením z 16. 01. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy..., právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru...

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tost 1/2012 z 16. 01. 2012 sa v plnom rozsahu zrušuje.

3.   Sťažovateľovi   sa...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- eur...

4. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod sp. zn. Tp 65/2011, ktorého súčasťou bolo tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.

6. Uznesením č. k. I. ÚS 281/2012-18 z 13. júna 2012 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania.   Za   najvyšší   súd   jeho   predseda   listom   zo   14.   júna   2012   a podanie   právneho zástupcu   sťažovateľa,   ktorým   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu,   bolo doručené ústavnému súdu 19. júla 2012.

7.1   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   písomnom   stanovisku   v podstatnom argumentoval takto: „Trváme na tom, že obvineným napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je   vecne   správne   a zákonné.   Ku   žiadnemu   nezákonnému   držaniu   obvineného   vo   väzbe nedošlo. Obvinený bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z 29. júla 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu z 8. augusta 2011 sp. zn. 6 Tost 24/2011 podľa   §   72   ods.   2   Tr.   por.   z dôvodov   §   71   ods.   1   písm.   a/,   c/   Tr.   por.,   takže   v čase rozhodovania senátu o sťažnosti prokurátora plynula obvinenému základná lehota väzby pre prípravné konanie v zmysle § 76 ods. 2 Tr. por. Nesúhlasím preto so závermi senátu vo veci sp. zn. 3 Tost 5/2012.“

7.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii najvyššieho súdu zotrval na svojom stanovisku   s dodatkom: „....   nesúhlasím   s vyjadrením   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR... v ktorom prezentuje svoj osobný nesúhlasný názor vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č.k.: 3 Tost 5/2012. Predmetné rozhodnutie nie je predmetom podanej sťažnosti.“

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným porušením označených práv.

II.

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

11. Táto chápaná a rozhodovacou činnosťou aj podporená právomoc ústavného súdu mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to z hľadiska, či vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie je v súlade s označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru.   Inými   slovami,   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

12. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením z 13. júna 2012 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie predovšetkým tej skutočnosti, či aj vzhľadom na závery vyplývajúce už z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 došlo v sťažovateľovej trestnej veci   k výraznému   prekročeniu   zákonnej   lehoty   väzby,   a to   nielen   v rámci   prípravného konania, ale aj celkovej zákonom prípustnej dĺžky trvania väzby v trestnom konaní vrátane konania pred súdom v nadväznosti na trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov kladených mu za vinu v tejto jeho trestnej veci („V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom povolenej   maximálnej   lehoty   trvania   väzby   v prípravnom   konaní.   Rovnako   tak   došlo k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por...“).

13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

14. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

15. Ústava samotná tvorí jeden celok, a preto zásah do práva na osobnú slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom   jeho   vinu.   Ústavný   príkaz   zladiť   trestnoprocesný   inštitút   väzby   so zásadou prezumpcie   neviny   v konkrétnom   prípade   vyžaduje,   aby   väzba   skutočne   trvala   len po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí   súkromia   a   dôstojnosti   jednotlivca,   do   výkonu   jeho   iných   ústavou   zaručených základných   práv   a slobôd.   Podmienkou   ústavnosti   väzby preto   musí   byť aj jej   určenie v súlade s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tieto zásady vo vzťahu k čl. 17 ústavy vyžadujú, aby k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca orgánmi činnými v trestnom konaní došlo len tam, kde je to oprávnené na základe zákona, a dokonca i za tejto podmienky len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

16. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom a výnimkou.   Vo   formálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby   súd   túto   svoju   úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

17. V zmysle týchto ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná ako výnimočný prostriedok   zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom   obvineného   na   osobnú   slobodu.   Trvanie   väzby   nad   lehotu,   ktorá   je   zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

18. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby.   Základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   vo   svojom   znení   odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia   závažného   porušenia   zákonnosti   ide   aj   o   porušenie   ústavnosti   (III.   ÚS   48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98).

19. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]...

20. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov... Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,   c)   štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný zločin.   Podľa   § 76   ods.   7 Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá   na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby z dôvodov   podľa § 71 ods.   2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods.   1 nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu....

21. Mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné procesnoprávne a hmotnoprávne   dôsledky.   Z procesnoprávnych   dôsledkov   je   to   predovšetkým   zásada vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných činoch   toho   istého   obvineného   a proti   všetkým   obvineným,   ktorých   trestné   činy   spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej činnosti toho istého páchateľa   je   predovšetkým   jej   postih   uložením   úhrnného   alebo súhrnného   trestu,   ktorý prichádza   do   úvahy   za   podmienok   uvedených   v hmotnoprávnom   predpise   (zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení, resp. zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do   1.   januára   2006)   v   závislosti   od   toho,   či   sa   o zbiehajúcich   trestných   činoch rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe a dôjde   v tomto   konaní   k jeho   odsúdeniu,   započíta   sa   mu   doba   strávená   vo   väzbe   do uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.

22. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,   IV. ÚS   186/07).   Ústavný   súd   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

23. Ústavný súd mal v danom prípade na pamäti, že sťažovateľ je trestne stíhaný vo viacerých   súbežných   trestných   veciach   nachádzajúcich   sa   ešte   v prípravnom   konaní alebo už v konaní pred súdom. V týchto súbežne prebiehajúcich/viacerých trestných veciach sa   nachádza   vo   výkone   väzby   po   dobu   niekoľkých   rokov,   a teda   je   vo   výkone   väzby kumulovane   po   dlhú   dobu.   Ako   už   konštatoval   ústavný   súd   vo   svojom   náleze   č.   k. II. ÚS 55/98-120 z 9.   februára 2000, „Vylúčenie konania o jednom z trestných činov na samostatné konanie podľa § 23 Trestného poriadku (podľa zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok účinného do 1. januára 2006, pozn.) ešte neznamená, že § 38 Trestného zákona (podľa   zákona   č.   141/1961   Zb.   Trestný   poriadok   účinného   do   1.   januára   2006,   pozn.) nebude umožňovať v rámci trestného konania započítanie väzby do uloženého trestu. Ak by sa v tomto prípade pripustila zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, potom páchateľ,   ktorý   by   spáchal   v jednom   časovom   období   viac trestných   činov   na   rôznych miestach, by mohol byť v jednom takto vyčlenenom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní vzatý do väzby na tri roky, potom v druhom na ďalšie tri roky, v treťom na ďalšie tri roky,   až   kým   by   nedošlo   k právoplatnému   odsudzujúcemu   rozsudku   v jednom   z týchto trestných konaní. Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom stanovenej dĺžky trvania väzby nie je rozhodujúce, ako dlho bol navrhovateľ vo vyšetrovacej väzbe pre trestný čin..., ale rozhodujúce je, že pre tento trestný čin už vo väzbe bol, a samotné vylúčenie veci na samostatné   konanie   neodôvodňuje   začatie   plynutia   novej   lehoty   stanovenej   pre   ďalšiu väzbu.“.

24. S uvedeným názorom sa vo svojom ostatnom uznesení sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 stotožnil aj najvyšší súd, keď k posúdeniu celkovej dĺžky trvania väzby sťažovateľa v podstatnom dôvodil:

„Ako konštatoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí II. ÚS 55/98 vylúčenie jednej z viacerých   spoločne   trestne   stíhaných   vecí   vo   väzbe   u   toho   istého   obvineného   na samostatné konanie s dôsledkom, že ďalej sa výkon väzby už nebude vzťahovať na vylúčenú vec, ako také nie je v rozpore s ústavnými zárukami osobnej slobody takéhoto obvineného. Do rozporu s nimi by sa však takýto postup orgánov činných v trestnom konaní s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu mohol dostať napr. vtedy, ak by preň neboli dané dôležité dôvody   alebo   by   sa   ním   zjavne   sledovalo   dosiahnutie   predĺženia   väzby   nad   zákonom stanovený   časový   limit   jej   trvania,   alebo   by   inak   mal   za   následok   svojvoľné   držanie obvineného vo väzbe.

