znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 28/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   K.   a   Ing.   H.   K.,   obaja   bytom   K.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I a postupom Ing. J. M., správcu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti F. V., s. r. o., K., v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 31 K/13/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. H. K., obaja bytom K. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) a postupom Ing. J. M., správcu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti F. V., s. r. o., K. (ďalej len „správca“), v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 31 K/13/2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Uznesením zo dňa 10. 7. 2009 č. k. 31 K/13/2009-155, vyhlásil Okresný súd Košice I konkurz na majetok spoločnosti F.   V.   s.   r. o.,   K … Súd zároveň vyzval veriteľov na prihlásenie si svojich pohľadávok.

Sťažovatelia,   veritelia   úpadcu,   si   svoje   pohľadávky   v   stanovenej   lehote a predpísaným spôsobom prihlásili.

Podaním zo dňa 31. 8. 2009, vyzval správca konkurznej podstaty konateľa úpadcu k vyjadreniu   k   zapísaným   pohľadávkam...   Konateľ   úpadcu   sa   k   prihláškam   vyjadril... a podaním zo dňa 7. 9. 2009 zaslal správcovi podnet na popretie viacerých prihlášok… Podaním zo dňa 7. 9. 2009 zaslali správcovi podnet na popretie prihlásených pohľadávok aj Sťažovatelia…

Dňa 5. 10. 2009 sa uskutočnila prvá schôdza konkurzných veriteľov, na ktorej sa Sťažovatelia dozvedeli, že ich prihlášky boli popreté a väčšina ostatných prihlášok bola zistená…

Dňa 7. 10. 2009 nahliadol Sťažovateľ 1 do konkurzných prihlášok na súde a so súhlasom súdu si vyhotovil ich fotokópie.

Z   konkurzných   prihlášok   Sťažovatelia   zistili,   že   pre   popretie   ich   prihlášok nejestvoval žiaden konkrétny dôvod vzťahujúci sa na právny dôvod, či výšku alebo poradie ich   prihlášok,   ale   dôvodom   bolo   nevedenie   účtovníctva   úpadcom   a   nemožnosť   správcu verifikovať ich prihlášky porovnaním s účtovníctvom úpadcu.

Dňa 9. 10. 2009 bolo Sťažovateľom doručené podanie správcu zo dňa 3. 10. 2009, v ktorom ich vyrozumel o nevyhovení ich podnetu na popretie prihlášok vymenovaných veriteľov. Ako dôvod ich zistenia je uvedená vykonateľnosť rozhodnutí tvoriacich podklad ich prihlášok...“

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv postupom   okresného   súdu   a   postupom   správcu   spočívajúcim   v   uznaní   pohľadávok prihlásených do konkurzu väčšinou ostatných veriteľov, a to z týchto troch dôvodov:

1. Podľa sťažovateľov obdobný dôvod na popretie pohľadávok, z akého boli popreté pohľadávky sťažovateľov bol daný aj v prípade pohľadávok ostatných veriteľov, a preto bol nesprávny a „diskriminačný postup“ okresného súdu a správcu, ak tieto pohľadávky na rozdiel od pohľadávok sťažovateľov uznali. K tomuto sťažovatelia uviedli:

«Sťažovateľka   2   si   uplatnila   jednu   prihlášku,   riadne   zdokladovanú,   vedenú   ako pohľadávka   č.   69.   Ako   dôvod   jej   popretia   je   uvedené:   „Sporná   pohľadávka   -   úpadca neodovzdal účtovnú dokumentáciu, napriek niekoľkým výzvam, nie je možné overiť pravosť prihlásenej pohľadávky (podľa vyjadrení úpadcu spoločnosť nevedie účtovníctvo od roku 2000, z toho dôvodu nie je možné overiť pravosť prihlásenej pohľadávky).“

Sťažovateľ   1   si   uplatnil   55   prihlášok,   tak   isto   riadne   zdokladovaných.   Všetky prihlásené   pohľadávky   boli   popreté   z   identického   dôvodu,   aký   je   uvedený   u   prihlášky Sťažovateľky 2...

Pri týchto popretiach je významné to, že nie je uvádzaný žiadny konkrétny dôvod, ktorým by bol napadnutý či už právny titul, výška, či poradie. Ako dôvod sú uvádzané problémy na strane úpadcu, z dôvodu ktorých nebolo možné overiť, či má úpadca tieto záväzky evidované vo svojom účtovníctve.

