znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 280/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej,   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka (sudca spravodajca), prerokoval prijatú sťažnosť

,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlom   Piovarčím,   Štúrova   10/20, Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 224/2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   záležitostí v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 224/2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e mu Krajský súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Pavla Piovarčího, Štúrova 10/20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 280/2015-11 z 10. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Co 224/2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 352/2008 sa sťažovateľ a spol. v procesnom postavení žalobcu domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 48 131,18 € s prísl. z titulu zaplatenia kúpnej   ceny   za   predaj   bytu.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom z 1. marca 2013, ktorým žalobe sťažovateľa a spol. v plnom rozsahu vyhovel. O odvolaní žalovaného proti predmetnému rozsudku okresného súdu koná krajský súd od 4. júna 2013 v sťažnosťou   napádanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   224/2013,   pričom   podľa sťažovateľa krajský súd aj napriek ním podanej sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu, ktorý sa za vzniknuté prieťahy ospravedlnil, krajský súd v jeho veci nekoná, v dôsledku   čoho   sa   odďaľuje   právoplatné   skončenie   sporu   a predlžuje   sa   stav   právnej neistoty sťažovateľa, ktorý sa aj vzhľadom na svoj vek (79 rokov) obáva, že sa konca sporu nedožije.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:„... sa predmetná vec nachádza na Krajskom súde v Košiciach ako odvolacom súde a vo   veci   sa   vôbec   nekonalo,   a   to   aj   napriek   vyššie   uvedenej   skutočnosti,   že   vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie napadla už takmer pred dvomi rokmi, čo značí, že po túto dobu bol odvolací Krajský súd v Košiciach nečinný....

...   zo   strany   účastníkov   konania   k   žiadnym   prieťahom   nedošlo,   keďže   sa na pojednávaniach   zúčastňovali   a   to   osobne,   resp.   prostredníctvom   právneho   zástupcu a poskytovali súdu náležitú súčinnosť. Z uvedeného vyplýva, že som v konaní až doposiaľ vystupoval stále aktívne. Môj záujem na včasnom právoplatnom skončení dokazuje aj moja sťažnosť na prieťahy zo dňa 23. 03. 2015, z čoho vyplýva, že nemám akýkoľvek záujem na bezdôvodnom   predlžovaní   trvania   uvedeného   súdneho   sporu.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti   mám   za   to,   že   z   dôvodov   na   strane   účastníkov   konania   k   prieťahom v predmetnom súdnom konaní nedochádzalo a nedochádza....

Domnievam   sa,   že   k   porušeniu   môjho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   došlo v dôsledku nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd vo veci nekonal ako i jeho konaním, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1)   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/224/2013 porušené bolo.

2) Krajskému súdu Košice sa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/224/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 1135/15 z 21. júla 2015 a právny zástupca sťažovateľa k vhodnosti ústneho pojednávania listom zo 6. júla 2015.

5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení tiež uviedol:«... Po skutkovej stránke ide o mimoriadne zložitú vec, lebo počas konania došlo k niekoľkonásobnému prevodu (predmetného) bytu. Zároveň ide aj o zložitý právny rébus, o čom svedčí obsah spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 352/2008.

Nemožno prehliadnuť správanie sa účastníkov osobitne na strane odporcov, lebo navrhovatelia museli počas konania „reagovať“ na niekoľkonásobné prevody bytu, na tretie osoby. Je pravdou, že v predmetnej veci na odvolacom súde bol konštatovaný prieťah, ktorý bol spôsobený nadmerným nárastom odvolacej agendy po roku 2012.

Referujúci   sudca   JUDr.   Tutko   len   v   roku   2014   mal   nápad   339   vecí a v I. polroku 2015 139 vecí.

Do pozornosti ústavného súdu dávame tú okolnosť, že predmetnú vec prejednal senát 1 Co prednostne, lebo išlo o reštančnú vec a prihliadol aj na predmet sporu....

Súhlasíme   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti.»

