znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 281/06-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti A.,   spol. s r. o., R., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. A., spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A., spol. s r. o., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 450 Sk (slovom   osemtisícštyristopäťdesiat   slovenských   korún), ktorú   je Okresný   súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. septembra 2006 č. k. I. ÚS 281/06-22 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.,   spol. s r. o.,   R.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   S.,   Advokátska   kancelária,   D.,   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C 183/96 po podaní dovolania sťažovateľkou 3. apríla 2003.

1. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 11. 07. 1996 bol napísaný a následne podaný žalobný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia vo veci navrhovateľa P. – T. spol. s r. o. so sídlom R. zast. JUDr. R. S. voči odporcovi Ing. Ľ. M. (...), trvale bytom R. o zaplatenie 300 000,- Sk s príslušenstvom.

(...) Vec bola vedená na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod č. 7 C 183/1997. Dňa 12. 05. 1997 Okresný súd v Liptovskom Mikuláši (...) Rozsudkom č. 7 C 183/96 rozhodol, že:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 392.057,- Sk z titulu bezdôvodného obohatenia (...).

Dňa 19. 06. 1997 podal odporca odvolanie. Dňa 18. 12. 1997 Krajský súd v Žiline Rozsudkom 5 Co 1206/97 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu v LM zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.

Navrhovateľ podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie. Dňa 27.   októbra 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.   zn.   2 Cdo 54/2000 rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. (...)

Dňa 14. 01. 2003 Krajský súd v Žiline pod sp. zn. 13 Co 2995/00 opätovne rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši mení tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. (...)

Dňa 02. 04. 2003 podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktoré podal prostredníctvom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši.

(...) sa právny zástupca dňa 07. 04. 2005 dostavil na Najvyšší súd v Bratislave za účelom nazretia do spisu, kde zistil, že takýto spis nie je na Najvyššom súde evidovaný. Následne dňa 13. 04. 2005 sa právny zástupca dostavil na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, kde (...) sa spis našiel medzi odloženými vecami. So spisom nebolo nič robené a bol v takom stave ako v čase dňa 02. 04. 2003, keď sťažovateľ podal dovolanie! (...) (...) je zrejmé, že súdne konanie, ktorého lehota začala plynúť podaním žaloby dňa 11. 07. 1996 o vydanie bezdôvodného obohatenia na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, pričom nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. Ku dňu 01. 04. 2005 toto celé súdne konanie trvá skoro 9 rokov (...), čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požaduje   v dôsledku neukončeného skoro 9 rokov trvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s čl. 127 ods. 3, Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500.000.- Sk, ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Túto sumu sťažovateľ požaduje tiež z toho dôvodu, že nielen majetková ujma sťažovateľa, ale aj znemožnenie sťažovateľovi podnikať, a tým aj nutnosť utlmiť podnikanie a venovať sa súdnemu sporu.“

V rámci tej časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie uznesením z 20. septembra   2006   sťažovateľka   požadovala,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk a zaviazal okresný súd k úhrade trov právneho zastúpenia.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania:   okresný   súd   listom   č.   k.   Spr.   632/06-3   z 12.   mája   2006   a   listom č. k. Spr. 125/07-16   z 5.   februára   2007   a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu listom z 2. marca 2007.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 12. mája 2006 uviedla: „Na Vašu žiadosť zo dňa 25. 4. 2006 Vám oznamujem, že spis 7 C 183/96 bol predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 20. 4. 2006.