Naproti tomu boli zistené prihlášky väčšiny ostatných veriteľov v celom rozsahu... a to   za   identického   dôkazného   stavu,   ktorým   je   vydokladovanie   nároku   veriteľom a nemožnosť overiť tento nárok v účtovníctve úpadcu...

v prípade Sťažovateľov boli ich pohľadávky z časti tvorené nevyplatenými mzdovými nárokmi   (doložené pracovnými zmluvami a uznaniami záväzkov úpadcu).   Toto popretie z uvádzaného dôvodu by bolo legitímne, ak by pohľadávky iných veriteľov založené tými istými pracovnými zmluvami, neboli uznané v celom rozsahu (S. p., S. z. p., S. k.)... Sťažovatelia   preto   namietajú,   že   pri   existencii   objektívnej   prekážky   všeobecného charakteru   na   strane   úpadcu,   znemožňujúcej   overiť   pravosť   prihlásených   pohľadávok účtovníctvom úpadcu, správca a konkurzný súd pristúpili k rozhodnutiu o ich prihláškach diskriminačným spôsobom, kedy ich pohľadávky boli popreté zo všeobecného dôvodu na strane   úpadcu   a   pohľadávky   iných   veriteľov   popreté   neboli,   pri   existencii   tej   istej všeobecnej prekážky, znemožňujúcej objektívne overenie pravosti prihlásenej pohľadávky. Týmto došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti účastníkov…

Aj keď správca konkurznej podstaty koná v konkurznom konaní relatívne samostatne, nad jeho činnosťou dohliada konkurzný súd. Avšak, v lehote na popieranie pohľadávok nemá konkurzný súd všetky podklady pre rozhodnutie o pravosti pohľadávky, nakoľko tieto zabezpečuje   správca   aj   z   iných   zdrojov   a   rozhodnutie   o   popretí   pohľadávky   prináleží správcovi. Súd teda v tejto lehote nemá dôvod správcu usmerňovať k popretiu tej-ktorej pohľadávky. Keď však správca doručí súdu zoznam pohľadávok s vyznačeným popretím, lehota   na   popieranie   je už uplynutá   a   ani   konkurzný súd   už nemá   možnosť   rozhodnúť o popretí pohľadávky, ktorá nebola popretá v lehote na popieranie.

Ak teda v procese popierania pohľadávok došlo k diskriminačnému znevýhodneniu časti veriteľov a zvýhodneniu inej časti veriteľov v dôsledku porušenia ústavného princípu rovnosti účastníkov v konaní, konkurzný súd nemá a nemôže mať na toto porušenie vplyv a nie je schopný ani zjednať nápravu. Z dôvodu právnej istoty však Sťažovatelia označujú za porušovateľa ich základného práva aj konkurzný súd...

Ak v procese rozhodovania o popretí/nepopretí prihlášok veriteľov došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania (veriteľov), dôsledky takéhoto porušenia práva sa premietajú do porušenia práva na spravodlivé prejednanie ich veci, tak ako je toto právo zaručené v čl. 46(1) Ústavy SR a v čl. 6(1) Dohovoru...

Sťažovatelia   namietajú,   že   diskriminačným   rozhodnutím   správcu   konkurznej podstaty,   konajúcim   pod   dohľadom   konkurzného   súdu,   o   popretí   ich   pohľadávok   iba z obecného dôvodu, ktorý dôvod neumožňuje zistenie vôbec žiadnej pohľadávky žiadneho z veriteľov,   a   nepopretí   pohľadávok   z   tohto   dôvodu   aj   ostatných   veriteľov,   došlo k znemožneniu uplatnenia ich hlasovacích práv veriteľov a tým k porušeniu ich základného práva na spravodlivý súdny proces v rozsahu práva na spravodlivé prejednanie ich veci, podľa čl. 46(1) Ústavy SR a čl. 6 (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...»