V posudzovanom prípade nie je sporu o tom, že dôležité dôvody pre trvanie väzby na strane obvineného tu sú, najmä dôvod útekovej väzby, keďže obvinený je občanom cudzieho štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, a na území Slovenskej republiky nemá v súčasnosti trvalý ani tolerovaný pobyt. Táto skutočnosť naozaj zakladá dôvodnú obavu, že by mohol obvinený utiecť, resp. sa skrývať a tak sa vyhýbať trestnému konaniu, príp. trestu, ktorý mu hrozí. Na druhej strane však treba uviesť, že v danom prípade nie je možné úplne vylúčiť pochybnosti o skutočnosti, že držanie obvineného vo väzbe, resp. vo výkone trestu odňatia slobody už 10 rokov sa môže javiť ako svojvoľné a hlavne účelové obmedzovanie osobnej slobody obvineného v snahe dosiahnuť jeho odsúdenie za závažné delikty, najmä keď tento bol prezentovaný ako vodca ilegálneho mafiánskeho zoskupenia.

Pokiaľ teda prirátame k vyššie uvedenému času,   ktorý už obvinený Y. strávil za vyššie uvedené skutky vo väzbe s časom, ktorý uplynul od jeho vzatia do väzby 27. júla 2012 (takmer sedem mesiacov), zistíme, že pre dva z vyššie uvedených skutkov už maximálna lehota väzby pre celé trestné konanie prípustná pre zločin v zmysle § 76 ods. 6 písm. b/ Trestného poriadku uplynula. Zároveň treba dodať, že obvinený je väzobné stíhaný súčasne pre všetky štyri skutky; nemožno ich teda od seba oddeľovať, lebo ide o jednu trestnú vec, v ktorej je vo väzbe.

K ďalšej námietke uvedenej v sťažnosti, a síce, že obvinený bol vzatý do väzby na základe nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku treba poznamenať, že obvinený bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 4 T 106/09, zo dňa 27. júla 2011 v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby pre iný trestný čin a zároveň bol prepustený z väzby. Následne v ten istý deň bola obmedzená osobná sloboda obvineného zadržaním políciou. Prokurátor podal sudcovi pre prípravné konanie návrh na vzatie obvineného do väzby v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   a/   a   písm.   c/   Trestného   poriadku.   Na   verejnom   zasadnutí konanom   dňa   29.   júla   2011   rozhodol   sudca   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, uznesením sp. zn. Tp 65/2011, o vzatí obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por., pričom väzba začala plynúť 27. júla 2011 od 15.20 hod.

Táto väzba od 27. júla 2011 začala fakticky nadväzovať na väzbu, ktorú už obvinený vykonával.   Podľa   uznesenia   Špecializovaného   trestného   súdu   z   29.   júla   2011,   sp.   zn. Tp 65/2011, obvinený je trestne stíhaný za tie isté skutky posudzované ako uvedené trestné činy, pre ktoré bol vo väzbe od 25. júna 2002 minimálne do 19. mája 2005, kedy táto vec bola vylúčená na samostatné konanie. V tej dobe v tejto trestnej veci bol obvinený vo väzbe 2 roky a 329 dní, a to za situácie, že podľa porovnania s teraz účinným Trestným zákonom trestné stíhanie bolo vedené za delikty vykazujúce znaky zločinu (prečinu), kde maximálna doba trvania väzby je zákonom stanovená na 36 mesiacov, pričom len polovica tejto doby (+1 mesiac) sa môže viazať na prípravné konanie. Obvinený je však v súčasnosti vo väzbe v tej istej trestnej veci, ktorá je ešte len v štádiu prípravného konania (19-mesačná lehota trvania takej väzby je už výrazne prekročená).

Zároveň ale je výrazne prekročená aj celková doba trvania väzby (predtým 2 roky a 329 dní, na čo nadväzuje terajšia väzba od 27. júla 2011 doteraz, teda 6 mesiacov a 28 dní, spolu skoro 42 mesiacov).

