znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 28/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K. M., B., RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M., V., M. H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 110/2011-227 z 30. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Furdíka, Ing. Karola Furdíka, Emila Furdíka, Eleonóry Furdíkovej, Juraja Adamca, Ing. Karola Mensatorisa, RNDr. Kataríny Danielovej, Margity Saboličovej, MUDr.   Eleny   Bilčíkovej,   Ing.   Igora   Klačanského,   MUDr.   Magdy   Mensatorisovej,   Jána Mensatorisa, Milana Holičku, Zuzany Holičkovej, Michala Holičku a Kataríny Kazimírovej o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K. M., B., RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M., V., M. H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   11   Co   110/2011-227 z 30. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Žalobným návrhom doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava I.   dňa   17.   februára 2010   si   sťažovatelia   ako   žalobcovia   uplatnili   nárok   „na   finančnú   náhradu   v   zmysle reštitučného   zákona“   z   dôvodu,   že   žalovaný   na   ich   žiadosti   o   finančnú   náhradu   za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať z dôvodov uvedených v ust. § 8 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 87/1991 Zb. reštitučného zákona, v zákonnej lehote podľa ust. § 13 ods. 4 reštitučného zákona neposkytol finančnú náhradu, a to najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia ich žiadostí. O nemožnosti vydania predmetných nehnuteľností z dôvodov uvedených v ust. 8 ods.   1   a   ods.   3   reštitučného   zákona   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   č. 10C 292/1994-562 Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 11. 2007 právoplatným dňa 11. 12. 2007... Okresný súd Bratislava I. začal vo veci konať pod č. k. 7C 32/2010, pričom po začatí súdneho   konania   žalovaný   dňa   10.   09.   2010   doručil   právnemu   zástupcovi   žalobcov stanovisko zo dňa 31. 08. 2010 k žiadostiam o finančnú náhradu, v ktorom im oznámil priznanie finančnej náhrady a následne im ju aj vyplatil v období od novembra 2010 až do januára   2011.   Vzhľadom   na   priznanie   finančnej   náhrady   žalovaným   žalobcom a následnému   jej   vyplateniu,   zobrali   žalobcovia   svoju   žalobu   na   finančnú   náhradu uplatnenú na Okresnom súde Bratislava I. späť podaním doručeným súdu dňa 31. 01. 2011. Zároveň   vo   späťvzatí   predmetnej   žaloby   si   sťažovatelia   ako   žalobcovia   uplatnili   trovy právneho zastúpenia v zmysle ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p...

Okresný súd Bratislava I. uznesením č. 7C/32/2010-215 zo dňa 16. 05. 2011 konanie zastavil a o trovách rozhodol tak, že žiaden účastník nemá právo na náhradu trov konania... Proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu   podali   sťažovatelia   ako   žalobcovia   odvolanie a Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. 11 Co 110/2011-227 zo dňa 30. 09. 2011 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti „... mení tak, že   odporcovi   sa   nepriznáva   náhrada   trov   prvostupňového   konania.   Odporcovi   sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.“»

Sťažovatelia ďalej uvádzajú: «Z vyššie uvedeného... vyplýva, že predmetom konania bolo   uplatnené   „majetkové právo“   na finančnú náhradu v   zmysle   reštitučného   zákona. Zároveň táto skutočnosť vyplýva aj zo samotnej žaloby zo dňa 16. februára 2010... Z   odôvodnenia   uznesenia   KS   v   Bratislave   možno   vyvodiť,   že   sa   odvolací   súd zaoberal jedine dôvodnosťou podania žalobného návrhu na finančnú náhradu vo vzťahu k ustanovenia § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. a k tejto otázke sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového   súdu,   avšak   hmotnoprávnou   lehotou   uvedenou   v   ust.   §   13   ods.   4   zák. č. 87/1991 Zb. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej rozsahu a účelu a jej význam bagatelizoval tým, keď uviedol str. 8 ods. 2 veta posledná „V tejto súvislosti je bez právneho významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu právnou zástupkyňou navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a určenej dňom 8. 3. 2009.

