znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 280/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. V., B. B., zastúpenej advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 46/07 a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 83/09 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009 doručená sťažnosť (podaná na poštovú prepravu 20. júla 2009) MUDr. M. V., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 46/07 a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 11. februára 2009“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 83/09 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok z 23. apríla 2009“).

Ústavný súd z vyžiadaného predmetného spisu zistil, že rozsudok okresného súdu z 11. februára 2009 a rozsudok krajského súdu z 23. apríla 2009, proti ktorým sťažnosť smeruje, nadobudli právoplatnosť 21. mája 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľka pracovala u žalovaného (F. n. s p... B. B...) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24. 9. 1979. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú...

uzatvoril žalovaný so žalobkyňou dňa 5. októbra 2005 Dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Ako druh práce bol uvedený: námestník riaditeľa pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť)   a   štatutárny   zástupca   riaditeľa.   V   prílohe   k   Dohode   o   zmene   pracovnej zmluvy zo dňa 5. 10. 2005 bol dokument, ktorý vymedzoval obsah pracovnej činnosti... Listom   zo   dňa   19.   12.   2006   s   označením   „Skončenie   pracovného   pomeru výpoveďou“ rozviazal žalovaný so sťažovateľkou pracovný pomer. Dôvodom výpovede bola nadbytočnosť sťažovateľky, pretože jej pracovné miesto sa už v organizačnom poriadku žalovaného   nenachádza.   Ďalej   sa   vo   výpovedi   uvádza,   že   žalovaný   si   splnil   ponukovú povinnosť a sťažovateľke ponúkol pracovné miesto vedúcej analýzy zdravotníckych činností a že sťažovateľka túto ponuku neprijala. Výpovedná lehota sťažovateľke začala plynúť dňa 1. januára 2007 a uplynula dňa 31. marca 2007.

Sťažovateľka podala na Okresný súd Banská Bystrica žalobu o neplatnosť skončenia pracovného   pomeru   výpoveďou.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   rozsudkom   zo   dňa 19. septembra 2007 číslo konania 16C 46/07-86 žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na úhradu trov konania. Voči rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorému Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením číslo konania 12Co 62/2008 zo dňa 24. apríla 2008 vyhovel a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   Banská   Bystrica   rozsudkom   číslo   konania   16C   46/07-209   zo   dňa 11. februára 2009 opätovne žalobu zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom číslo   konania   12Co   83/09   zo   dňa   23.   apríla   2009   tento   rozsudok   ako   vecne   správny potvrdil.   Konečné   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   bolo   sťažovateľke doručené dňa 20. mája 2009...

Oba súdy v konaniach, ktoré predchádzali rozhodnutiam, pristupovali k dôkazom selektívne a brali do úvahy iba tie dôkazy, ktoré boli na prospech žalovanému. Ignorovali dôkazy,   ktoré   svedčili   v   prospech   tvrdení   sťažovateľky   a   odporca   v   II.   rade   ignoroval argumenty uvedené v odvolaní...

Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní   veľmi   pregnatne   uviedla   dôvody,   pre   ktoré považuje   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   za   nesprávne.   Uviedla   sériu   piatich   presne formulovaných dôvodov. Odvolací súd sa však vo svojom odôvodnení dotkol týchto dôvodov iba okrajovo, aj to iba niektorých. Bazálnym sporom v súdnom konaní bola otázka reálnej existencie   organizačnej   zmeny,   ktorá   mala   mať   za   následok   nadbytočnosť   sťažovateľky u žalovaného.   Organizačná   zmena   sa   mala   prejaviť   zrušením   pracovného   miesta námestníka   LPS   a   vytvorením   dvoch   nových   miest   námestníkov   -   námestníka   LPS   pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti a námestníka LPS pre vzdelávanie, liečebnú výživu a stravovanie.

Ani   Okresný   súd   Banská   Bystrica   ani   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   nedali   vo svojich rozsudkoch odpoveď na túto bazálnu otázku, t. j. v čom sa prejavil vznik dvoch nových pracovných miest, keď námestník LPS pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti vykonáva presne tie isté kompetencie ako vykonávala sťažovateľka v pozícii námestníka LPS. Ďalej podotýkame, že pracovné miesto námestníka LPS   pre vzdelávanie,   liečebnú výživu a stravovanie bolo obsadené až tri mesiace po tom, čo sťažovateľka dostala výpoveď. Oba súdy ignorovali dôkazy, z ktorých zjavne vyplýva totožnosť pracovných náplní a pri   rozhodovaní   použili   mimoriadne   povrchný   a   formalistický   prístup,   nakoľko   na preukázanie   organizačnej   zmeny   im   stačilo   predloženie   organizačného   poriadku. Organizačná zmena sa však nepreukazuje zmenou v organizačnom poriadku, ale reálnou zmenou   na   konkrétnych   pracovných   pozíciách   a   v   pracovných   náplniach   dotknutých zamestnancov.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že oba súdy pristúpili k hodnoteniu dôkazov selektívne, ignorovali určitú skupinu dôkazov a absolútne sa nevysporiadali s námietkami a argumentami sťažovateľky, ktoré mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie, čo je zrejmým prejavom   arbitrárnosti   súdnych   rozhodnutí.   Nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých rozsudkov preto treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod spisovou značkou 16C 46/07 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod spisovou značkou 12Co 83/09 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 16C 46/07-209 zo dňa 11. februára 2009 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici spisová značka 12Co 83/09 zo dňa 23. apríla 2009 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke trovy konania do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského   súdu)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola zamestnankyňou F. n. s p... v B. B. (ďalej len „zamestnávateľ“) s dohodnutým druhom práce „námestník riaditeľa pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa“, pričom jej pracovná náplň bola podrobnejšie vymedzená v prílohe dohody o zmene pracovnej zmluvy z 5. októbra 2005.