Spis   v   súčasnom   období   nemám   k   dispozícii   a   potom   zdôvodniť   oneskorené predloženie   veci   najvyššiemu   súdu   môžem   len   z   údajov   zaznamenaných   v   jednotlivých registroch. Z týchto vyplýva, že vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 7 C 183/1996 navrhovateľ dňa   3.   4.   2003   podal   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k. 13 Co 2995/2000 zo 14. 1. 2003. V tom čase bol spis pridelený JUDr. J. M., ktorý k 31. 3. 2004   prestal   byť   sudcom   tunajšieho   súdu.   Po   jeho   odchode   zostalo   len   v   jeho   senáte niekoľko sto spisov, pričom v 1. štvrťroku 2004 zo súdu odišli ešte ďalší dvaja sudcovia, takže z pôvodného počtu 10 sudcov zostalo len 7 sudcov. Uvedený spis bol Opatrením č. 1 k Rozvrhu práce pre rok 2005 pridelený Mgr. S. M., ktorá nastúpila do funkcie sudcu k 1. 7. 2005 a dovtedy som bola zastupujúcou sudkyňou aj v tejto veci ja. Vo veci 7 C 173/96 preto v roku 2005   boli vykonané   úkony a   to výzva   na predloženie   plnej moci pre dovolacie konanie,   následne   bolo   rozhodované   o   návrhu   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov za dovolanie, istý čas bol uvedený spis na Ústavnom súde SR aj na Krajskom súde v Žiline. Najvyššiemu súdu SR bol spis zaslaný dňa 20. 4. 2006.“

V liste z 5. februára 2007 predsedníčka okresného súdu uviedla: „Na Vašu výzvu zo dňa 24. 01. 2007 týkajúcu sa sťažnosti spoločnosti A., s. r. o. R. na nečinnosť tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 Vám oznamujem, že uvedený spis 7 C 183/96 bol dňa 20. 04. 2006 zaslaný Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o dovolaní navrhovateľa. Z toho dôvodu nie je možné vyjadriť sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti.

K tejto ústavnej sťažnosti bolo už zasielané vyjadrenie Ústavnému súdu SR ku číslu Rvp 778/05-15 a nakoľko sa odvtedy situácia v danej veci nezmenila, zotrvávam na tomto vyjadrení.

Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „(...) oznamujeme   Vám,   že   súhlasíme   s   tým,   aby   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu a rozhodol vo veci bez našej prítomnosti;

K vyjadreniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš Spr. 125/07-16, ktoré odkazuje na predošlé vyjadrenie Spr. 632/06-3 zo dňa 12. 05. 2006 uvádzame: čo sa týka výzvy na predloženie plnej moci pre dovolacie konanie, sme názoru, že išlo zo strany súdu o úplne zbytočný úkon, pretože predmetná plná moc je súčasťou súdneho spisu, nakoľko v tejto veci už   jedno   dovolanie   podané   bolo,   plná   moc   na   dovolacie   konanie   predložená   bola   a následne dovolacie konanie prebehlo.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth   členom   I. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   28.   februára   2007 Rozvrhom   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom   II. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   zároveň   rozhodlo,   že   veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 183/96 zistil nasledovný priebeh konania v preskúmavanom období:

Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   14.   januára   2003   rozsudkom sp. zn. 13 Co 2995/00, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. marca 2003, rozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 183/96 z 12. mája 1997 tak, že zmenil rozsudok   okresného   súdu   a návrh   sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietol.   Voči   tomuto rozhodnutiu podala 3. apríla 2003 sťažovateľka dovolanie (podanie z 21. marca 2003).

Až   11.   augusta   2005,   teda   po   viac   ako   dvoch   rokoch,   okresný   súd   vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   a na   predloženie splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní. Sťažovateľka 24. augusta 2005 podala návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov a 9. septembra 2005 predložila splnomocnenie pre právneho zástupcu z 21. marca 2004.