Toto   odôvodnenie   je   jadrom   právneho   posudzovania   celej   veci...   ak   ide   o   tak významnú otázku ako je dôvodnosť existencie ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., tak bolo povinnosťou súdu... podrobne vysvetliť, prečo toto ustanovenie je bez právneho významu na posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu, z čoho to vyplýva, prípadne, či a ktoré ustanovenie v tejto súvislosti a z akých dôvodov je na prekážku jeho aplikácie... Ak súd takýmto spôsobom nepostupoval, išlo o závažnú vadu postupu súdu, ktorá sa citlivo dotkla základných práv sťažovateľov...»

Sťažovatelia poukazujú na jednotlivé právne predpisy, ktoré sú podľa ich názoru v ich veci relevantné, a odôvodnenie ich použitia takto: «Zákon č. 87/1991 Zb. upravuje v preambule a v ust. § 1 zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd ku ktorým   došlo   v   období   rokov   1948-1989,   ktoré   vznikli   občianskoprávnymi   a pracovno- právnymi   úkonmi   a   správnymi   aktmi   v   rozpore   zo   zásadami   demokratickej   spoločnosti rešpektujúcej práva občanov vyjadrené v Charte OSN.

Oproti   tomu   zákon č.   319/1991 Zb.   upravuje zmiernenie   niektorých   majetkových a iných   krívd,   ktoré   vznikli   v   dôsledku   platnosti   alebo   osobitného   použitia   niektorých právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov len na území Slovenskej republiky. Táto úprava vychádzala zo zmocňujúceho ustanovenia § 32 zák. č. 87/1991 Zb...

Prvotným vzťahom odlišujúcim tieto dve právne úpravy je, že každý z týchto zákonov upravuje   zmiernenie   odlišných   majetkových   a   iných   krívd.   Druhotným   vzťahom   týchto právnych úprav je ten, že zák. č. 319/1991 Zb. popri vlastnej úprave samostatných vzťahov odlišných   od   úpravy   podľa   zák.   č.   87/1991   Zb.   v   niektorých   ustanoveniach,   ako   nižšie uvádzame, je aj takzvanou „nepriamou novelou“ k zák. č. 87/1991 Zb., a to tak, že ho dopĺňa a tým ho novelizuje.

Zákon č. 319/1991 Zb. novelizuje zák. č. 87/1991 Zb. v tomto rozsahu:... v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. určil lehotu jedného roka na uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou...

Porovnaním   týchto   dvoch   právnych   úprav   zisťujeme,   že   paralelne   vo   vzťahu k všeobecnému zmierneniu majetkových a iných krívd podľa predmetu úpravy sú platné a účinné obidva zákony. Pričom zákon č. 319/1991 Zb. sa ako nepriama novela dotýka zák. č. 87/1991 Zb., a to len v tých častiach, ktoré vyššie uvádzame v ostatných častiach sa dotýka vlastnej právnej úpravy.

Jadrom posudzovania je rozsah dispozície ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb..