2.   Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   boli   uznané   aj   také   pohľadávky   ostatných veriteľov, ktoré boli prihlásené prihláškami trpiacimi vadou spočívajúcou v nesprávnom uvedení miesta sídla úpadcu. Podľa sťažovateľov týmto postupom okresný súd a správca postupovali v rozpore so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o konkurze“), keďže podľa jeho ustanovení sa na prihlášky trpiace takouto vadou nemalo vôbec prihliadať, a uviedli:

«Prihláška   pohľadávky   veriteľa,   podaná   v   lehote   a   s   obsahovými   náležitosťami upravenými v ZKR, je návrhom veriteľa na jeho vstup do konkurzného konania. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii taxatívne určuje náležitosti prihlášky (návrhu) a rieši aj sankciu   za   nesplnenie   zákonom   stanovených   podmienok,   či   neuvedenie   zákonom požadovaných údajov. Táto sankcia spočíva vo vylúčení prihlášky z posudzovania súdom. Z týchto zákonných pravidiel môže profitovať každý z veriteľov a to vtedy, keď jeden či viac veriteľov nedodrží náležitosti prihlášky stanovené zákonom a táto bude musieť byť z tohto dôvodu z posudzovania vylúčená. Ako vyplýva zo ZKR, konkurzné konanie nie je konaním o pomernom rozdelení majetku úpadcu veriteľom, ale o pomernom uspokojení oprávnených nárokov   veriteľov   z   majetku   úpadcu.   Dôsledkom   prípadného   pochybenia   veriteľov   pri podávaní prihlášky svojej pohľadávky preto môže byť vyššia miera uspokojenia nárokov tých veriteľov, ktorých prihlášky neobsahovali vady, pri ktorých zákon určuje, že na takéto prihlášky sa nebude prihliadať. Striktné dodržanie príslušných zákonných ustanovení je preto podmienkou pre to, aby mohol byť postup súdu označený za zákonný a aby bolo dodržané základné právo veriteľov na spravodlivé prejednanie ich veci.

§   29(1)   ZKR   stanovuje   rozsah   obligatórnych   náležitostí   prihlášky   a   formu   jej predloženia. Z publikácie „Sprievodca konkurzným právom“, autorov Milan Ďurica a Ján Husár, vydanej Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave v r. 2008 a publikovanej na oficiálnych internetových stránkach Ministerstva spravodlivosti SR jasne vyplýva (str. 33), že uvedenie sídla úpadcu je jednou z obligatórnych náležitostí prihlášky: „Za obligatórne náležitosti   (prihlášky)   je   možné   považovať   tie,   pri   absencii   ktorých   sa   na   prihlášku neprihliada. Medzi obligatórne obsahové náležitosti prihlášky a obligatórne prílohy každej pohladávky   patrí:...   b)   meno,   priezvisko   a   bydlisko   fyzickej   osoby   alebo   názov   a   sídlo právnickej osoby, ktorá je úpadcom;“ Sťažovatelia zdôrazňujú, že § 29(1) ZKR nespomína IČO ako jeden z identifikátorov právnickej osoby. Rovnako, z poučenia v tlačive konkurznej prihlášky, konkrétne poučenia k vyplneniu kolóniek č. 21 - 24 (adresa bydliska alebo sídla dlžníka) je uvedené upozornenie: „ak sa bydlisko alebo sídlo dlžníka neuvedie, na prihlášku sa   nebude   prihliadať!“   Len   pre   úplnosť   Sťažovatelia   dodávajú,   že   IČO   dlžníka   je v prihláške   konkurznej   pohľadávky   označené   za   fakultatívny   údaj.   Zároveň   platí,   že uvedenie nesprávneho sídla úpadcu je vadou návrhu a vzhľadom na špecifiká konkurzného konania, súdom neodstrániteľnú. Takáto vada je odstrániteľná len samotným prihlasujúcim veriteľom a aj to len v lehote na prihlasovanie pohľadávok.

Z prihlášok pohľadávok je zrejmé, že prihlasujúci veritelia vo svojich prihláškach uviedli dve rozdielne sídla:...   Nakoľko žiadna právnická osoba nemôže sídliť na dvoch adresách súčasne, jeden z týchto údajov musí byť vadný.

Z výpisu z obchodného registra úpadcu... zo dňa 22. 6. 2009 vyplýva, že v čase vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   úpadcu   F.   V.   s.   r.   o.,   ale   aj   v   čase   prihlasovania pohľadávok, sídlil úpadca na adrese...