Po   výzve okresného súdu   26. septembra   2005   na doplnenie návrhu na priznanie oslobodenia   od   zaplatenia   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   a po   jeho   doplnení sťažovateľkou 25. októbra 2005 okresný súd uznesením z 22. novembra 2005 vydaným vyšším súdnym úradníkom nepriznal sťažovateľke požadované oslobodenie od zaplatenia súdneho   poplatku.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   8.   decembra   2005 odvolanie, na základe čoho bol spis 28. decembra 2005 predložený krajskému súdu na rozhodnutie   z dôvodu,   že   zákonná sudkyňa   odvolaniu   nemienila   vyhovieť.   Krajský   súd uznesením   č.   k.   5   Co   637/2005-220   z   31.   januára   2006   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdil, preto sťažovateľka 15. marca 2006 súdny poplatok zaplatila. Okresný súd napokon uznesením   č.   k.   7   C   183/1996-226   z   27.   marca   2006,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 19. apríla 2006, rozhodol o vrátení súdneho poplatku, pretože „nie je navrhovateľ povinný súdny poplatok za dovolanie (...) zaplatiť“. Spis bol následne 24. apríla 2006 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 101/2006 rozsudkom z 27. februára 2007 zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13 Co 2995/00 zo 14. januára 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok najvyššieho súdu okresný súd doručoval účastníkom konania 3. apríla 2007.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 v období po podaní dovolania sťažovateľkou 3. apríla 2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo vymedzenom období išlo výlučne o úkony okresného súdu spojené s konaním po podaní dovolania   (t. j.   predloženie   spisu   najvyššiemu   súdu),   teda   v tejto   súvislosti   nemožno považovať vec za skutkovo alebo právne zložitú.

2. Pokiaľ ide   o správanie sťažovateľky   ako účastníčky   konania ústavný súd v jej správaní nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli k predĺženiu konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a v tejto   súvislosti zistil, že okresný súd bol v predmetnej veci úplne nečinný v období od doručenia dovolania proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   3.   apríla   2003   do   11.   augusta   2005,   keď   vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie.   Navyše   činnosť okresného   súdu   po   11.   auguste   2005   spočívajúca   v jeho   rozhodovaní   o povinnosti sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok   sa   javí   ako   zjavne   neefektívna,   ktorá   taktiež významným spôsobom prispela k predĺženiu konania súvisiaceho s podaným dovolaním, pretože   okresný   súd,   ako   to   neskôr   vyplynulo   z jeho   rozhodnutia   (uznesenie   č.   k. 7 C 183/96-226 z 27. marca 2006), nemal o tejto povinnosti v tomto štádiu konania vôbec rozhodovať.

Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas tejto doby okresný súd nevykonal žiaden úkon vo veci, prípadne konal neefektívne, a teda postup okresného súdu v tomto období nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v tejto etape súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy,   resp.   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   41/02, I. ÚS 186/04). Obdobie nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   alebo   pričinením   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a na najvyššom súde a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti   s tvrdeniami   predsedníčky   okresného súdu   uvedenými v jej   vyjadrení z 12.   mája   2006   (zmena   zákonného   sudcu,   nadmerné   množstvo   vecí   vybavovaných okresným súdom pri nedostatočnom personálnom obsadení) ústavný súd poznamenáva, že problémy   s personálnym   obsadením   všeobecného   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Pretože ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie vymedzil   rozsah   skúmania   namietaného   porušenia   označených   základných   práv   iba   na postup   okresného   súdu   v súvislosti   s úkonmi   týkajúcimi   sa   dovolacieho   konania a vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 101/2006 z 27. februára 2007, nebolo možné vyhovieť sťažovateľkinej požiadavke, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo vzťahu k postupu okresného súdu v sume 400 000 Sk, čo odôvodnila dĺžkou trvania napadnutého   konania   poznačeného   zbytočnými   prieťahmi,   v dôsledku   čoho   jej   vznikla majetková ujma a došlo k útlmu jej podnikateľskej činnosti, pretože sa musela venovať prebiehajúcemu sporu. Podľa slov sťažovateľky v dôsledku prebiehajúceho sporu postihli konateľku   vážne   zdravotné   problémy,   spoznala   nespravodlivosť,   zaujatosť   a   nezáujem súdov konať a spravodlivo rozhodovať.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, najmä s prihliadnutím   na   neefektívnu   činnosť   a   neodôvodnenú   nečinnosť   okresného   súdu, považuje za primerané priznať v sume 40 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a príprava   zastúpenia, podanie sťažnosti z 1. apríla 2005) v sume 5 302 Sk vrátane dvojnásobku režijného paušálu a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2007   (vyjadrenie   k   stanovisku okresného súdu z 2. apríla 2007) v sume 3 148 Sk vrátane režijného paušálu, čo celkovo predstavuje sumu 8 450 Sk.

Ústavný súd na základe uvedeného priznal sťažovateľke úhradu trov tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007