Podľa ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. na žiadosť podľa ods. 3 poskytne ústredný orgán   štátnej   správy   republiky   oprávnenej   osobe   finančnú   náhradu   najneskôr   do   6 mesiacov od doručenia žiadosti. Z tohto vyplýva, že ústredný orgán (Ministerstvo financií SR) najneskôr do 6 mesiacov od doručenia žiadosti náhradu poskytne (ak sú na to splnené zákonné dôvody) alebo ju neposkytne (ak nie sú na to splnené zákonné dôvody). Ak je náhrada poskytnutá, je všetko v poriadku a na základe splnenia zákonných podmienok došlo k naplneniu dispozície tejto právnej normy. Ak k poskytnutiu náhrady nedošlo v lehote, ktorú zákon určuje a nedošlo ani k doručeniu zamietavého stanoviska, oprávnená osoba je zneistená a má právo správať sa tak, aby sa domohla práva, ktoré jej vyplýva z neplnenia povinnosti   ústredného   orgánu   štátnej   správy   republiky.   Je   nepochybné,   že   právo   na „finančnú náhradu“ je majetkovým právom, ak je to majetkové právo, tak sa premlčuje. Pretože reštitučný zákon neupravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k tomuto majetkovému právu   oprávnenej   osoby,   analogicky   sa   potom   podľa   ust.   §   853   ods.   1   Občianskeho zákonníka použije k tejto otázke príslušné ustanovenie tohto zákona, ktorým je ust. § 100 ods.   2   Občianskeho   zákonníka   cit.:   „Premlčujú   sa   všetky   majetkové   práva   s   výnimkou vlastníckeho práva...“, z ktorého vyplýva, že aj toto majetkové právo podľa reštitučného zákona sa premlčí. Premlčacia doba vzhľadom k tomu, že nie je upravená v reštitučnom zákone, tak sa na ňu analogicky použije premlčacia doba uvedená v ust. § 101 Občianskeho zákonníka, cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“, v spojení s ust. § 102 Občianskeho zákonníka cit.: „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo   právnickej   osoby,   začína   plynúť   premlčacia   doba   odo   dňa,   keď   sa   právo   takto uplatnilo.“,   je   potom   premlčacia   doba   trojročná   a   začína   plynúť   nasledujúci   deň   po uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa doručenia žiadosti oprávnenou osobou ústrednému orgánu štátnej správy republiky s výnimkou prípadu, keď pre neúplnosť dokladov plynúť nezačne, ako to ustanovuje ust. § 5 ods. 2 zák. č. 319/1991 Zb. (kedy neplynie šesťmesačná lehota).

Podľa ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení novely zák. č. 492/1992 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 27. október 1992 vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. Z tohto znenia zákona možno vyvodiť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na tie prípady, kedy ústredný orgán doručil zamietavé stanovisko oprávnenej osobe. Jeho doručením sú známe dôvody   zamietavého   stanoviska   a   oprávnená   osoba   má   po   preskúmaní   týchto   dôvodov lehotu   jedného   roka   právo   „domáhať   sa   jeho   priznania   na   súde“,   ak   s   oznámeným dôvodom zamietnutia nesúhlasí.

Vzťah ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení novely zák. č. 492/1992 Zb., ktorý toto ustanovenie doplnil, je taký, že každé z týchto ustanovení   upravuje   samostatnú   situáciu   a   teda   ide   o   ustanovenia,   ktorých   rozsah   sa nevylučuje, resp. novšie ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. nekonzumuje ani nevylučuje staršie ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., ale tieto ustanovenia existujú a sú účinné popri sebe. Ustanovenie § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. upravuje situáciu, keď ústredný orgán v šesťmesačnej lehote finančnú náhradu poskytne alebo ju neposkytne bez toho, aby doručil zamietavé   stanovisko.   V   stave   takejto   neistoty   oprávnenej   osoby,   keď   v   zákonnom stanovenej šesťmesačnej lehote mu náhrada nie je poskytnutá a zároveň nie mu je známe akékoľvek   stanovisko   odôvodňujúce   nepriznanie,   má   právo   podať   žalobu,   lebo   ide o „majetkové právo“, u ktorého prvým dňom po uplynutí šesťmesačnej lehoty začína plynúť premlčanie.

Ustanovenie § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení zák. č. 492/1992 Zb. upravuje inú situáciu, teda situáciu, keď oprávnenej osobe bolo doručené zamietavé stanovisko, tak od jeho doručenia plynie lehota jedného roka nato aby sa oprávnená osoba domohla jeho priznania na súde. Podmienkou takéhoto uplatnenia na súde je ale doručenie zamietavého stanoviska.