Napriek   tomu,   že   úpadca   vo   svojom   vyjadrení   k   prihláškam…   upozornil   na nedostatok tejto obligatórnej náležitosti viacerých prihlášok a navrhol súdu aby na tieto prihlášky neprihliadal,   pričom správcovi   konkurznej podstaty podal podnet na popretie týchto prihlášok… a tento podnet podali aj Sťažovatelia…, konkurzný súd ani správca tieto prihlášky z posudzovania nevylúčili. Navyše, nepopreté boli prihlášky veriteľov, označujúce ako sídlo úpadcu alternatívne obe adresy, čo je evidentne stav nesúladný so zákonom... Ak   je   názor   Sťažovateľov,   že   prihlášky   uvádzajúce   sídlo   úpadcu   na...,   trpia obligatórnou vadou návrhu a konkurzný súd alebo správca ich mali z posudzovania vylúčiť, správny,   nekonaním   súdu   a   správcu   v   súlade   so   zákonom   došlo   k   ich   nezákonnému znevýhodneniu, kedy, nevylučujúc úspech v incidenčných konaniach o zistenie popretých pohľadávok ktoré žaloby Sťažovatelia už súdu podali, bude uspokojenie ich nárokov nižšie, než aké mohlo byť a to v prospech veriteľov, ktorých prihlášky boli vadné a vady neboli odstránené.   To   všetko   v   dôsledku   nerešpektovania   príslušných   zákonných   ustanovení konkurzným súdom a správcom.

Sťažovatelia   namietajú,   že   nezákonným   konaním   konkurzného   súdu   a   správcu konkurznej   podstaty,   ktorí   z   posudzovania   nevylúčili   prihlášky   pohľadávok   podané s neodstránenou obligatórnou vadou uvedenia nesprávneho sídla úpadcu, došlo k porušeniu základného   práva   Sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   rozsahu   práva   na spravodlivé prejednanie ich veci, podľa čl. 46(1) Ústavy SR a čl. 6(1) Dohovoru...»

3. Tretí dôvod, pre ktorý uznanie pohľadávok prihlásených do konkurzu považujú sťažovatelia za postup porušujúci ich základné a iné práva, „sa vzťahuje špecificky na prihlášku Colného úradu K.“ a spočíva v namietaní uznania, resp. nepopretia pohľadávky prihlásenej   Colným   úradom   K.(ďalej   len   „colný   úrad“)   napriek   tomu,   že   podľa sťažovateľov   išlo   o   pohľadávku „založenú   na   nulitnom   právnom   úkone“. K   tomuto sťažovatelia uviedli:

«Sťažovatelia   aj v prípade tejto   námietky argumentujú   svojim   právom   profitovať z dôvodného popretia prihlášky veriteľa a to vo forme objektívneho preskúmania existencie jej právneho dôvodu v prípade pochybností a potenciálne z vyššej miery uspokojenia ich pohľadávok z majetku úpadcu, detailnejšie rozvedeného pod bodom „B“ tejto sťažnosti. Nepopretie prihlášky, pri existencii pochybností o jej pravosti, je konečným rozhodnutím ojej pravosti, s dopadom nielen na úpadcu, ale aj na všetkých jeho oprávnených veriteľov. Naproti tomu jej popretie neznamená, že o prihláške je definitívne rozhodnuté. Popretie prihlášky je len úkonom správcu smerujúcim k ochrane práv oprávnených veriteľov, pričom veriteľ popretej pohľadávky má stále možnosť požiadať nezávislý súd o určenie jej pravosti. Aj prípadne chybné popretie prihlášky môže skončiť jej uznaním súdom. Chybné nepopretie prihlášky však už žiadnu možnosť nápravy neposkytuje a vedie priamo k stavu nepráva. Takáto, dnes platná úprava konkurzného zákona je nefunkčná z pohľadu ochrany práv veriteľov. Práve preto je potrebné klásť zvýšený dôraz na postup a rozhodnutia s odbornou starostlivosťou,   ktorú povinnosť správcovi,   ako jedinému a konečnému držiteľovi práva poprieť/nepoprieť pohľadávku veriteľa, ukladá ZKR.