5.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   k   vhodnosti   ústneho pojednávania uviedol:

„... na ústnom prejednaní mojej ústavnej sťažnosti netrvám.“

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,   ani   za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

7. Z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil   nasledujúci   priebeh   a   stav   odvolacieho   konania   vedeného   krajským   súdom sp. zn. 1 Co 224/2013:

- 1. marec 2013 – okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 12 C 352/08-230,

- 19. apríl 2013 – žalovaný sa odvolal proti rozsudku,

- 26. apríl 2013 – okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľ a spol., aby sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného,

- 20. máj 2013 – právna zástupkyňa sťažovateľa a spol. sa vyjadrila k odvolaniu,

-   4.   jún   2013   –   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   a bola   mu   pridelená sp. zn. 1 Co 224/2013,

- 2. december 2013 – žalovaný sa vyjadril k sporu,

- 11. február 2015 – právna zástupkyňa sťažovateľa a spol. oznámila, že žalobca v 2. rade zomrel,

- 20. máj 2015 – krajský súd uznesením č. k. 1 Co 224/2013-269 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu „... vážneho procesného pochybenia súdu prvého stupňa v dôkaznom procese...“,

- 24. jún 2015 – spis bol vrátený okresnému súdu.

III.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   si   pri   výklade „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

10. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

11.   V   súvislosti   s   prvým   kritériom „zložitosť   veci“ ústavný   súd   v   prvom   rade podotýka, že v danom prípade posudzované konanie prebiehalo na druhom stupni súdnej sústavy,   a   teda   ho   nemožno   z   hľadiska   eventuálnej   skutkovej   zložitosti   porovnávať s konaním na prvom stupni, a to aj s poukazom na § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (výnimky sa na daný prípad nevzťahovali, pozn.), pričom ani v danom prípade, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, krajský súd žiadne dokazovanie sám vo veci nevykonával. Aj keď krajský súd ako súd odvolací nie je principiálne súdom skutkovým, tak aj v prípade pripustenia určitej zložitosti veci   vzhľadom   na   potrebu   krajského   súdu   oboznámiť   sa   s   dokazovaním   zisteným a ustáleným   skutkovým   stavom   a   s   potrebou   posúdenia   správnosti   jeho   vyhodnotenia prvostupňovým súdom ústavný súd konštatuje ústavnú neakceptovateľnosť trvania konania na súde druhej inštancie v trvaní dva roky, najmä ak z kontextu veci vyplýva, že konanie ako také trvá už viac ako 6 rokov (od 29. decembra 2008, pozn.), tak ako tomu bolo v tomto prípade, navyše keď krajský súd napokon zrušil rozhodnutie okresného súdu iba z dôvodu procesného pochybenia pri vykonaní dokazovania.

12. V súvislosti so správaním sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil v jeho   správaní   žiadnu   takú   skutočnosť,   ktorá   by   prispela   k predĺženiu   posudzovaného odvolacieho konania.

13. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom krajského súdu, ktorý v danom prípade vec prejednal bez vykonania nového alebo opakovania už vykonaného dokazovania a bez nariadenia pojednávania, pričom zo súdneho spisu zistil, že krajský súd od napadnutia mu veci 4. júna 2013 do rozhodnutia vo veci 20. mája 2015 nevykonal vo veci žiadny iný procesný úkon.

14. Obranu krajského súdu, podľa ktorého pravými príčinami prieťahov v danej veci bol veľký nápad vecí v senáte „1 Co“, nebolo možné ani v tomto prípade akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už totiž opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu však nevyplýva prijatie účinných opatrení.

15. Vzhľadom na uvedené nie je možné skúmaný postup krajského súdu kvalifikovať ako primeraný a plynulý, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

16.   Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   v napádanom konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Co 224/2013   už   rozhodol   uznesením   z 20.   mája   2015,   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že právna   neistota   sťažovateľa   bola   týmto,   pokiaľ   ide   o odvolacie   konanie,   odstránená a nepovažoval za potrebné prikázať krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

17. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie, pričom sťažovateľ sa domáhal priznania mu primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

18.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   len konštatovanie   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa   dostatočným   zadosťučinením,   preto   ústavný   súd   uznal   za   odôvodnené priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde, ktoré   podľa zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané v sume 2 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

19. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

20. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu.

21.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z   príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

22.   S   poukazom   na   výsledok   konania   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (ústavný súd nepriznal náhradu za vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania z dôvodu,   že   toto   vyjadrenie   neprinieslo   žiadne   nové   skutočnosti   pre   vecné   posúdenie sťažnosti, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015