znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 280/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S. a B. S. obidvoch bytom L., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., P., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Pezinok   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   31   Er   2366/2008,   EX   53/08   a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009, EX 152/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. a B. S.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 22. februára 2012   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J.   S.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“)   a B.   S.   (ďalej   len,,sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len  ,,sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného práva na   ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   Er   2366/2008, EX 53/08   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Er   549/2009,   EX   152/09.   Sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu 20. februára 2012.

2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a pripojených príloh zistil, že okresný súd vydal 21. mája 2008 súdnej exekútorke Mgr. A. M. (ďalej len,,súdna exekútorka“) poverenie na vykonanie   exekúcie,   kde   sťažovateľ   vystupoval   v   procesnom   postavení   povinného. Súdna exekútorka vydala pod sp. zn. EX 53/08 dňa 5. júna 2008 upovedomenie o začatí exekúcie,   ktorým   zakázala   sťažovateľovi   nakladať   s   jeho   majetkom.   Predmetné upovedomenie doručila aj sťažovateľke ako spoluvlastníčke nehnuteľnosti, ktorej predajom sa mala vykonať exekúcia. Obaja sťažovatelia následne podali námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnili tým, že im nie je známa skutočnosť o existencii exekučného titulu, ktorým mal byť rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Co 242/05 zo 4. decembra 2007. Súdna exekútorka následne 11. júla 2008 vydala v tej istej exekučnej veci opravné upovedomenie o začatí exekúcie, kde opravila pisársku chybu v prvotnom upovedomení spočívajúcu v nesprávnom označení exekučného titulu, ktorým správne mal byť rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 242/05 zo 4. decembra 2007.

3. Sťažovateľ sa v súvislosti s tvrdenými prieťahmi na strane okresného súdu pri rozhodovaní o jeho námietkach obrátil so sťažnosťou aj na predsedníčku súdu, ktorá jeho sťažnosť z 28. januára 2009 vyhodnotila ako dôvodnú. Zároveň v prípise z 24. februára 2009   konštatovala,   že   ešte   2.   februára   2009   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 31 Ex 2366/2008, Ex 53/2008 jeho námietky zamietol.

4. Uznesením okresného súdu č. k. 31 Er 2366/20008-131 z 1. apríla 2009 bola exekúcia zastavená s tým, že o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením. Dôvodom   na   zastavenie   exekúcie   bol   právny   záver   súdu   o   neopakovateľnosti upovedomenia o začatí exekúcie, v zmysle ktorého je vydanie ďalšieho, prípadne opravného upovedomenia   o   začatí   exekúcie   v   jednom   exekučnom   konaní   neprípustné,   pričom   ani Exekučný poriadok takúto možnosť nepozná. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2009. Opravným uznesením č. k. 31 Er 2366/2008-153 z 18. mája 2009   okresný   súd   opravil   označenie   čísla   konania   v   uznesení   z   1.   apríla   2009   tak,   že správne má byť 31 Er 2366/2008-131. Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009.  

5. Doplňujúcim uznesením č. k. 31 Er 2366/2008-160 z 22. januára 2010 okresný súd o určení výšky trov exekúcie rozhodol tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   exekučného   konania.   Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 18 CoE 185/2010 z 31. decembra 2010   v   napadnutej   časti   výroku   o   trovách   exekučného   konania   zrušil   uznesenie okresného súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Ďalším   doplňujúcim   uznesením č. k. 31 Er 2366/2008-174   z   29.   júna   2011   okresný   súd   opätovne   rozhodol   tak,   že exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov   exekučného   konania.   Toto   v   poradí   druhé   doplňujúce   uznesenie   okresného   súdu o trovách   exekúcie   a   exekučného   konania   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením sp. zn. 18 CoE   383/2011   z   30.   novembra   2011   potvrdil.   Uznesenie   odvolacieho   súdu (týkajúce sa výlučne trov exekučného konania) nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2012.

6.   Po   zastavení   exekúcie   uznesením   okresného   súdu   z   1.   apríla   2009   sa   súdna exekútorka 30. júna 2009 pod sp. zn. EX 152/09 obrátila na okresný súd s novou žiadosťou o   udelenie   poverenia   na   podklade   totožného   exekučného(ých)   titulu(ov).   Na   základe poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré vydal okresný súd pod č. 5107*009349, súdna exekútorka   15.   júla   2009   vydala   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   a   pokračovala v exekučnom konaní, ktoré bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 1 Er 549/2009.

7. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú najmä tieto skutočnosti:

-na   podklade   neexistujúceho   exekučného   titulu   bolo   vydané   nezákonné upovedomenie   o   začatí   exekúcie   z   5.   júna   2008,   ktorým   im   bolo   zakázané   nakladať s nehnuteľným majetkom, na ktorý už v tom čase mali uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, a na základe ktorého boli vykonané zaisťovacie úkony na príslušnej správe katastra, v dôsledku ktorých nedošlo k rozmnoženiu ich majetku;

-okresný súd o námietkach sťažovateľov nekonal plynulo a bez zbytočných prieťahov;

-stali sa obeťou neprimeraných a potupných útokov voči nim a ich majetku v dôsledku svojvôle konajúcej exekútorky a okresného súdu;

-v   exekučnom   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1   Er   549/2009 sa   okresný   súd nevysporiadal s prekážkou litispendencie, keď nový návrh na vykonanie exekúcie došiel súdnej exekútorke 30. júna 2009, ktorá mala okresnému súdu zatajiť, že predchádzajúce exekučné   konanie ešte nie je právoplatne zastavené,   k   čomu   podľa   sťažovateľov došlo až 3. júla   2009,   keď   opravné   uznesenie   z   18.   mája   2009   nadobudlo   právoplatnosť (bod 4 tohto uznesenia), čím mala získať neoprávnenú výhodu v prospech oprávneného,

-sťažovatelia vnímajú konanie exekútorky vo svetle opakovaných pochybení zo strany   okresného   súdu   ako   neprípustnú   a   intenzívnu   šikanu   majúcu   za   následok deštrukčné konanie...

8. Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia zdôvodnili tak, že túto podávajú ,,v lehote do 60 dní od nadobudnutie právoplatnosti potvrdzujúceho uznesenia   vydaného   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   18   CoE   383/2011 z 30. novembra   2011,   doručené   sťažovateľovi   9.   januára   2012,   čím   bolo   nezákonné exekučné konanie právoplatne ukončené“.  

9.   V   petite   sťažnosti   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil, že ich označené   práva   boli   porušené   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 31 Er 2366/2008, EX 53/08 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009, EX 152/09. Ďalej sťažovatelia v petite sťažnosti navrhovali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie každému po 17 350 € a náhradu trov konania.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným   súdom   zo   zákonom   stanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   sťažovateľov   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   zistil,   že   z   dôvodu   jej oneskoreného   podania   ju   nemožno   prijať   na   ďalšie   konanie   a   musela   byť   odmietnutá. Z obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplynulo,   že   v   lehote   dvoch   mesiacov prechádzajúcich   dňu   podania   sťažnosti   sťažovateľov   nenadobudlo   právoplatnosť   žiadne rozhodnutie, ktorým by mali byť ich označené práva porušené, a takisto sa v tejto lehote neuskutočnilo žiadne opatrenie ani zásah do ich ústavou a dohovorom garantovaných práv.

13.   Všetky   podstatné   sťažnostné   námietky   totiž   smerujú   k   tvrdenej   nezákonnej exekúcii   a   rôznym   úkonom   a   rozhodnutiam   v   jej   rámci,   ktorá   však   bola   zastavená uznesením okresného súdu z 1. apríla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2009. Na právoplatnosť ako vlastnosť tohto uznesenia o zastavení exekúcie nemalo vplyv ani opravné uznesenie z 18. mája 2009, ktoré samo nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009. Rovnako,   pokiaľ   ide   o  ,,druhú“   exekúciu   vedenú   súdnou   exekútorkou   pod   sp.   zn. EX 152/09,   táto   bola   vedená   na   základe   poverenia   okresného   súdu   z   15.   júla   2009 a sťažovatelia sa o nej dozvedeli najneskôr v septembri 2009 (čo vyplýva, okrem iného z poznámok vlastnoručne písaných na doručených rozhodnutiach súdnej exekútorky).

14. Ak teda sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v označených konaniach, je zrejmé, že v rozsahu ich sťažnostných námietok je sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 20. februára 2012, podaná oneskorene, teda   po   uplynutí   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   namietaných   rozhodnutí   okresného súdu, ako aj odvtedy, keď sa mohli dozvedieť o všetkých tvrdených opatreniach a zásahoch okresného súdu a súdnej exekútorky.  

15. Pokiaľ sťažovatelia odvodzujú začatie plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti   od   právoplatnosti   potvrdzujúceho   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 18 CoE 383/2011 z 30. novembra 2011, ktorá nastala 9. januára 2012, takýto prístup nemožno   akceptovať.   Okresný   súd   totiž   potom,   čo   bola  ,,prvá“   exekúcia   právoplatne zastavená 27. apríla 2009, už rozhodoval iba o trovách exekúcie a trovách exekučného konania,   a vo   vzťahu   k   jeho   doplňujúcim   uzneseniam   č.   k.   31   Er   2366/2008-160 z 22. januára 2010 a sp. zn. 31 Er 2366/2008-174 z 29. júna 2011 sťažovatelia v sťažnosti nijak nenamietali, že práve nimi by mali byť porušené ich označené práva. Preto nie je možné   na   základe   takéhoto   účelového   výkladu   považovať   lehotu   na   podanie   sťažnosti za zachovanú.

16.   Keďže   ústavný   súd   pri   plnení   svojej   základnej   úlohy,   ktorou   je   ochrana ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   postupuje   na   základe   ústavy   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), nemožno ho považovať za ničím neobmedzeného   strážcu   ústavnosti.   Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   sťažnosť nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV.   ÚS   28/02),   a   zároveň   uviedol,   že   ide   o   takú   lehotu,   ktorú   nemožno   predĺžiť   ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ak potom sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, táto ako oneskorená musela byť odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   aj   na   jednu   zo   základných   zásad   práva,   ktorou   je  ,,vigilantibus   iuris“,   teda bdelým   patrí   právo   alebo   nech   si   každý   stráži   svoje   práva,   vrátane   zachovania   lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom.  

17. Pre úplnosť ústavný súd navyše dodáva, že pokiaľ ide o namietané porušenie práv   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   mohla   byť   aj   jej   zjavná   neopodstatnenosť.   Podľa stabilizovanej   a konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   totiž   ochrana   týmto   právam poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany ich porušenie ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza   k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr.   II.   ÚS   55/02,   I. ÚS 226/08,   I.   ÚS   423/08).   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že rozhodovanie   o   námietkach   a o zastavení   exekúcie,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sťažovatelia primárne   namietajú   porušenie   označených   práv,   sa   právoplatne   skončilo   v   roku   2009. Aj rozhodovanie okresného súdu o trovách exekúcie a trovách exekučného konania bolo právoplatne   ukončené   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (20.   februára   2012). Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   už   v čase   uplatnenia   ochrany   označených   práv sťažovateľov prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu nemohol porušovať ich označené práva, pretože už vo veci nekonal.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012