znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 281/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. U., B., a L. R., B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 52/01 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 96/08 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. U. a L. R. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2009   doručená   sťažnosť   B.   U.,   B.(ďalej   len   „sťažovateľka“), a L.   R.,   B. (ďalej   len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 52/01 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2007 (ďalej len „rozsudok zo 17. októbra 2007“) a postupom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   3   Co   96/08   a jeho rozsudkom zo 14. mája 2009 (ďalej len „rozsudok zo 14. mája 2009“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v októbri 1997 sťažovateľka (matka M. K. a sťažovateľa) darovala svojim deťom M. K. a sťažovateľovi svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vedených na liste vlastníctva č. 880, katastrálne územie D. N. V. každému z nich   spoluvlastnícky   podiel   vo   veľkosti   1/4   k   celku.   M.   K.   nadobudla   ďalší spoluvlastnícky   podiel   na   označených   nehnuteľnostiach   vo   veľkosti   2/4   k   celku v exekučnom dražobnom konaní v apríli 1999.

M.   K.   v   júni   2000   podpísala   splnomocnenie,   ktorým   splnomocnila   svoju   matku (sťažovateľku) na zrušenie trvalého bydliska jej bývalého manžela a na prehlásenie plynu, vody, odpadu a vo veci stavebného povolenia nadstavby a dostavby rodinných domov na ulici N. v D. N. V.

Darovacou zmluvou z 19. júna 2000 M. K. a jej brat (sťažovateľ) darovali svoje spoluvlastnícke   podiely   na   označenej   nehnuteľnosti   svojej   matke   (sťažovateľke).   Vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky v podiele 1/1 k celku bol povolený 28. augusta 2000.

Darovaciu   zmluvu   z   19.   júna   2000   podpísala   za   darkyňu   M.   K.   jej   matka (sťažovateľka)   na   základe   splnomocnenia   z   júna   2000,   ktoré   okrem   splnomocnenia   na úkony vo veci prehlásenia médií a stavebného povolenia oprávňovalo sťažovateľku aj na úplné zastupovanie M. K. vo veci darovania jej spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 3/4 k celku k označeným nehnuteľnostiam.

M. K. ako navrhovateľka podala okresnému súdu návrh na začatie konania smerujúci proti   sťažovateľom   ako   odporcom,   ktorým   sa   domáhala   určenia   neplatnosti   darovacej zmluvy z 19. júna 2000.

Okresný   súd   rozsudkom   zo   17.   októbra   2007   vyhovel   návrhu   M.   K.   a určil,   že darovacia   zmluva   z   19.   júna   2000   je   neplatná.   Okresný   súd „pri   hodnotení   dôkazov vychádzal   predovšetkým   z   výsledkov   kriminalisticko-technického   skúmania,   z ktorých jednoznačne vyplýva, že do originálu splnomocnenia bola časť týkajúca sa splnomocnenia odporkyne 1/ (sťažovateľky, pozn.) na zastupovanie navrhovateľky (M. K., pozn.) vo veci darovania podielu na nehnuteľnostiach, dodatočne dopisovaná. Mal za to, že predmetná plná moc teda neobsahuje prejav vôle navrhovateľky, ktorým by odporkyňu 1/ splnomocnila na darovanie nehnuteľností, nemohlo teda dôjsť k platnému darovaniu a darovacia zmluva je neplatná.“.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom zo 14. mája 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. októbra 2007.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „P. M. K. v žalobnom návrhu poukazovala na to, že sú tu dané právne dôvody pre podanie žaloby na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, pričom vedome opomínala, že tieto dôvody v celom rozsahu absentujú... sama svojím konaním spôsobila, že sa tak narušili osobné vzťahy medzi sťažovateľkou v prvom rade a jej vtedajším manželom p. P. U., až to viedlo k rozvodu manželstva... sťažovateľka v prvom rade sa snažila zachrániť predmetnú nehnuteľnosť pre jej obe...   a   jej   samotnú...,   aby mali   mať kde trvalé   bývanie,   nakoľko nehnuteľnosť bola v exekučnom konaní...

zdravotný   stav   sťažovateľky   v   prvom   rade...   bolo   ďalšou   motiváciou,   aby sťažovateľka   za   osobnej   pomoci   svojich   detí   predmetnú   nehnuteľnosť   uchránila,   aby nenastal stav, že stratia strechu nad hlavou...

Sťažovateľka   v   prvom   rade...   je   zamestnaná   u   obchodnej   spoločnosti   V.   B., disponovala dobrou pracovnou pozíciou a z toho dôvodu aj náležitým mzdovým zaradením, zobrala bremeno záchrany na seba...