Popretie   alebo   nepopretie   prihlášky   je   výsostným   právom   správcu   a   z   tejto skutočnosti   ešte   porušenie   práv   Sťažovateľov   priamo   nevyplýva.   Sťažovatelia   však namietajú, že ak je prihláška veriteľa založená na rozhodnutí, ktoré nemá oporu v zákone a ktorého   podstata   nemá   oporu   v   hmotnom   práve,   takýto   úkon/rozhodnutie   sa   musí považovať za nulitné, nakoľko ani vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia nemôže zhojiť jeho nedostatky. To znamená, že k takémuto rozhodnutiu je potrebné pristupovať tak, ako keby ani nejestvovalo. O tomto samozrejme nemôže rozhodnúť správca, tento však môže požiadať o usmernenie konkurzný súd, ktorý ho svojim pokynom môže usmerniť. Jediným zákonným postupom rešpektujúcim právo ostatných veriteľov úpadcu na spravodlivé prejednanie ich veci je v takomto prípade popretie prihlášky, aby o tejto spornej, avšak nanajvýš závažnej otázke rozhodol súd v incidenčnom konaní, ak to bude vôľa veriteľa z popretej prihlášky. Takýto postup, v záujme ochrany práva na spravodlivé prejednanie veci, je potrebný zvlášť v prípade, ak bola vykonateľnosť titulu spochybnená už pred začatím konkurzného konania žalobným návrhom na preskúmanie zákonnosti jeho vymáhania a do vyhlásenia konkurzu nebolo o tomto návrhu rozhodnuté.

Sťažovatelia majú právo, aby, ako veritelia, boli z majetku úpadcu spoluuspokojení len   s   takými   veriteľmi,   ktorých   pohľadávky   sú   v   každom   ohľade   nesporné.   Ak   ostane nepopretá   taká   pohľadávka   veriteľa,   ktorá   bola   súdnou   cestou   napadnutá   ešte   pred vyhlásením konkurzu a navyše, priamo zo zákona vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ktorým vznikla, nepopretie takejto pohľadávky je priamym porušením ich základného práva na spravodlivé prejednanie ich veci.

Táto námietka sa vzťahuje špecificky na prihlášku Colného úradu K. Úpadca túto prihlášku   navrhol   dôvodne   zamietnuť...   a   s   týmto   podnetom   sa   na   správcu   obrátili   aj Sťažovatelia... Správca podnetu nevyhovel a to aj napriek tomu, že v konkurznom konaní je povinný   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou.   Za   porušenie   tejto   povinnosti   možno považovať   aj   také   rozhodnutie   správcu,   ktoré,   aj   keď   tento   mal   informácie   o   súdnom preskúmavaní   zákonnosti   vymáhania   uplatneného   nároku,   nedalo   priechod   právu   aby o spornej   otázke   rozhodol   súd,   ale   o   danej   otázke   rozhodol   sám   a   to   arbitrárnym rozhodnutím, ktorým došlo k zmareniu účelu podanej žaloby. Navyše, zo samotného titulu pripojeného colným úradom k jeho prihláške vyplýva, že tento nemá a nemôže mať základ v právnom   systéme   Slovenskej   republiky.   Aj   v   takomto   prípade   mal   správca   z   dôvodu právnej   istoty   prihlášku   poprieť,   alebo   požiadať   o   usmernenie   konkurzný   súd.   Ak   sú námietky   Sťažovateľov   voči   tejto   prihláške   dôvodné,   jej   nepopretím   došlo   k   porušeniu základného práva Sťažovateľov na spravodlivé prejednanie ich veci, v rozsahu rozhodnutia o zložení skupiny oprávnených veriteľov, majúcich nárok na pomerné uspokojenie svojich pohľadávok z majetku úpadcu, kedy bude z majetku úpadcu uspokojovaná aj pohľadávka, nemajúca oporu v práve a to aj na úkor Sťažovateľov.»

V ďalšom sťažovatelia podrobne argumentujú, prečo považujú rozhodnutie, ktoré colný úrad pripojil k svojej prihláške a ktorým preukazoval existenciu svojej pohľadávky, za nulitné. Okrem iného v tejto časti sťažnosti uviedli:

„...   podklad prihlášky pohľadávky colného úradu je buď rozhodnutím bez opory v zákone (ak sa jedná o vymeranie colného dlhu), alebo titul založený týmto rozhodnutím zanikol preklúziou (ak sa jedná o postih v rámci správneho konania). Prvá alternatíva vedie k   absolútnej   neplatnosti   a   teda   nulitnosti   tohto   rozhodnutia,   druhá   alternatíva   vedie k nevymáhateľnosti tohto nároku, nakoľko tento už nejestvuje. V každom z týchto prípadoch sa   jedná   o   taký   nedostatok   tohto   právneho   titulu,   ktorý   nemôže   zhojiť   ani   jeho vykonateľnosť a akékoľvek konanie smerujúce k vymáhaniu práva na jeho podklade (či už exekúcia alebo konkurzné konanie) musí byť zastavené v akejkoľvek jeho fáze a to aj bez návrhu...