Zamestnávateľ listom z 19. decembra 2006 dal sťažovateľke výpoveď z pracovného pomeru   z   dôvodu   jej   nadbytočnosti,   ku   ktorej   malo   dôjsť   v   dôsledku   organizačného rozhodnutia o zrušení pracovného miesta sťažovateľky a vytvorení iných pracovných miest.

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   proti zamestnávateľovi ako odporcovi určenia neplatnosti výpovede listom z 19. decembra 2006.

Okresný   súd   rozsudkom   z 11.   februára   2009   zamietol   žalobu   sťažovateľky   a   na základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   krajský   súd   rozsudkom   z   23.   apríla   2009 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 46/07 a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 83/09 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanej nesprávnosti právnych záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozsudku z 11. februára 2009 a krajského súdu obsiahnutých v jeho rozsudku z 23. apríla 2009.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy   a   dohovoru   upravujúcich   práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, je:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky postupom a rozsudkom okresného súdu z 11. februára 2009

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   v   dôsledku   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky postupom a rozsudkom krajského súdu z 23. apríla 2009

Ústavný   súd   posúdil   sťažovateľkou   namietaný   postup krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 83/09 a jeho rozsudok z 23. apríla 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 11. februára 2009.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za   následok porušenie základného práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ako   vyplýva   z   obsahu sťažnosti,   podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   nesprávne závery všeobecných súdov pri posúdení reálnej existencie takej organizačnej zmeny u jej zamestnávateľa, v príčinnej súvislosti s ktorou by mohlo dôjsť k jej nadbytočnosti, a tým naplneniu výpovedného dôvodu.

Podľa   sťažovateľky   všeobecné   súdy   nesprávne   vyhodnotili   vykonané   dôkazy a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, keď podľa nich organizačnou zmenou došlo k zrušeniu jej pracovného miesta a vzniku výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť.

Sťažovateľka argumentovala v priebehu posudzovaného súdneho konania, ako aj vo svojej   sťažnosti   tým,   že   reálne   nebolo   zrušené   jej   pracovné   miesto,   keďže   podľa organizačného rozhodnutia vytvorené nové pracovné miesto – námestník pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť), a pracovná náplň tohto pracovného miesta sa plne obsahovo zhoduje   s   druhom   práce,   ktorý   mala   dojednaný   v   pracovnej   zmluve,   t.   j. „námestník riaditeľa pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa“ (a zhoduje aj s jej pracovnou náplňou špecifikovanou v prílohe dohody o zmene pracovnej zmluvy   z   5.   októbra   2005,   ako   aj   skutočne   vykonávanou   pracovnou   náplňou).   Podľa sťažovateľky reálne nedošlo k zrušeniu jej pracovného miesta, len k jeho premenovaniu, a preto z uvedených dôvodov nemohol byť v jej prípade naplnený ako výpovedný dôvod „nadbytočnosť“.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku krajského súdu z 23. apríla 2009 (ako aj celého obsahu príslušného súdneho spisu) konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   právnych   záverov   namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   dôsledne   vysporiadal   s   odvolacími dôvodmi sťažovateľky proti rozsudku prvostupňového súdu, ako aj s jej argumentáciou v otázke   posúdenia   reálnej   existencie   takej   organizačnej   zmeny   u   zamestnávateľa, dôsledkom ktorej bola nadbytočnosť sťažovateľky, keď uviedol:

„... je nesporné aj to, že 19. 12. 2006 skončil žalovaný so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou, na základe organizačných zmien, v dôsledku ktorých sa stala žalobkyňa nadbytočnou, pretože pracovné miesto, ktoré zastávala na základe svojej pracovnej zmluvy v organizačnom poriadku žalovaného nie je, lebo boli vytvorené iné pracovné miesta s inou pracovnou náplňou...

