znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 28/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., P., zastúpeného advokátom Mgr.   Ing.   R. K., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   13   Listiny   základných   práv a slobôd   a   práv   podľa   čl. 6   ods.   1   a   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 4 Sžo 11/2012-69 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená   sťažnosť   K.   H.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) č. k. 4 Sžo 11/2012-69 z 18. apríla 2012 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   rozhodnutím   riaditeľa Colného úradu M. sp. zn. R-13/2009-5334 z 20. januára 2009 bol sťažovateľ prepustený zo služobného   pomeru   colníka   z   dôvodu,   že   tam   uvedeným   konaním   zvlášť   hrubým spôsobom porušil základné povinnosti colníka, čím porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť   zvlášť   hrubým   spôsobom   a   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len,,colné riaditeľstvo“) sp. zn. 28995/2011-1214 z 23. septembra 2011 a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené.   Na   základe   žaloby   sťažovateľa   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len,,krajský súd“)   preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   colného   riaditeľstva   a   rozsudkom č. k. 7 S 105/2011-36 z 21. decembra 2011 jeho žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ sa po opise už uvedeného sledu rozhodnutí správnych orgánov a súdov venoval   zachovaniu   dvojmesačnej   lehoty   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V tejto súvislosti uviedol: ,,Môj predchádzajúci právny zástupca JUDr. P. K. na otázku týkajúcu sa doručenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   mi   v   liste   zo   dňa   27.   februára   2013   uviedol,   že predmetný rozsudok mu nebol doručený, teda ho neprevzal a ani neobdržal. Listom zo dňa 16.   apríla   2013   som   požiadal   krajský   súd   o   doručenie   rozsudku   najvyššieho   súdu a oznámenie,   z   akého   dôvodu   mi   nebolo   dovtedy   toto   rozhodnutie   doručené.   Rozsudok najvyššieho súdu mi bol krajským súdom doručený 13. mája 2013.“

4. V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ namieta nezákonnosť použitia informačno-technických prostriedkov proti jeho osobe a namieta najmä proces rozhodovania bývalého Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   o   žiadostiach   na   vydanie   príkazov   na   použitie   týchto prostriedkov. Nezákonnosť ním označených príkazov vidí sťažovateľ v tom, že neobsahujú jeho meno a priezvisko ani iné označenie jeho osoby, vo vzťahu k nemu neuvádzajú ani len fiktívne odôvodnenie aspoň   o nejakej trestnej činnosti   a neobsahujú meno a priezvisko sudkyne pre prípravné konanie. V tomto smere sťažovateľ v podstatnom uviedol:

,,Je   nepochybné,   že   príkaz   alebo   súhlas   na   použitie   informačno-technických prostriedkov musel obsahovať konkrétne údaje o mojom konkrétnom podozrení z konkrétnej trestnej činnosti, pričom tieto zákonom stanovené údaje v mojom prípade jednoznačne, nepochybne, teda preukázateľne absentovali. Z uvedeného je zrejmé, že predmetný príkaz príslušného   sudcu   sa   nevzťahoval   na   moju   osobu.   Nad   rámec   uvedeného   si   dovolím poznamenať, že som dokonca ani v tzv. operatívnych podkladových materiáloch polície nebol   žiadnym   spôsobom   spomenutý   (a   to   už   vôbec   nie   ako   podozrivý!).   Zdôrazňujem a podčiarkujem,   že   som   sa   nikdy   nedopustil   žiadneho   trestného   činu   alebo   iného zakázaného   konania   a   že   nikdy   som   nebol   obvinený   ani   len   vypočúvaný   z   dôvodu podozrenia z trestnej činnosti. Preto nemohol existovať žiaden legitímny dôvod na zásah do môjho   súkromia   použitím   informačno-technických   prostriedkov.   Neexistovali   žiadne dôkazy proti mojej osobe, ktoré by preukazovali, že žiadosť o súhlas alebo príkaz na tzv. priestorové odpočúvanie spĺňala požiadavky, ktoré sú na ňu zo zákona kladené.

O   tejto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   môže   jednoznačne   presvedčiť   pri   skúmaní zákonnosti   a   prípustnosti   vydaného   príkazu   na   použitie   informačno-technických prostriedkov.

Informácie   získané   použitím   informačno-technického   prostriedku,   ktoré   sa nevzťahujú   na   dôvody   jeho   použitia   uvedeného   v žiadosti   -   návrhu,   sa   nesmú   použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

Ďalej   taktiež   platí,   že   ak   sa   informačno-technický   prostriedok   použil   v   rozpore s týmto zákonom, čo v mojom prípade je preukázateľné, záznam získaný pri takom použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia informačno-technického prostriedku nijaký   štátny   orgán   ani   iný   orgán   verejnej   moci   nesmie   použiť   ako   dôkaz,   ani   uznať za dôkaz   v trestnom   ale   ani   v   disciplinárnom   konaní,   ibaže   proti   osobe,   ktorá   záznam nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie.