Rozdiel medzi uvedenými dvoma úpravami je v tom, že v prvej úprave je náhrada neposkytnutá   a   zamietavé   stanovisko   je   nedoručené   (neoznámené)   a   v   druhej   právnej úprave je stanovisko doručené (oznámené dôvody) a zákonodarca určil samostatnú lehotu na uplatnenie majetkového práva. S posudzovania rozsahu týchto dvoch úprav vyplýva fakt, že úprava ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. je novelizáciou ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb.   spôsobom,   že   pôvodná   úprava   je   doplnená   novou   právnou   úpravou   a   že ide o novelizáciu formou zmeny o ďalšiu skutkovú podstatu spôsobom rozšírenia rozsahu dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá z nich rieši inú situáciu správania sa štátneho orgánu republiky. Ak by právna úprava ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. bola bez právneho významu, tak by sa mohlo stať, že príslušný   štátny   orgán   republiky   zamietavé   stanovisko   vôbec   nevydá   a   nedoručí   ho oprávnenej osobe a táto by nemala relevantný právny prostriedok, ktorým by ho k takémuto postupu donútila. Preto existencia ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. má svoj význam a opodstatnenosť v právnej úprave týchto reštitučných nárokov...

Ak   argumentácia   pod   bodom   A/   je   ústavne   súladná,   tak   potom   odôvodnenie nepriznania nároku na náhradu trov konania je pre nedostatok dôvodov (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.) alebo nesprávnosť minimálneho odôvodnenia (argumentácie) takým zásahom do majetkového práva, ktoré odôvodňuje podanie tejto sťažnosti.

Nesprávnou aplikáciou právnej normy súdom došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov, svojím postupom súd spôsobil také závažné porušenie, ktoré malo za následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Tým,   že   súd   nepriznal   sťažovateľom   náhradu   ako   strane,   ktorá   v   konaní   pre správanie Žalovaného zobrala návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne (ust. § 146 ods. 3 O. s. p.), bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces a bolo odopreté právo na právnu pomoc v zmysle článku 36 ods. 1 a článku 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   spis.   zn.:   11Co   110/2011-227   zo   dňa 30. septembra   2011   porušil   právo   sťažovateľov   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   36   ods.   1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   spis.   zn.:   11Co   110/2011-227   zo   dňa 30. septembra   2011   porušil   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   (na   spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   spis.   zn.:   11Co   110/2011-227   zo   dňa 30. septembra   2011   porušil   právo   sťažovateľov   vlastniť   majetok   a   základné   právo   na ochranu majetku podľa čl. 20 odsek 1 Ústavy SR.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie spis. zn.: 11Co 110/2011-227 zo dňa 30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dagmar Vavrekovej, vedený v Tatrabanke, a. s., číslo účtu: 2624480849/1100 do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že krajský súd sa v uznesení zaoberal „...   jedine   dôvodnosťou   podania   žalobného   návrhu   na   finančnú   náhradu   vo   vzťahu k ustanovenia § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb... avšak hmotnoprávnou lehotou uvedenou v ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej rozsahu a účelu a jej význam bagatelizoval...“. Takýto nedostatok odôvodnenia v uznesení krajského súdu   má podľa   sťažovateľa   za následok   porušenie   už citovaných   základných a iných práv.

Sťažovatelia   sa   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) 17. februára 2010 domáhali zaplatenia finančných náhrad voči odporcovi Slovenskej republike v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v platnom znení (ďalej   len   „zákon   č.   319/1991   Zb.“).   Vec   bola   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 7 C 32/2010. Na základe návrhu sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. 7 C 32/2010-215 zo 16. mája 2011 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“). Okresný súd v relevantnej časti uznesenia o zastavení konania uviedol: „Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 31.01. 2011 zobrali navrhovatelia svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť   z   dôvodu,   že   zo   strany   odporcu   došlo   v   období   november   2010   až   január   2011 k vyplateniu   predmetných   finančných   náhrad   jednotlivým   navrhovateľom.   Zároveň požiadali súd o zastavenie konania a o zaviazanie odporcu k náhrade trov konania, nakoľko majú za to, že žalobný návrh bol podaný dôvodne a k jeho späťvzatiu došlo pre správanie odporcu...