M.   U.   nedisponovala   žiadnymi   finančnými   prostriedkami,   s   ktorými   by   reálne pomáhala   matke   zachrániť   nehnuteľnosť   a   jej   manžel   ako   podnikateľ   živnostník   bol v ekonomickej strate...

L. R... bol po rozvode svojho manželstva, nemal možnosť inak si reálne zabezpečiť svoje osobné potreby - bývanie po rozvode manželstva...

v konaní o príklepe ½-iny predmetnej nehnuteľnosti patriacej do BSM po rozvode manželstva s P. U. sa finančnými prostriedkami zúčastnila len sťažovateľka v prvom rade... Sťažovatelia namietajú,   že bolo porušené právo sťažovateľov na riadne a najmä spravodlivé prejednanie veci na Krajskom súde Bratislava.

Sťažovatelia namietajú, že pri rozhodovaní na prvostupňovom aj druhostupňovom konaní   t.   j.   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   a   na   Krajskom   súde   Bratislava   nebola spravodlivo vyhodnotená skutková stránka veci, že neboli náležite posúdené dobré mravy žalobkyne, ktorá nielen, že zneužívala zdravotný stav svojej matky, ale aj vytrvalo vyvoláva stav osobnej animozity nielen medzi ňou a matkou, ale aj medzi ňou a jej bratom.

Nebol   zohľadnený   pri   riadnom   zistení   skutkového   stavu   odborný   posudok policajného súdneho znalca, keď súdy nenariadili dokazovanie prostredníctvom znaleckého dokazovania v občianskoprávnom konaní...

P. M.   K. sa   žiadnym   spôsobom   nepodieľala   na   úhradách   spojených   s užívaním predmetnej nehnuteľnosti - služby za vodné, stočné, odber plynu, odber elektrickej energie. Ani na priebežnej údržbe nehnuteľnosti.

Konania   žalobkyne   viedlo   k   podaniu   trestného   oznámenia   na   jej   matku   - sťažovateľku v prvom rade, pričom v rámci trestného stíhania neboli dokázané tvrdenie žalobkyne ako autorky trestného oznámenia a znalecké dokazovanie nepotvrdilo stanoviská žalobkyne...

Konaním   žalobkyne   a   poskytnutím   súdnej   ochrany   konaniu   žalobkyne   je   daný priestor   pre   porušenie   ústavného   práva   na   dôstojnú   starobu,   je   tu   porušené   právo   na využívanie vlastníckych práv a práv blízkych vlastníckym právam k nehnuteľnostiam. Konkrétne je porušené ústavné právo uvedené v článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti.   Spôsob   porušenia   tohto   práva   zo   strany žalobkyne je podrobnejšie popísaný vyššie.

Konaním   žalobkyne   je   porušené   ústavné   právo   uvedené   v   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky.   Žalobkyňa   svojím   konaním   a   správaním   vytrvalo   vyvoláva   strety, zasahuje do súkromia svojej matky a svojho brata.

Sťažovatelia   namietajú   aj   porušenie   čl.   20   ods.   1   prvá   aj   druhá   veta.   Prijatím žalobného návrhu sa porušuje ústavné právo na vlastnenie majetku a na rovnakú súdnu ochranu.   Ďalej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   čl.   20   ods.   3   Ústavy   SR.   Vlastníctvo zaväzuje a konanie žalobkyne (uvedené vyššie) navodilo stav, že bolo aj porušené právo sťažovateľov na bývanie, súkromie a ochranu manželstva konaním žalobkyne vyúsťujúce do rozvodu manželstva sťažovateľky s jej manželom p. P. U.

Sťažovatelia namietajú porušenie čl. 20 ods. 3 druhá veta. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie. Podrobnosti sú uvedené vyššie.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV a vyhlásenom rozsudku pod sp. zn.: 20 C 52/01-238 zo dňa 17. 10. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn.: 3 Co 96/304 zo dňa 14. 05. 2009 bolo porušené,

2. sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume podľa úvahy Ústavného   súdu   slovenskej   republiky,   ktoré   je   povinný   vyplatiť   Krajský   súd   Bratislava v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľa vo výške 8.800.-   Eur...   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR,

4. zrušujú sa rozsudky Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.: 20 C/52/01-238 zo dňa 17. 10. 2007 a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.: 3 Co/96/08-304 zo dňa 14. 05. 2009.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovatelia   kvalifikovane   zastúpení advokátom mali zrejme v úmysle namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1, 2 a 3 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu. Tento ich zámer sa do petitu sťažnosti nepremietol.

Sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite sťažnosti) navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 52/01 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2007   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   96/08   a   jeho rozsudkom zo 14. mája 2009.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovatelia vymedzili v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovatelia   v sťažnosti   neuviedli   dôvody,   pre   ktoré   žiadajú   vysloviť   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napriek tomu, že boli kvalifikovane zastúpení advokátom.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009