znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 28/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základných   práv podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 41/09-54 zo 7. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13.   septembra   2010   doručená   sťažnosť   P.   J.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 41/09-54 zo 7. júna 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a   z jej príloh vyplynulo, že opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 519/97 z 31. augusta 2000 bol udelený súhlas na predaj majetku úpadcu Z., š. p. v likvidácii, patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby, okrem iného aj nehnuteľnosti zapísanej na LV č...., katastrálne územie..., a to parcela č.... – orná pôda o výmere   15   012   m2 pre   sťažovateľa.   Na   základe   toho   bola   medzi   sťažovateľom a správkyňou konkurznej podstaty (ďalej len „správkyňa“) uzavretá 12. septembra 2000 kúpna   zmluva,   predmetom   ktorej   bol   okrem   iného   aj   uvedený   pozemok.   Správkyňa sťažovateľovi listom z 19. decembra 2002 oznámila, že s predmetnou nehnuteľnosťou má právo disponovať iba P., a preto je právny akt týkajúci sa prevodu tejto nehnuteľnosti podľa jej   názoru   nulitný.   Z toho   dôvodu   správkyňa   iniciovala   návrh   na   podanie   protestu prokurátora. Správa katastra Prešov (ďalej len „správa katastra“) rozhodnutím zo 7. januára 2003 vyhovela v plnej miere protestu prokurátora č. Pd 2039/02-6 a napadnuté rozhodnutie o povolení vkladu z 11. októbra 2000 č.... v rozsahu povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - parcela č.... – orná pôda o výmere 15 012 m2, katastrálne územie..., zrušila.   Dôvodom   rozhodnutia   správy   katastra   bolo porušenie zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   správy   katastra   odvolanie. Katastrálny úrad Prešov svojím rozhodnutím zo 4. apríla 2003 potvrdil rozhodnutie správy katastra   zo 7. januára 2003.   Preto   následne   správa   katastra   rozhodnutím z 30. apríla 2003 pod č.... zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy z 12. septembra 2000 vedenej pod č.... v časti týkajúcej sa prevodu vlastníctva pozemku parcelné č.... – orná pôda o výmere 15 012 m2 v katastrálnom území... Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že proti uvedenému rozhodnutiu správy katastra z 30. apríla 2003 podal 20. mája 2003 odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací orgán zrušil toto rozhodnutie. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Právny zástupca sťažovateľa až dňa 11.3.2008, pri   koncipovaní   vyjadrenia   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   č.   k.   1S 20/2007   zistil,   že   o   odvolaní   sťažovateľa   zo   dňa   20.5.2003   proti   rozhodnutiu   Správy katastra Prešov zo dňa 30.4.2003, č...., nebolo zatiaľ rozhodnuté, resp. sa rozhodnutie u sťažovateľa nenachádza, alebo mu nebolo doručené.

Sťažovateľ   preto   listom   zo   dňa   19.5.2008   vyzval   Katastrálny   úrad   v   Prešove   o bezodkladné zaslanie rozhodnutia o jeho odvolaní zo dňa 20.5.2003, proti rozhodnutiu o zamietnutí vkladu zo dňa 30.4.2003. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bola dňa 9.6.2008 doručená   odpoveď   Správy   katastra   Prešov   zo   dňa   5.6.2008,   v   ktorej   správa   katastra uvádza, že podanie tohto odvolania nie je v ich evidencii zaregistrované. Takéto tvrdenie je irelevantné,   nakoľko   sťažovateľ   uvádza,   že   podal   odvolanie   dňa   20.5.2003   osobne   na Správe katastra v Prešove, čoho dôkazom je podacia pečiatka Správy katastra Prešov.“.

Sťažovateľ sa   preto návrhom z 3.   augusta 2009 domáhal, aby krajský   súd uložil správe katastra povinnosť konať vo veci jeho odvolania z 20. mája 2003 proti rozhodnutiu správy katastra z 30. apríla 2003 o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva pod č.... Krajský súd vydal 7. júna 2010 uznesenie č. k. 3 S 41/09-54, ktorým návrh sťažovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, či. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3S 41/09 zo dňa 7.6.2010, porušené bolo.

3.Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 7.6.2010, sp. zn. 3S 41/09, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania v sume spolu 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2 x (120,23 €+7,21 €) na účet advokáta JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., vedený v..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ   si   uplatňuje   nárok   na   náhradu   trov   konania   a   právneho   zastúpenia   voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

7. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sú obdobné záruky, že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

Sťažovateľ sa na krajský súd obrátil s návrhom preto, lebo tvrdil, že správa katastra ako orgán verejnej správy je nečinná, pretože nerozhodla o jeho odvolaní z 20. mája 2003.

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom   nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Ústavný súd v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7 ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Krajský súd v napadnutom uznesení zo 7. júna 2010 zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľa zamietol. Vo veci sťažovateľa bolo zásadnou otázkou posúdenie, či sťažovateľ skutočne podal 20. mája 2003 odvolanie proti rozhodnutiu správy katastra. Skutkový stav v súvislosti s touto otázkou bol podľa ústavného súdu zistený starostlivo a posúdený krajským súdom ústavne akceptovateľným spôsobom. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský   súd   v   danom   prípade   neporušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v uznesení krajského súdu nezistil. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.

8.   Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal tiež ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie predstavuje skôr kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy   súdna   moc   preskúmava   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy,   než   ustanovenie zakladajúce základné práva. Základné právo je priznané už v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto ustanovením ústavy a napadnutým uznesením krajského   súdu   a   ani   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   to preukazovali. Krajský súd sa riadne zaoberal návrhom sťažovateľa, ktorý tvrdil, že správa katastra bola nečinná, a v tejto veci rozhodol uznesením, ktoré považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.

9. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny

10. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

Judikatúra   ústavného   súdu   je   stabilizovaná   v tom   smere   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07),   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z   tohto   dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 7 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by   mohla   byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Sťažovateľ podal sťažnosť aj z dôvodu porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti však ústavný súd uvádza, že tieto základné ustanovenia ústavy neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, nemajú charakter základného práva, a preto nie sú priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Z uvedeného dôvodu   je   sťažnosť   aj   v tejto   časti   zjavne   neodôvodnená,   čo   zakladá   dôvod   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011