O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak bolo konanie zastavené. Súd nepriznal navrhovateľom náhradu trov konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p., pretože mal za to, že žalobný návrh nebol podaný dôvodne. Z obsahu ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. vyplýva, že ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na súde   v lehote   jedného   roka   od   doručenia   zamietavého   stanoviska   orgánu   oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade však navrhovatelia podali žalobný návrh ešte pred vydaním akéhokoľvek stanoviska odporcu k vyplateniu nimi uplatnených finančných náhrad a po podaní žalobného návrhu odporca   vydal   a   následne   navrhovateľom   doručil   stanovisko,   ktorým   vyhovel   nárokom jednotlivých navrhovateľov a poskytol im aj nimi uplatnené finančné náhrady.

Súd si dovoľuje poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 12. 1997 spis. zn. 4Cdo/123/1997, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že návrh na priznanie finančnej náhrady podľa § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení zák. č. 492/1992 Zb. nie je na súde uplatnený predčasne, ak ho oprávnená osoba síce uplatnila predtým, než jej Ministerstvo financií SR doručilo svoje zamietavé stanovisko, avšak v priebehu súdneho konania zamietavé stanovisko tohto orgánu bolo doručené oprávnenej osobe ako príloha alebo súčasť jeho vyjadrenia k návrhu na začatie konania. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd   uviedol   skutočnosť   dôležitú   pre   posúdenie   dôvodnosti   podania   žalobného   návrhu v tomto konaní a to, že vzhľadom k obsahu ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona číslo 492/1992 Zb. podala žalobkyňa v predmetnej veci žalobu predčasne a len v dôsledku následného zhojenia tohto nedostatku – vydaním zamietavého stanoviska Ministerstva financií SR k uplatnenému nároku žalobkyne – už nebolo možné žalobu ako predčasne podanú zamietnuť. Z daného rozsudku možno teda na základe analógie vyvodiť záver, že v tomto prípade (kedy bola žaloba podaná pre vydaním stanoviska odporcu a po jej   podaní   odporca   vydal   vyhovujúce   stanovisko)   bol   žalobný   návrh   podaný   predčasne a teda nedôvodne.“

Proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu je uvedené: «Podľa ust. § 146 zák. č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej „O. s. p.“) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené.

Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ust. § 5 ods. 1, 3, 5 zák. č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných   krívd   a   o   pôsobnosti   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej   republiky   v oblasti mimosúdnych rehabilitácií, písomnú žiadosť na poskytnutie finančnej náhrady podľa § 4 ods. 1 podáva oprávnená osoba na príslušný ústredný orgán prostredníctvom obvodného úradu... v ktorého územnom obvode sa nachádza vec, ktorá prešla na štát. Dňom podania písomnej žiadosti na okresný úrad začína plynúť lehota určená osobitným predpisom. Príslušný   ústredný   orgán   podľa   §   4   vráti   neúplnú   žiadosť   oprávnenej   osobe   na doplnenie.   Do   doby   doplnenia   žiadosti   oprávnenou   osobou   lehota   podľa   osobitného predpisu neplynie.

Na konanie uvedené v odsekoch 1 až 5 sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa   ust.   §   8   cit.   zákona   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   alebo   iný príslušný ústredný orgán podľa § 4 posúdi oprávnenosť uplatneného nároku a poskytne finančnú   náhradu   v   hotovosti   vo   výške   určenej   osobitným   predpisom.   Ak   sa   finančná náhrada poskytuje aj vydaním cenných papierov, potvrdí nárok na ich vydanie a postúpi vec na ďalšie opatrenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorý zabezpečí vydanie   cenných   papierov   oprávnenej   osobe;   zároveň   vyrozumie   oprávnenú   osobu o postúpení veci tomuto fondu.