Úpadkyňa   proti   vymáhaniu   dlhu   založenému   predmetným   rozhodnutím   namietala žalobou   zo   dňa   26.   10.   2007,   kde   sa   v   konaní   pred   Krajským   súdom   Košice,   č.   k. 6S/118/2007   domáhala   preskúmania   zákonnosti   vymáhania   dlhu   založeného   týmto rozhodnutím. Súd o žalobe do vyhlásenia konkurzu na úpadkyňu nerozhodol a vyhlásením konkurzu   došlo   k   prerušeniu   tohto   konania   zo   zákona.   Nepopretím   správcu   tohto prihláseného nároku došlo k zmareniu účelu tejto žaloby a k upretiu práva na spravodlivosť úpadkyni.   Zároveň   tým   došlo   k   zisteniu   tohto   spochybneného   titulu,   a   k   faktickému porušeniu   práva   Sťažovateľov,   aby   bol   majetok   úpadcu   rozdelený   len   veriteľom s nepochybnými nárokmi...

Z rozhodnutia priloženého k prihláške pohľadávky colného úradu vyplýva, že bolo vydané dňa 20. 11. 2002, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť nadobudlo dňa 12. 3. 2003...“

K   namietanému   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   k   zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia uviedli:

„Zo zákona č.7/2005 Zb. o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že rozhodnutie správcu   konkurznej   podstaty   konajúceho   pod   dohľadom   konkurzného   súdu, o popretí/nepopretí prihlášky, je konečné a opravný prostriedok je k dispozícii len voči popretiu   prihlášky.   Avšak,   opravný   prostriedok   voči   nepopretiu   prihlášky   zákon neposkytuje.

Sťažovatelia preto namietajú, že v rozsahu namietaných porušení ich základných práv a ľudských práv a základných slobôd... bolo porušené ich právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy, vyplývajúce z čl. 46 (1) Ústavy SR a právo na opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru...

Sťažovatelia sú toho názoru, že v rozsahu namietaných porušení ich základných práv a   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   im   zákon   žiadny   účinný   a   efektívny   prostriedok nápravy neposkytuje.

Sťažovatelia len pre istotu opakujú, že ich sťažnosť nie je zameraná voči popretiu ich prihlášok, kde opravný prostriedok majú k dispozícii a aj ho v súčasnosti využívajú, ale voči nepopretiu   prihlášok   iných   veriteľov,   voči   ktorému   nemajú   možnosť   účinne   namietať a dospieť tak k náprave svojich porušených práv...

O porušení svojich práv sa Sťažovatelia dozvedeli na prvej schôdzi konkurzných veriteľov, dňa 5. 10. 2009.

Predkladaná sťažnosť je podľa názoru Sťažovateľa podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote.“

K   vymedzeniu   porušovateľov   základných   a   iných   práv   v   sťažnosti   sťažovatelia uviedli:

„Sťažovatelia si nie sú istí, či správca konkurznej podstaty môže byť porušovateľom ich   základných   práv.   Na   druhej   strane,   aj   keď   koná   pod   dozorom   konkurzného   súdu, k niektorým namietaným porušeniam práv Sťažovateľov došlo mimo vplyvu konkurzného súdu,   aspoň   z   pohľadu   ich   laického   vnímania   ustanovení   Zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii Z dôvodu právnej istoty preto označujú za jedného z porušovateľov aj správcu s tým, že po prípadnom pozitívnom rozhodnutí Súdu o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu očakávajú, že tomuto bude umožnené, aby túto ich sťažnosť doplnil či inak upravil v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, skutkovým stavom a vôľou Sťažovateľov.“

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu o ich sťažnosti (petit sťažnosti), sťažovatelia ho vymedzili takto:

„Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby vyslovil porušenie ich základných práv, ľudských práv a základných slobôd Sťažovateľov tak, ako ich títo uviedli v… predkladanej sťažnosti. Sťažovatelia   navrhujú   Súdu,   aby   zrušil   rozhodnutia,   ktoré   viedli   k porušeniu   ich základných   práv,   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   namietaných   v   tejto   sťažnosti. Sťažovatelia si nie sú istí, ako tento návrh presnejšie špecifikovať a preto navrhujú Súdu, aby   umožnil   jeho   doplnenie   právnym   zástupcom   Sťažovateľov,   ak   vyhovie   ich   žiadosti o jeho pridelenie.

