znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 281/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   B.,   K.(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   3.   októbra   2007   podal krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 520 311 1120 zo 6. septembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“). Konanie o žalobe sťažovateľa bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Sd   112/2007-33   z   19.   februára   2008   (ďalej   len „rozsudok z 19. februára 2008“) potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 7 So 79/2008 z 28. mája 2009 zrušil rozsudok krajského súdu z 19. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Sd   112/2007-122   zo   6.   apríla   2010   (ďalej   len „rozsudok zo 6. apríla 2010“) zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   poukazuje   na   neefektívnosť   a   zdĺhavosť   ním   namietaného   súdneho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007 a uvádza: „Od začiatku súdneho konania vedeného Krajským súdom v Košiciach do dnešného dňa ubehlo viac ako 5   rokov,   v   predmetnom   súdnom   konaní   až   v   tomto   roku   bolo   vydané   právoplatné rozhodnutie   vo   veci   samej,   ale   správny   orgán   sociálna   poisťovňa   do   dnešného   dňa právoplatne nerozhodla.“

V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ním označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007, prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie   v   sume   99 000 €   od   krajského   súdu,   99 000 €   od   Sociálnej   poisťovne a 99 000 € od najvyššieho súdu.

Sťažovateľ ako porušovateľov ním označených práv v úvode svojej sťažnosti označil okrem   krajského   súdu   aj   najvyšší   súd   a   Sociálnu   poisťovňu,   avšak   v   petite   sťažnosti nenavrhol   vysloviť   porušenie   svojich   práv   týmito   subjektmi,   len   sa   od   nich   domáha priznania finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ sa napokon v petite sťažnosti domáha priznania náhrady trov konania vedeného pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci,   a   poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/07) vyplýva, že ústavný súd je viazaný najmä návrhom na rozhodnutie (tzv. petitom) sťažnosti.

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v   označenom   konaní   krajského   súdu   vychádzal   ústavný   súd   zo   svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06). Zároveň zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   v   nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru)   ústavný   súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej   moci   v   tom   čase   ešte   mohla   trvať   (napr.   mutatis   mutandis   II.   ÚS   387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 Sd 112/2007 bolo právoplatne skončené 26. mája 2010.

Keďže sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 14. júla 2010 a ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní sa domáhal až v čase, keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať (vzhľadom na právoplatné skončenie označeného konania), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   úvode   sťažnosti   označil   najvyšší   súd   a   Sociálnu   poisťovňu   ako subjekty, proti ktorým sťažnosť smeruje, avšak v petite sťažnosti sa od nich nedomáhal vyslovenia porušenia žiadneho základného ani iného práva.

Ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   hodnotil   ako   časť   nespĺňajúcu   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a   2   a   v   §   50   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek tomu, že sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd nepovažoval výzvu na odstránenie nedostatkov sťažnosti v danom prípade za potrebnú pre poskytnutie plnej možnosti na uplatnenie ústavnej ochrany základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že odvolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 7 So 79/2008 (o odvolaní sťažovateľa proti prvému rozsudku krajského súdu z 28. mája 2009) bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ukončené, a preto by neprichádzala do úvahy možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tomto konaní.

Vo vzťahu ku konaniu Sociálnej poisťovne ako orgánu verejnej správy ústavný súd uvádza, poskytnutie ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ako aj ochrany proti porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   patrí   prioritne   do   právomoci   všeobecného   súdu,   čím   je   vylúčená   právomoc ústavného súdu (§ 250t ods. 1 v spojení s § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010