Je potrebné tiež akcentovať, že obvinený bol teraz vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por.; nejde teda o prípad tzv. opätovného vzatia do väzby v tej istej veci podľa § 71 ods. 2 Tr. por. Je pritom zrejmé, že neboli naplnené podmienky stanovené v § 71 ods. 2 Tr. por. a zrejme súd prvého stupňa preto pri vzatí obvineného do väzby 29. júla 2011 uvedené ustanovenie ani nepoužil.

S poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II, US 55/98, tento postup súdu prvého stupňa je akceptovateľný, lebo v časti trestnej veci vylúčenej v prípravnom konaní 19. mája 2005 na samostatné konanie podľa predloženého spisu   sa   od   19.   mája   2005   do   25.   júla   2011   prakticky   nekonalo.   Zároveň   však   ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nijako nepripúšťa predlžovanie lehoty trvania väzby nad zákonom povolenú hranicu.

Stav v rozhodovanej veci pritom je ešte komplikovanejší: po vylúčení časti veci na samostatné konanie 19. mája 2005 nebolo zistené rozhodnutie, ktoré by upravovalo režim väzby. Len z neskorších rozhodnutí vyplýva, že väzba obvineného sa viazala na trestné stíhanie vedené za skutok právne posudzovaný ako vražda, ktoré bolo predtým súčasťou spoločného   konania.   Tento   stav   je   potrebné   akceptovať   ako   realitu;   ak   by   sa   väzba obvineného   bola   viazala   na   trestné   stíhanie   za   delikty,   ktoré   sú   teraz   predmetom prebiehajúceho konania, maximálna lehota jej trvania by uplynula už podstatne skôr. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o sťažnosti teda rezultuje, že sťažnosť obvineného je dôvodná, lebo maximálna zákonom povolená lehota trvania väzby v rozhodovanej veci bola prekročená. Najvyšší súd preto podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a hoci dôvody väzby obvineného existujú,   podľa   § 79 ods.   1 Tr.   por.   musel rozhodnúť o jeho prepustení z nej.“

25.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol   (pozri   bod   10   a 11),   v prípadoch   posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jeho úlohou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti preskúmať spôsob, akým boli predmetné právne predpisy aplikované v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s ich dôsledkom/intenzitou zásahu voči ústavou a príslušných medzinárodných zmlúv garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.

26. Preskúmajúc argumentačné námietky sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu a v kontexte záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22.   februára   2012   a už   citovanej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   konštatuje porušenie   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu, keďže   už v čase jeho vydania   16. januára 2012   došlo   k prekročeniu   celkovej   prípustnej doby väzby sťažovateľa nielen v rámci prípravného konania, ale aj celkovej prípustnej doby väzby   v celom   trestnom   konaní.   Teda   podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil hľadisko potreby ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami   garantovaných   základných   ľudských   práv   a slobôd,   z ktorých   jeho   uznesenie sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 vybočovalo.

27.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje   porušenie   základného   práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa   čl.   5   ods.   1   a   ods.   4   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

IV.

28. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

29. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci nie je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc   podľa   čl.   127   ods. 2   ústavy,   a   preto   nevyhovel   jeho   návrhu   na   zrušenie predmetného   rozhodnutia,   a to   s prihliadnutím   aj   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol následným   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3   Tost   5/2012   z 22.   februára   2012 prepustený z väzby na slobodu. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku.

30.   Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

31. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000   €   z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

32. Zohľadniac už uvedené v bode 29 in fine ústavný súd nepovažoval za účelné ani vhodné   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   keďže   vyslovenie   porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu.

33. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške „... 1.520,06 Eur...“. Ústavný súd v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   konania,   a   to   za   vykonanie   dvoch   úkonov   právnej   služby (príprava a prevzatie zastupovanie a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2012 (127,16 €/úkon právnej služby + 2 x 7,63 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 323,50 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 2.

34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

35. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012