znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 280/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   A., s.   r. o., B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE   281/2012   z   21.   novembra   2012   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   v   spojení   s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5 Er 78/2011 zo 17. septembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 281/2012 z 21. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom v spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 78/2011 zo 17. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverovej   zmluve.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžník   dobrovoľne   nepristúpil   k   úhrade   svojich   záväzkov,   jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej   zmluve   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté rozhodcovské   konanie   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou Slovenská   rozhodcovská,   a.   s.,   Karloveské   rameno   8,   Bratislava,   ktorej   rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 12154/10 zo 17. decembra 20120 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením č. k. 5 Er 78/2011-30   zo   17.   septembra   2012   rozhodol   o   zastavení   prebiehajúceho exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojím   napadnutým rozhodnutím   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové   rozhodnutia   ako   vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   keď   okresný   súd   a   krajský   súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej   aplikácie   a   interpretácie...“, za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných pravidiel   spočívajúcich   v   tom, že   „...   a)   rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci,   b) rozhodol   bez   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   c)   svojím postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom,   d)   rozhodol   na   základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca   priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho   vykonateľnosti,   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z   hľadísk   zakotvených   v   príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“. V   závere   svojej argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným   a   vykonateľným.   Súd   po   vykonaní   prieskumu   exekučného   titulu   vydal súdnemu   exekútorovi   poverenie   na   výkon   exekúcie.   Od   vydania   exekučného   titulu,   ani od vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani   skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu   a   im   predchádzajúcim   postupom,   zruší   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu a krajského   súdu   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu a im predchádzajúcim postupom.

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutým rozhodnutím okresného súdu

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý má právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

16.   Z   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa so závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)   v   spojení   s   §   57   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie   ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako   spotrebiteľa.   Právomoc   rozhodcovského   súdu   bola   teda   založená   na   absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

18.   Krajský   súd   v   uznesení   č.   k.   3   CoE   281/2012-51   z   21.   novembra   2012 v podstatnom   dôvodil: „Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   však   samo   o   sebe   ešte neznamená,   že   súdny   exekútor   pohľadávku   reálne   vymôže.   Exekučný   súd   je   totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné   ustanovenie   umožňuje   exekučnému   súdu   preskúmať   aj   materiálnu   správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č.   244/2002   Z.   z.,   o   rozhodcovskom   konajú,   je   povinný   exekučné   konanie   zastaviť   bez ohľadu   na   to,   v   akom   štádiu   sa   exekučne   konanie   nachádza.   Vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   tak   nie   je   vylúčená   možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučné súd právo a aj povinnosť exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju, ak sú na to splnené podmienky.

Pokiaľ   vo   veci   vydal   rozhodcovský   rozsudok   rozhodca,   konajúci   na   základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v   konečnom   dôsledku   správne   exekúciu   zastavil,   a   preto   odvolací   súd   uznesenie   súdu prvého stupňu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

19.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a   jeho   úvahy   vo   vzťahu   aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc   z   príslušných   ustanovení   §   52   a   §   53   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu úpravu   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   o   spotrebiteľských   úveroch   v   platnom   znení,   ako   aj s poukazom   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva.   Ako   rozporné   s   týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie   ustanovenia   zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda   právomoc   rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v   exekučnom konaní.

20.   Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v   rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne zákon   o   rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného   konania,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23.   Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie je právo na rozhodnutie v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu

25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali   príslušné   právne   normy   (v   danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutím   okresného   súdu   vzhľadom   na   jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku   čoho pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť   sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

28.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

29.   Ustanovenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   má   charakter   ústavného   princípu,   ktorý   sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

30. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

31.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala v konaní pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej   vedomia   a   pod.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z   dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013