Doplneným   dokazovaním   bola   preukázaná   aj   tá   časť   skutkového   stavu,   ktorá   sa týkala reálnej zmeny vyvolanej písomnými organizačnými zmenami, a to je konkrétny výkon práce,   pretože   odvolací   súd   trvá   na   svojom   závere,   že   pri   organizačnej   zmene   nestačí poukazovať iba na informovanie o tom, že vznikli dve nové miesta, ale nevyhnutné je aj zistiť, či táto organizačná zmena skutočne priniesla iné náplne práce a v akom rozsahu... Doplneným dokazovaním bolo jasne preukázané, najmä výpoveďami svedkov, ale aj listinnými dôkazmi, akým spôsobom postupoval žalovaný v období, ktoré nastalo po návrate z dovolenky žalobkyne a kto a aké činnosti vykonával v jednotlivých funkciách námestníka. Boli   preukázané   aj   písomné   náplne   práce   jednotlivých   funkcií   žalovaného   a   bola predložená aj pracovná zmluva, na základe ktorej pracoval vo funkcii námestníka MUDr. Sulaj a neskôr potom ďalšie osoby. Nebolo zistené, že by v tomto smere nebola organizačná zmena realizovaná a nemožno súhlasiť ani stými námietkami žalobkyne, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní. Fotografia vstupu na sekretariát, kde bol uvedený MUDr. Baláž, ako námestník LPS nemôže nič zmeniť na tých dokumentoch, z ktorých vychádzal okresný súd pri   posudzovaní   platnosti,   či   neplatnosti   výpovede.   Rovnako   tak   sa   to   netýka   ani   VEB stránky, pretože tieto formálne úkony a nedostatky nie je možné považovať za taký dôkaz, ktorý by mohol privodiť iné právne posúdenie veci. Ani telefónny zoznam, ani dokumenty, ktoré podpisuje MUDr. Baláž na tejto skutočnosti nič nemenia, pretože pri výkone funkcií námestníkov žalovaného nie je vylúčené, že sa pri podpise rôznych dokumentov podpíše aj iný námestník ako ten, do ktorého kompetencií výslovne podľa náplne práce určité činnosti patria. Svedecká výpoveď sekretárky LPS pani Kohoutkovej nasvedčuje skôr, že keď sa vrátila žalobkyňa v auguste z dovolenky začala odovzdávať námestníčku agendu MUDr. Sulajovi, lebo jej to nariadil MUDr. Rusnák. Pokiaľ išlo o evidenciu za námestníkovania MUDr.   Sulaja   pokračovala   tak   ako   predtým.   Výpoveď   MUDr.   Jána   Šulaja   sa   týka rámcového   pohľadu   štatutárneho   orgánu   žalovaného   na   chod   nemocnice,   nie   je   však dôkazom, že by organizačná zmena nebola realizovaná a že by mohla ovplyvniť ako jedna zo skutkových zistení závery súdu v súvislosti s neplatnosťou výpovede.

Porovnanie   náplní   práce   a   obsah   pracovnej   Činnosti   podľa   starého   a   nového organizačného poriadku tiež nedokazuje, že zostala totožná funkcia a že vytvorenie dvoch miest   námestníkov,   resp.   vytvorenie   jedného   nového   miesta   námestníka   vlastne organizačnou zmenou nebolo. Nebolo preukázané a nie je ani vylúčené, že veľmi podstatná časť pracovnej ' činnosti zostala aj v organizačnom poriadku formulovaná ako činnosť námestníka LPS, ale nie je to dôkaz o tom, že by k organizačnej zmene nedošlo a že by bolo možné z toho vyvodiť, že sa vlastne na námestníckom mieste vymenili iba osoby. Odvolací súd súhlasí so záverom,   že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je nepretržite riadené vedúcim   pracovníkom   oprávneným   riadiť,   kontrolovať   a   zodpovedať   za   poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Je to nesporne aj po zmene organizačného poriadku ťažisková náplň námestníka LPS pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti. To, že sa nepoužíva názov je   iba   vyjadrením   určitého   konzervatívneho   prístupu   zdravotníckych   pracovníkov zaužívaným formuláciám, ktoré sa dotýkajú aj jednotlivých funkcií žalovaného.“

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   samotná   čiastočná   zhoda v pracovnej   náplni sťažovateľky   na   pracovnom   mieste   –   „námestník   riaditeľa   pre   LPS (lekárska   a   preventívna   starostlivosť)   a   štatutárny   zástupca   riaditeľa“ –   s   pracovnou náplňou,   ktorú   vykonáva   námestník   pre   lekársku   a   preventívna   starostlivosť na novovytvorenom pracovnom mieste, zhodu ktorých pripustil aj okresný súd a krajský súd,   nemôže byť dôvodom   na spochybnenie ústavnosti skutkových   a právnych záverov krajského súdu o absencii takej zhody pracovných náplní, ktoré by znamenali totožnosť posudzovaných pracovných miest.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009