Sťažovatelia   navrhujú   Súdu,   aby   im za porušenie ich   základných   práv,   ľudských práv a   základných   slobôd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   forme náhrady nemajetkovej ujmy nasledovne: Sťažovateľovi 1 sumu 15 000, Sťažovateľke 2 sumu 5 000,- €...“

Sťažovatelia   požiadali   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov advokátov a zároveň požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu a postupom správcu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 31 K 13/2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k. 31 K 13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok obchodnej spoločnosti „F. V. s. r. o., so sídlom K. - mestská časť Š...“ (ďalej len „úpadca“).

Podľa   údajov   Obchodného   registra   Slovenskej   republiky   od   20.   júna   2009   bolo v obchodnom   registri   namiesto   dovtedajšieho   sídla   úpadcu   – „K.   -   mestská   časť   Š...“, vedené nové sídlo úpadcu – „K. - mestská časť Š...“.

Po   vyhlásení   konkurzu   si   veritelia   úpadcu   vrátane   sťažovateľov   prihlásili   svoje pohľadávky   voči   úpadcovi.   Sťažovateľ   okrem   toho,   že   z   titulu   podanej   prihlášky pohľadávky bol v konkurznom konaní v postavení veriteľa úpadcu, je aj konateľom úpadcu od 1. apríla 2005 a jediným spoločníkom úpadcu od 20. júna 2009.

Podaniami   zo   7.   septembra   2009   sa   úpadca,   za   ktorého   konal   v   postavení   jeho konateľa   sťažovateľ,   na   výzvu   správcu   vyjadril   k   prihláseným   pohľadávkam   a navrhol popretie   viacerých   z   prihlásených   pohľadávok.   Sťažovatelia   ako   veritelia,   ktorí   si prihláškami prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, taktiež podali podnet zo 7. septembra 2009 na popretie viacerých z prihlásených pohľadávok.

Na   prvej   schôdzi   konkurzných   veriteľov   konanej   5.   októbra   2009   boli   prítomní veritelia   oboznámení   s popretím,   resp.   uznaním   pohľadávok   prihlásených   do   konkurzu. Z celkového počtu   veriteľov   (trinásť),   ktorí   si   prihlásili   svoje pohľadávky, boli popreté pohľadávky štyroch veriteľov (vrátane pohľadávok sťažovateľov) a uznané boli pohľadávky ostatných deviatich veriteľov.

Správca   listom   z   3.   októbra   2009   (doručeným   sťažovateľom   podľa   ich   tvrdenia v sťažnosti   až   9.   októbra   2009)   sťažovateľov   vyrozumel   o   nevyhovení   ich   podnetu   na popretie nimi označených pohľadávok niektorých veriteľov z dôvodu, že „ide o pohľadávky u ktorých sú doložené právoplatné rozhodnutia súdu, resp. právoplatné platobné výmery“, okrem pohľadávky jedného veriteľa z pomedzi sťažovateľmi namietaných.

Pohľadávka sťažovateľov bola popretá z dôvodu, že „Sporná pohľadávka - úpadca neodovzdal účtovnú dokumentáciu, napriek niekoľkým výzvam, nie je možné overiť pravosť prihlásenej pohľadávky (podľa vyjadrení úpadcu spoločnosť nevedie účtovníctvo od roku 2000, z toho dôvodu nie je možné overiť pravosť prihlásenej pohľadávky).“.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv postupom   okresného   súdu   a   správcu   konkurznej   podstaty   spočívajúcim   v   uznaní pohľadávok prihlásených do konkurzu väčšinou ostatných veriteľov, a to z týchto troch dôvodov:

1. Podľa sťažovateľov obdobný dôvod na popretie pohľadávok, ako boli popreté ich pohľadávky, bol daný aj v prípade pohľadávok ostatných veriteľov, a preto bol nesprávny a „diskriminačný   postup“ okresného   súdu   a   správcu   konkurznej   podstaty,   ak   tieto pohľadávky na rozdiel od pohľadávok sťažovateľov uznal.

