znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 28/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 9.   júla   2009 v konaní o sťažnosti spoločnosti A., spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta 2008, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta   2008 p o r u š i l   základné   právo   obchodnej   spoločnosti A., spol. s   r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti A., spol. s   r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 28/09   zo   4. februára 2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. N., doručenú ústavnému súdu 3. októbra 2008, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta 2008.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 11. marca 2009, ako aj sťažovateľka v podaní zo 16. februára 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že:„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   pod   č. k.   15 Cob 119/2004-47   zo   dňa 24. 6. 2004   boli   potvrdené   rozsudky   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch pod č. k. 14 Cb 12/04-23   zo   dňa   9. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 191/03-20   zo   dňa   19. 2. 2004, č. k. 15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa   12. 2. 2004, č. k. 15 Cb 88/02-26   zo   dňa   25. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 90/02-25   zo   dňa 1. 3. 2004,   č. k.   15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa

25. 2. 2004   o zamietnutí   žalôb   a   sťažovateľ   bol   zaviazaný   zaplatiť   V.   náhradu   trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal voči V. zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk,   40.826,36 Sk   a 2 246,40 Sk,   spolu   112.715,20 Sk.   Sťažovateľ   svoj   nárok právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného   do   31. 5. 2003.   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   v citovaných   veciach   žaloby zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá   zmluva   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona č. 273/1994   Z. z.   Sťažovateľ   rozsudky   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného   práva,   či   nárok   tak,   ako   si   ho   uplatnil   sťažovateľ   v   žalobe   (definovaním, že si uplatňuje   poplatok   z   omeškania   mimo   petitu)   je   pre   súd   záväzný   i   z   hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   ôsmimi   uzneseniami   sp. zn.   4 Obdo 38/2004   zo   dňa   7. 9. 2005, 3 Obdo 31/2005   zo   dňa   28. 6. 2006,   3 Obdo 30/2005-56   zo   dňa   28. 6. 2006, 4 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 1 Obdo 32/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 2 Obdo 32/2005 zo dňa   27. 9. 2006,   5 Obdo 29/2005   zo   dňa   22. 11. 2006   a   6 Obdo 32/2005   zo   dňa 13. 12. 2006 o tom istom dovolaní osemkrát rozhodol tak, že dovolanie osemkrát odmietol s odôvodnením,   že   v   konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky   pod   sp. zn. 14 Cb 12/04 suma 5664,86 Sk, sp. zn. 15 Cb 179/03 suma 1892,- Sk, sp. zn. 15 Cb 90/02 suma   12.366,15 Sk,   sp. zn.   15 Cb 84/02   suma   1836,- Sk,   sp. zn.   14 Cb 179/03   suma 3917,40 Sk,   sp. zn.   15 Cb 182/03   suma   40.826,36 Sk,   sp. zn.   5 Obdo 29/2005   suma 2569,99 Sk   a sp. zn.   6 Obdo 32/2005   suma   41.655,64 Sk   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie prípustné.“

Sťažovateľka uviedla, že „všetky citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli zrušené nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 197/07, IV. ÚS 88/07, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 243/05“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o veci   znova rozhodol a uznesením sp. zn. 3 Obdo 22/2008 zo dňa 6. 8. 2008 dovolanie znova odmietol len vo veci o zaplatenie 3 468,40 Sk. O odvolaní ako celku najvyšší súd opäť nerozhodol, pretože   v záhlaví   uznesenia   je   vymedzený   predmet   dovolacieho   konania   len   v   časti o zaplatenie 3 468,40 Sk...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v danom prípade napadla „dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie o peňažnom plnení vo výške 3 468,40 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení. Aj v záhlaví rozsudku   Krajského   súdu   v   Nitre   pod   č. k.   15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004 je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie suma 3 468,40 Sk.

V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004   o   zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004   o   zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2246,40 Sk,   ktoré   sa   u neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod,   pretože   dovolanie   smerovalo   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   peňažnom plnení vo výške   112.715,20 Sk,   ktoré   prevyšovalo   desaťnásobok   minimálnej   mzdy (10*4920,- Sk = 49.200,- Sk resp. 10*5570,- Sk = 55.700,- Sk podľa napadnutých uznesení najvyššieho súdu), vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný...