Príslušné   ústredné   orgány   posúdia   oprávnenosť   uplatneného   nároku   a   poskytnú peňažnú náhradu podľa osobitného predpisu.

Ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre správny výklad ust. § 146 O. s. p. je treba uviesť, že ods. 1 síce vyjadruje zásadu, ktorá sa v prípade skončenia konania z dôvodov uvedených v ust. § 146 ods. 1 aplikuje, avšak neprichádza do úvahy vtedy, ak sú dané dôvody pre aplikáciu ust. § 146 ods. 2 O. s. p., teda ak súd zastaví konanie z dôvodu, že niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa   muselo   zastaviť,   resp.   došlo   k   späťvzatiu   návrhu   podaného   dôvodne   v   dôsledku správania sa odporcu. Z uvedeného potom vyplýva záver, že pre účely náhrady trov konania pri   zastavení   konania   je   otázku   zavinenia   na   tomto   zastavení   potrebné   skúmať   iba   z procesného hľadiska. To má ten dôsledok, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil vždy ten účastník konania, ktorý zobral návrh na jeho začatie späť, s výnimkou prípadu, keď bol pre správanie sa odporcu vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, v ktorom prípade je povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 veta druhá O. s. p.). V   danej   veci,   v   ktorom   bolo   konanie   zastavené   z   dôvodu   späťvzatia   návrhu navrhovateľmi v 1.-16. rade, je pri posudzovaní otázky náhrady trov konania súd vo vzťahu k možnému použitiu ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p. povinný skúmať iba dôvodnosť podania   návrhu   v   stave,   ktorý   tu   bol   ku   dňu   jeho   podania.   Odvolací   súd   sa   v   smere posúdenia dôvodnosti podania návrhu navrhovateľmi v 1.-16. rade a jeho hodnotenia ako predčasne   podaného   návrhu   (a   teda   nedôvodne   podaného)   stotožňuje   s   úvahou a odôvodnením   súdu   prvého   stupňa.   V   nadväzností   na   obsah   odvolacích   námietok a k argumentácii právnej zástupkyne navrhovateľov konštatuje,   že prvý deň jednoročnej lehoty uvedenej v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v platnom znení je deň nasledujúci po doručení zamietajúceho stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby. V danom prípade, v ktorom navrhovateľom v 1.-16. rade nebolo zamietajúce stanovisko orgánu   oprávneného   uspokojiť   ich   nároky   doručené   a   kedy   ich   nároky   boli   ústredným orgánom po podaní súdneho návrhu v plnej miere uspokojené, nebolo možné ich návrh na začatie konania zo dňa 16.   2.   2010 podaný v danej veci možné posúdiť inak, než ako nedôvodne podaný. V tejto súvislosti je bez právneho významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu právnou zástupkyňou navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust. § 13 ods.4 zák. č. 87/1991 Zb. a určenej dňom 8. 3. 2009.»

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu [Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]   v   ustanovení   §   157   ods.   2,   podľa ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal a z akých   dôvodov,   ako   sa   vo veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   jasne   vyplýva,   že   vzhľadom   na   to,   že na vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. je bez právneho významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu v zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len zákon č. 87/1991 Zb.“) tak, ako to požaduje právna zástupkyňa sťažovateľov. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je možné posudzovať   izolovane,   ale   s   prihliadnutím   aj   na   argumenty,   ktoré   uvádza   v   uznesení o zastavení konania okresný súd, keďže krajský súd na toto uznesenie odkazuje a s názorom okresného súdu v ňom vyjadrenom sa stotožňuje. V uznesení o zastavení konania okresný súd odkazuje na zákon č. 492/1992 Zb. Až táto novela zákona č. 319/1991 Zb., ktorým bol do   §   8   doplnený   odsek   3,   zverila   rozhodovanie   o   finančných   náhradách   súdu.   Teda na uplatnenie finančnej náhrady na súde nie je rozhodujúce znenie ustanovenia § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb., ale ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb., tak ako to správne uvádza krajský súd vo svojom uznesení.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   krajského   súdu   o   potrebe   aplikovať v predmetnej veci ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. je v napadnutom uznesení zdôvodnený síce stručne, ale jasne a presvedčivo.