2.   Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   boli   uznané   aj   také   pohľadávky   ostatných veriteľov, ktorých prihlášky trpeli vadou spočívajúcou v nesprávnom uvedení miesta sídla úpadcu. Podľa sťažovateľov týmto postupom okresný súd a správca konkurznej podstaty postupovali v rozpore so zákonom o konkurze, keďže podľa jeho ustanovení sa na prihlášky trpiace takouto vadou nemalo vôbec prihliadať.

3. Tretí dôvod, pre ktorý uznanie pohľadávok prihlásených do konkurzu považujú sťažovatelia za postup porušujúci ich základné a iné práva, „sa vzťahuje špecificky na prihlášku Colného úradu K.“ a spočíva v namietaní uznania, resp. nepopretia pohľadávky prihlásenej   colným   úradom   napriek   tomu,   že   podľa   sťažovateľov   išlo   o pohľadávku „založenú na nulitnom právnom úkone“.

Podľa sťažovateľov uznaním, resp. nepopretím pohľadávok ostatných veriteľov boli sťažovatelia znevýhodnení pri uplatňovaní svojich veriteľských práv (vrátane hlasovacieho práva a práv pri pomernom uspokojovaní pohľadávok veriteľov) oproti ostatným veriteľom, ktorých pohľadávky boli podľa nich nedôvodne uznané.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd v označenom konkurznom konaní vo vzťahu k namietanému postupu pri uznaní,   resp.   nepopretí   prihlásených   pohľadávok   správcom   uvádza,   že   nezistil   žiadnu skutočnosť naznačujúcu svojvoľný postup správcu a okresného súdu, ktorý by nemal oporu v zákone o konkurze.

Nepopretie,   resp.   uznanie   pohľadávok   veriteľov   v   posudzovanom   konkurznom konaní podľa zákona o konkurze nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených základných a iných práv.

Ústavný   súd   len   dodáva,   že   posúdenie   dôvodnosti   pohľadávok   prihlásených   do konkurzu,   ktoré   vyplývajú   z   právoplatných   a   vykonateľných   rozhodnutí   súdov   a   iných orgánov, už z podstaty veci nemôže byť závislé od stavu účtovníctva spoločnosti. Jedine v prípade namietania zániku takýchto pohľadávok zaplatením môže mať istú relevanciu stav účtovníctva spoločnosti, takáto námietka však nebola uvedená ani v podnete sťažovateľov, ani v podnete úpadcu (za ktorého konal ako konateľ sťažovateľ) na popretie pohľadávok konkrétnych   veriteľov.   Ak   by aj takáto námietka   uvedená   bola, jej posúdenie za stavu neexistujúcej   účtovnej   evidencie   úpadcu   nemôže   opomenúť   vyhodnotenie   vierohodnosti subjektu   veriteľa   namietanej   pohľadávky   vo   vzťahu   k   vierohodnosti   namietajúceho subjektu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedenie   takého   miesta   sídla   úpadcu   v   prihláške pohľadávok, ktoré už v čase podania prihlášok nie je sídlom spoločnosti, nie je možné posudzovať ako vadu prihlášky, ktorá by bola dôvodom na neprihliadanie na ňu. Osobitne nie za stavu, keď samotný okresný súd v uznesení o vyhlásení pohľadávok už sám uviedol neaktuálne miesto sídla spoločnosti.

Vo   vzťahu   k   namietanej   nulitnosti   rozhodnutia,   z   ktorého   vyplýva   uznaná pohľadávka colného úradu, je potrebné uviesť, že správcovi, ako ani konkurznému súdu neprináleží posudzovať správnosť a zákonnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia štátneho orgánu (v danom prípade colného úradu). Osobitne nie za stavu, keď ku zmene alebo zániku takého rozhodnutia nedošlo iným rozhodnutím štátneho orgánu či všeobecného súdu a zo strany sťažovateľov neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé preukázať zánik pohľadávky colného úradu alebo jej vykonateľnosti.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v   spojení   s   postupom správcu bol súladný so zákonom o konkurze. S prihliadnutím na dôsledky namietaného postupu okresného súdu a správcu v spojení s obsahom námietok sťažovateľov nemohlo v okolnostiach   tohto   prípadu   dôjsť   k   takému   obmedzeniu   práv   sťažovateľov,   ktoré   by dosiahlo ústavnoprávny rozmer a signalizovalo by možné porušenie označených základných a iných práv sťažovateľov.

Ústavný súd z už uvedených dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010