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať.“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvolávala   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   veci   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Rozpornosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov je nežiadúca.   Jej   zjednocovanie   je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných. Predvídateľnosť   výsledku   súdneho   rozhodovania   garantuje   právnu   istotu   a   zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne stanovisko,   právna   istota   fyzických   a   právnických   osôb   v   právny   poriadok   bude spochybnená   a   dôjde   k   porušeniu   princípov   právneho   štátu.   Ústavný   súd   síce nie je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady zásadne rozdielne, pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí.“.

Sťažovateľka   napokon   upriamila   pozornosť   na   nález   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 15/1998   poukazujúc   v ňom   na   vyslovený   právny   názor,   podľa   ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.“.

Sťažovateľka   konštatovala,   že „výklad   ustanovenia   §   238   ods.   5   OSP   senátom najvyššieho súdu 3 Obdo nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a je správny výklad senátu 7 Obdo. Právne názory týchto senátov najvyššieho súdu vedľa seba neobstoja a nemôžu byť oba v súlade s ústavou.“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. so sídlom Š., IČO:..., podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 22/2008 zo dňa 6. 8. 2008 porušené bolo. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3   Obdo 22/2008   zo   dňa 6. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Základným dôvodom   odmietnutia   dovolania bola podľa   odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 119/2004 z 24. júna 2004 sa týkalo peňažných   plnení neprevyšujúcich   desaťnásobok minimálnej mzdy,   a preto   podľa   § 238 ods. 5   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nebolo   dovolanie   v danej   veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   jeho   rozhodnutia   nie   sú   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v právnej veci o zaplatenie sumy 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie sumy 3 468,40 Sk, teda len jedného z pôvodne samostatných nárokov jednotlivo uplatených sťažovateľkou osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade s § 112 ods. 1 OSP na pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Ako sa uvádza v už citovanom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, „Pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa   § 112   O. s. p.   má   byť   z   pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p.   považovaný   za   predmet odvolacieho rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec“.

Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta 2008 vyplynuli závery: „Pri vyriešení otázky, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 O. s. p. má byť z pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p.   považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre   každú   spojenú   vec,   vychádzal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z názoru, že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie veci podľa § 112 ods. 1 O. s. p. je iba technickým opatrením súdu sledujúcim hospodárnosť konania,   nemá   vplyv   na   procesné   práva   účastníkov   konania   a nemení   ich   postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter.“

Ústavný súd sa nestotožnil s uvedeným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.   3 Obdo 22/2008   zo   6. augusta 2008,   keďže   zo   záverov,   z ktorých   napadnuté rozhodnutie   vychádza   (najvyšší   súd   sa   uvedeným   problémom   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   zaoberal,   avšak   spôsobom   vybudzujúcim   pochybnosti   o jeho   úplnosti a o rešpektovaní   princípu   predvídateľnosti   práva),   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v danom prípade   dostatočne   neriadil   ustanoveniami   § 167   ods. 2   v spojení   s   § 157   ods. 2   OSP, a v nadväznosti   na   to   možno   uzavrieť,   že   uvedené   uznesenia   nemajú   dostatočné a objektívne (presvedčivé) odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v   merite   veci o dovolaniach, a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné   plnenia   na   odvolacom   súde   prevyšovali   desaťnásobok   minimálnej   mzdy. V spojitosti s tým sťažovateľka vyslovila názor, že „... rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho   súdu   dochádza   k   porušeniu   princípu   rovnosti   na   spravodlivý   proces   ako i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. 1   ústavy),   napr.   PL. ÚS 36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu   zásady   právnej   istoty.   Najvyšší   súd   totiž   v týchto   prípadoch   rozhodol odlišným   spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, na základe dostatočne precíznych argumentov, v súlade   s princípom   právnej   istoty   vysporiadal   s   otázkou,   prečo   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj v budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 22/2008 podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, tieto uznesenia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v dovolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N. Ústavný súd podľa   § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyčíslil   trovy   konania sumou 223,46 eur, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 eur a 2-krát 6,31 eur za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 265,92 €.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu   18.   februára 2009   (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009