znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 281/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Centra pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže v Bratislave a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2008   doručená   sťažnosť   M.   G.,   K. (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Centra   pre   medzinárodno-právnu   ochranu   detí   a mládeže   v Bratislave (ďalej   len „centrum“) pri vymáhaní výživného z cudziny zo strany otca na C. G., narodenú 16. júna 1985.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Sťažovateľka je matkou oprávnenej C. G., nar. 16. 6. 1985. V roku 1990 sťažovateľka požiadala Ústredie pre medzinárodnoprávnu ochranu mládeže v Brne o pomoc pri vymáhaní výživného od povinného - otca J. D. G., občana V. B., ktoré mu bolo určené rozsudkom Mestského súdu v Košiciach zo dňa 6. 6. 1989 vo výške 125.- US dolárov mesačne.

Listom zo dňa 2. 9. 1991 Ústredie pre medzinárodnoprávnu ochranu mládeže Brno oznámilo, že im bola doručená správa, že britské ministerstvo vnútra ako prijímajúci orgán Newyorského   dohovoru   o   vymáhaní   výživného,   prijal   ich   žiadosť   o   právnu   pomoc   pri súdnom vymáhaní výživného pre maloletú C. a že žiadosť postupujú na priame vybavenie na Magistrates Court do B. Súčasne mi oznámili, že o ďalšom postupe ma budú informovať. Listom zo dňa 21. 10. 1991 úradník súdu oznámil, že keď došlo dňa 16. 10. 1991 ku konaniu, súd sa nemohol vecou zaoberať, pretože predvolanie nebolo J. G. doručené. Jeho matka listom oznámila, že syn sa práve nachádza v Mexiku a že nemá informácie, kedy sa vráti do B.

V roku 1993, po vzniku Slovenskej republiky, som listom zo dňa 7. 6. 1993 požiadala Ministerstvo vnútra SR o oznámenie inštitúcie, ktorá je nástupcom federálneho Ústredia pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Brne. Listom zo dňa 27. 7. 1993 som dostala list   z   Centra   pre   medzinárodno-právnu   ochranu   detí   a   mládeže   Bratislava,   ktoré   mi oznámilo,   že   je   príslušné   na   vymáhanie   výživného.   V   ďalšom   som   bola   s   Centrom v telefonickom kontakte a trvala som na svojej žiadosti o vymáhanie výživného z roku 1990, keďže všetky dokumenty boli z Brna doručené Centru. Keďže Centrum pre medzinárodno- právnu ochranu detí a mládeže bolo nečinné, snažila som sa o vymáhanie výživného aj prostredníctvom prokuratúru. Ani jeden z týchto orgánov mi nedal žiadne informácie, ako mám postupovať. S vymáhaním výživného nebolo do dnešného dňa začaté.

Ako z uvedeného vyplýva, Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vo veci nekonalo, čím porušilo moje základné právo na prerokovanie veci bez prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...

Podľa § 53 zákona 38/1993 Z. z. sťažnosť na Ústavný súd SR nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využila všetky prostriedky, ktoré mi   právne   predpisy   na   jeho   ochranu   poskytujú.   Vzhľadom   na   nečinnosť   Centra   pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže som podala sťažnosť na Ministerstvo práce, sociálnych   vecí a   rodiny SR,   ktoré na   sťažnosť   odpovedalo   tak,   že mi   vysvetlilo   úlohu Centra   a   prisľúbilo,   že   mi   budú   zaslané   pokyny   na   ďalší   postup.   Tým   som   splnila podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zák. SNR o č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pre nim a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže porušené bolo.

Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže prikazuje, aby v konaní o vymáhanie výživného pre C. G. konalo bez zbytočných prieťahov.

M.   G. priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   100.000,-   Sk   (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže povinné zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. D. S. vo výške 6732,- Sk do 15 od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený, a tiež návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba.

Čo   sa   týka   oprávnenej   osoby   na   podanie   sťažnosti,   ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba, ak ide o ochranu jej základných práv. Namietať porušenie   práv   inej   osoby   môže   iba   zákonný   zástupca   takej   osoby.   Zákonný   zástupca v takom prípade môže namietať porušenie práv, kým zákonné zastúpenie trvá, ak to nie je v rozpore s účelom zastúpenia.

Sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom centra podala sťažovateľka v mene svojej dcéry Christine, narodenej 16. júna 1985, ktorá je plnoletá, a tým aj oprávnená sama iniciovať konanie pred ústavným súdom.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá je zjavne neoprávnenou osobou na jej podanie, ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008