S   argumentmi   sťažovateľov,   ktorými   vykladajú   ustanovenie   §   13   ods.   4   zákona č. 87/1991   Zb.   tak,   že   toto   sa   aplikuje   v prípade,   ak   orgán   oprávnený   uspokojiť   nárok oprávnenej osoby nedoručí oprávnenej osobe žiadne stanovisko na základe jeho žiadosti o finančnú náhradu a ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. tak, že toto sa aplikuje v prípade,   že   orgán   oprávnený   uspokojiť   nárok   oprávnenej   osoby   na   finančnú   náhradu doručí   oprávnenej   osobe   zamietavé   stanovisko   ku   jej   žiadosti   o   finančnú   náhradu,   sa ústavný súd v žiadnom prípade nemôže stotožniť.

Ako   už   bolo   uvedené,   možnosť   domáhať   sa   finančnej   náhrady   na   súde   bola do právneho poriadku zavedená zákonom č. 492/1992 Zb., ktorým bol novelizovaný zákon č. 319/1991 Zb. a nadobudol účinnosť 27. októbra 1992. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 492/1992 Zb.: „Znenie § 8 sa navrhuje rozšíriť o úpravu možnosti riešiť neuspokojené nároky na finančnú náhradu podľa zákona č. 87/1991 Zb. v rámci občianskoprávneho konania na príslušnom súde. Navrhované znenie je analógiou ustanovenia § 5 ods. 4 cit. zákona v prípade vydania veci. Súčasne sa určuje lehota, v ktorej je možné nárok na príslušnom súde uplatniť.“ Zákonom č. 492/1992 Zb. bola   však   možnosť   domáhať   sa   finančnej   náhrady   na   súde   podmienená   doručením zamietavého   stanoviska   orgánu   oprávneného   uspokojiť   nárok   oprávnenej   osoby   z   čoho vyplýva, že uplynutie lehoty podľa § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. tak automaticky neznamená možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde.

Nemožno   sa   stotožniť   s   názorom   sťažovateľov,   že   «...   Zákon   č.   319/1991   Zb. novelizuje zák. č. 87/1991 Zb. v tomto rozsahu: „... v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. určil lehotu jedného roka na uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou... úprava ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. je novelizáciou ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. spôsobom, že pôvodná úprava je doplnená novou právnou úpravou a že ide o novelizáciu   formou   zmeny   o   ďalšiu   skutkovú   podstatu   spôsobom   rozšírenia   rozsahu dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá z nich rieši inú situáciu...“», a to s poukazom na § 7 OSP.

Podľa § 7 ods. 1 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.   Podľa   §   7   ods.   3   OSP   iné   veci   prejednávajú   a rozhodujú   súdy   v   občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Z citovaného znenia § 7 OSP je zrejmé, že ustanovenie   §   8   ods.   3   zákona   č.   319/1991   Zb.   neurčilo   iba   lehotu   jedného   roka   na uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou, ako to tvrdia sťažovatelia, ale zaviedlo právomoc súdov na prejednávanie nárokov na finančnú náhradu, a to za podmienky, že bude doručené zamietavé stanovisko oprávneného orgánu.

V závere ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov vyjadreným v odvolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   porušení   základných   a   iných   práv sťažovateľov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným,   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (napr.   I.   ÚS   2/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012