znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 28/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   správcu   úpadcu   Trnavskýchautomobilových závodov, štátny podnik v konkurze (t. č. v likvidácii), Trnava, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Korytár s. r o., Sladovnícka 13, Trnava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Cdo 13/2014 zo 14. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnavesp. zn. 10 Co 40 /2012 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu úpadcu Trnavskýchautomobilových   závodov,   štátny   podnik   v   konkurze   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 13/2014zo 14.   mája   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“)   a   rozsudkomKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 40 /2012 z 25. júna 2013(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava(ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh,   ktorým   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanýmvypratať byt, ktorý je bližšie špecifikovaný v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššiehosúdu, ktoré má ústavný súd k dispozícii. Okresný súd tento návrh zamietol argumentujúc, žepo   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   konkludentne   uzatvorilso žalovanými nájomnú zmluvu, ktorá je platná, s tým, že ju rešpektovali nielen žalovaní,ale aj sťažovateľ, ktorý od žalovaných prijímal plnenia spočívajúce v úhrade nájomnéhoa úhrade za služby súvisiace s užívaním bytu, ktoré im sťažovateľ sám predpisoval, a pretok vyprataniu uvedeného bytu nie je možné pristúpiť.

S týmto tvrdením sťažovateľ nesúhlasil, a preto podal krajskému súdu odvolanie,v ktorom okrem iného tvrdil, že nedisponoval relevantnými listinami preukazujúcimi právnevzťahy   k   viacerým bytom,   ktoré   spravoval,   a preto   nemohol   mať   vedomosť   o právnychvzťahoch k týmto bytom a v konkrétnom prípade o výške úhrady a osobách žalovaných,ktorí   mu   platby   zasielali.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdil,   že   neprejavil   vôľuuzavrieť   so   žalovanými   nájomnú   zmluvu   konkludentným   spôsobom,   a teda   títo   plnilibez právneho dôvodu.

Krajský súd sa následne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a potvrdil, že medzisťažovateľom a žalovanými došlo ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a tedaexistuje   medzi   nimi   platný   nájomný   vzťah.   Krajský   súd   tiež   dodal,   že   sťažovateľ   aždo podania žaloby nikdy nespochybňoval predmetný nájomný vzťah žalovaných k danémubytu, a skutočnosť, že sťažovateľ nemal dostatok podkladov a informácií, považoval v danejveci za irelevantnú.

Následne   sa   sťažovateľ   obrátil   na   najvyšší   súd   okrem   iného   s tvrdením,   žerozhodnutia   súdov   nižšieho   stupňa   vychádzajú   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemáv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, že medzi účastníkmiv konaní   vznikla   nájomná   zmluva.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako   dovolaniesmerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.

3. Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdudošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj princípuprávneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnomprerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1a čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súduporušené boli, a zároveň, že zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia krajskému súduna ďalšie konanie.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

II.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   na neverejnomzasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavneneopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05,IV. ÚS 221/05).

8.   Ako   už   sťažovateľ   uviedol   vo   svojej sťažnosti,   ústavný   súd   nie   je   zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

9.   Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniťústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,že by   týmito   súdmi   aplikovaný   postup   pri   zistení   a   hodnotení   skutkového   stavu   vecia pri ustálení   právnych   záverov   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   posudzované   rozhodnutia   všeobecných   súdov   bolisvojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlades platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí ajprávo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania(m. m. I. ÚS 241/07). Preto najvyšší súd správne poznamenal, že odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   RovnakoEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia vdostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru všaknemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolacísúd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

11.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   vo   svojichrozhodnutiach dostatočne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietanésťažovateľom dali vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavnýsúd ich považuje za dostačujúce a ústavne relevantné. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišnýnázor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemádôvod zasahovať do záverov všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva,že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou,listinou   a   dohovorom   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdoma nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhomúčastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

12. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdovbolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

13. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy namietal aj porušenie ďalších ustanovení, a to čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,avšak vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach oporušení čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie jenevyhnutné osobitne sa zaoberať ďalšou časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v častisťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celomrozsahu   vzťahujú   aj   na   záver   vo   vzťahu   k   ďalším   označeným právam.   Sťažovateľomoznačené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo a vnadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv(mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015