SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 28/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu úpadcu Trnavskýchautomobilových závodov, štátny podnik v konkurze (t. č. v likvidácii), Trnava, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Korytár s. r o., Sladovnícka 13, Trnava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Cdo 13/2014 zo 14. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnavesp. zn. 10 Co 40 /2012 z 25. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu úpadcu Trnavskýchautomobilových závodov, štátny podnik v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 13/2014zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkomKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 40 /2012 z 25. júna 2013(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava(ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanýmvypratať byt, ktorý je bližšie špecifikovaný v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššiehosúdu, ktoré má ústavný súd k dispozícii. Okresný súd tento návrh zamietol argumentujúc, žepo vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľ konkludentne uzatvorilso žalovanými nájomnú zmluvu, ktorá je platná, s tým, že ju rešpektovali nielen žalovaní,ale aj sťažovateľ, ktorý od žalovaných prijímal plnenia spočívajúce v úhrade nájomnéhoa úhrade za služby súvisiace s užívaním bytu, ktoré im sťažovateľ sám predpisoval, a pretok vyprataniu uvedeného bytu nie je možné pristúpiť.
S týmto tvrdením sťažovateľ nesúhlasil, a preto podal krajskému súdu odvolanie,v ktorom okrem iného tvrdil, že nedisponoval relevantnými listinami preukazujúcimi právnevzťahy k viacerým bytom, ktoré spravoval, a preto nemohol mať vedomosť o právnychvzťahoch k týmto bytom a v konkrétnom prípade o výške úhrady a osobách žalovaných,ktorí mu platby zasielali. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdil, že neprejavil vôľuuzavrieť so žalovanými nájomnú zmluvu konkludentným spôsobom, a teda títo plnilibez právneho dôvodu.
Krajský súd sa následne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a potvrdil, že medzisťažovateľom a žalovanými došlo ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a tedaexistuje medzi nimi platný nájomný vzťah. Krajský súd tiež dodal, že sťažovateľ aždo podania žaloby nikdy nespochybňoval predmetný nájomný vzťah žalovaných k danémubytu, a skutočnosť, že sťažovateľ nemal dostatok podkladov a informácií, považoval v danejveci za irelevantnú.
Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd okrem iného s tvrdením, žerozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemáv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, že medzi účastníkmiv konaní vznikla nájomná zmluva. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako dovolaniesmerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.
3. Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdudošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj princípuprávneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnomprerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súduporušené boli, a zároveň, že zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia krajskému súduna ďalšie konanie.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
II.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnomzasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavneneopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
6. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,IV. ÚS 221/05).
8. Ako už sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniťústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil,že by týmito súdmi aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu vecia pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozhodnutia všeobecných súdov bolisvojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlades platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí ajprávo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania(m. m. I. ÚS 241/07). Preto najvyšší súd správne poznamenal, že odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). RovnakoEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia vdostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru všaknemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolacísúd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
11. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd a najvyšší súd vo svojichrozhodnutiach dostatočne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietanésťažovateľom dali vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavnýsúd ich považuje za dostačujúce a ústavne relevantné. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišnýnázor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemádôvod zasahovať do záverov všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva,že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou,listinou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdoma nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhomúčastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
12. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdovbolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
13. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy namietal aj porušenie ďalších ustanovení, a to čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,avšak vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach oporušení čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie jenevyhnutné osobitne sa zaoberať ďalšou časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v častisťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celomrozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľomoznačené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo a vnadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv(mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015