V tejto súvislosti si dovoľujem poprosiť a zároveň požiadať ústavný súd, aby sa ako posledný   vnútroštátny   orgán   ochrany   práva   sám   (osobne)   presvedčil   o   nezákonnosti vydaných príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, pretože dosiaľ žiadny orgán ochrany práva (dozorujúce prokuratúry ale ani súdy) nielenže nebrali do úvahy moje námietky, ale priam ich do dnešného dňa ignorujú, ani sa len nevyjadrili, či moje námietky o nezákonnosti vydaných príkazov sú opodstatnené alebo nie.

Dovoľujem si uviesť, že administratívny spis neobsahoval žiadnu utajovanú prílohu, čo značí, že neobsahoval ani predmetné príkazy, z čoho je nad všetku pochybnosť zrejmé, že nielenže správne orgány, ale ani všeobecné súdy nemohli skúmať zákonnosť ich vydania, čo zároveň mi ani teoreticky neumožňovalo napadnúť ich nezákonnosť v správnom konaní.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho označené základné práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 13 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru boli porušené ,,... orgánmi verejnej správy a všeobecnými súdmi, ktoré použili v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní“. Ďalej žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorý   navrhuje   zrušiť,   vrátiť   mu   vec na ďalšie konanie a prikázať konať. Požaduje taktiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd najskôr skúmal, či je podaná včas, pretože od vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu do dňa podania sťažnosti uplynula doba   viac   než   jedného   roka.   Pre   účely   overenia   sťažovateľových   tvrdení   o   tom,   že napadnutý   rozsudok   jeho   právnemu   zástupcovi   nebol   doručený   (bod   3   odôvodnenia), si ústavný súd vyžiadal spis krajského súdu vedený v správnej veci   sťažovateľa. Z jeho obsahu   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   18.   apríla   2012   bol   krajskému   súdu doručený   v   písomnom   vyhotovení   6.   júna   2013   a   účastníkom   konania   bol   následne expedovaný 8. júna 2013. Z doručenky tvoriacej obsah spisu vyplýva, že JUDr. P. K. ako riadne   splnomocnený   advokát   sťažovateľa   prevzal   predmetný   rozsudok   prostredníctvom splnomocnenca 13. júna 2012, a keďže v rovnaký deň rozsudok prevzal aj žalovaný správny orgán, v tento deň nadobudol právoplatnosť. Súčasťou spisu pritom nie je ani vypovedanie plnej   moci   zástupcom   a   ani jej   odvolanie   sťažovateľom   ako   účastníkom,   preto   ani ich prípadná existencia nebola voči súdu účinná (§ 28 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a krajský súd postupoval správne, keď doručoval rozsudok splnomocnenému advokátovi sťažovateľa.   Doručením   rozsudku   advokátovi   prostredníctvom   osoby,   ktorú   tento   ako splnomocnenca poveril prijímaním zásielok, nastali účinky doručenia v súlade s § 48 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Z obsahu súdneho spisu krajského súdu nepochybne vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť jeho riadnym doručením   účastníkom   konania   13.   júna 2012.   Tvrdenia   sťažovateľa   v   sťažnosti   neboli nijako objektivizované a preukázané, a preto z pohľadu ústavného súdu nemôžu spochybniť záver, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 13. júna 2012. Ak potom sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   28.   júna   2013,   táto   bola   podaná preukázateľne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty na jej podanie.

10.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť   nemožno   považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom ústavný   súd   rovnako   vyslovil,   že   nedodržanie   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   jej   odmietnutie   ako   oneskorene   podanej (IV. ÚS 28/02),   a   zároveň   uviedol,   že   ide   o   takú   lehotu,   ktorú   nemožno   predĺžiť   ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je vigilantibus iuris, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná oneskorene, a preto ju ústavný súd uznesením odmietol.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezoberal.

12.   Na   margo   petitu,   ktorý   formuloval   sťažovateľ   v   sťažnosti,   ústavný   súd   iba stručne dodáva, podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa   ústavnému súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať,   akej   veci   sa   týka, kto   ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné   práva   alebo   slobody   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili,   označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo   slobody,   a   označenie,   proti   komu   sťažnosť   smeruje.   Keďže   sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označil iba najvyšší súd, neprichádzalo do úvahy, a to ani v prípade včasnosti podania sťažnosti, aby ústavný súd skúmal prípadné porušenie týchto práv ním bližšie neoznačenými ,,orgánmi verejnej správy a všeobecnými súdmi“, na ktoré poukazuje v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014