znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 28/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Petra   Takácsa,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Obo 284/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Petra Takácsa o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 25. januára 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   1.   februára   2005,   označeným   ako „Ústavná sťažnosť“ Ing.   Peter Takács, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, K., namieta porušenie čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obo 284/03.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 284/03 z 26. októbra 2004, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo. Ďalej žiada, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako veriteľ v konkurznom konaní vedenom voči úpadcovi na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   pricestoval   osobne   z Komárna   do   Košíc   za   tým   účelom,   aby   mohol nahliadnuť do konkurzného spisu, a to konkrétne do zoznamu prihlásených pohľadávok. Tento zoznam mal vyhotoviť správca konkurznej podstaty a predložiť ho krajskému súdu najneskôr   do   15   dní   pred   prieskumným   pojednávaním.   Sťažovateľ   však   z konkurzného spisu zistil, že správca konkurznej podstaty zoznam prihlásených pohľadávok krajskému súdu   v stanovenej   lehote   nepredložil.   Sťažovateľ   teda   zbytočne   cestoval   z Komárna   do Košíc a späť a zbytočne trávil čas na krajskom súde. Výdavky spojené s cestou, ako aj strata na príjme predstavovali čiastku 15 000 Sk. Na takomto skutkovom základe podal sťažovateľ na krajskom súde žalobu o náhradu škody vo výške 15 000 Sk voči správcovi konkurznej podstaty.   Rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Cbi 18/03-38 zo 16. septembra 2003 bola žaloba   zamietnutá.   Podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   ako   veriteľ   je   účastníkom konkurzného konania vedeného voči úpadcovi.   Nároky, ktoré sťažovateľ uplatňuje voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu z titulu náhrady škody spôsobenej porušením právnej povinnosti zo strany správcu konkurznej podstaty, treba v skutočnosti považovať za časť trov konania, ktoré sťažovateľovi ako veriteľovi a účastníkovi konkurzného konania vznikli. Náhradu   týchto   trov   však   nemôže   sťažovateľ   úspešne   požadovať   v osobitnom   súdnom konaní z titulu náhrady škody, ale len v rámci náhrady trov konkurzného konania. O nároku žalobcu bude preto treba rozhodovať v rámci konkurzného konania, teda konania odlišného. Krajský   súd   však   zistil   aj   to,   že   správca   konkurznej   podstaty   nepodal   včas   zoznam prihlásených   pohľadávok   preto,   lebo   sťažovateľ   sám   zavinil   nemožnosť   včasného spracovania   zoznamu.   Úpadca   totiž   nemohol   správcovi   konkurznej   podstaty   predložiť požadované   doklady   z toho   dôvodu,   že   bývalý   člen   predstavenstva   úpadcu,   ktorým   je sťažovateľ, znemožňoval prístup k účtovným dokladom spoločnosti napriek výzvam o ich predloženie.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Obo 284/03   z 26.   októbra   2004,   ktorý   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa doručený   4.   januára   2005,   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   pričom   sa   bezo   zvyšku stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote tak dovolanie, ako aj sťažnosť ústavnému súdu. V dovolaní namieta, že postupom súdu mu bolo znemožnené konať vo veci v zmysle § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ak   bol   najvyšší   súd   toho   názoru,   že   nároky sťažovateľa treba posúdiť ako nároky na náhradu trov vzniknutých v konkurznom konaní, potom   mal   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   zrušiť   pre   nedostatok   právomoci krajského súdu a vec neodkladne postúpiť príslušnému konkurznému súdu. Keďže najvyšší súd takto nepostupoval, spôsobil tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. O dovolaní dosiaľ nebolo rozhodnuté.

V rámci sťažnosti   na ústavnom   súde   namieta sťažovateľ predovšetkým   porušenie čl. 46   ods.   1   ústavy.   Je   toho   názoru,   že   rozsudkami   všeobecných   súdov   bola   založená prekážka   veci   rozhodnutej   (rei   iudicatae),   lebo   vzhľadom   na   právoplatný   rozsudok najvyššieho   súdu   si   sťažovateľ   už   nebude   môcť   uplatniť   nárok   na   náhradu   trov   ani v konkurznom konaní a nebude môcť podať ani novú žalobu o náhradu škody. Najvyšší súd mal   správne   postupovať   tak,   že   mal   zrušiť   rozsudok   krajského   súdu   a pre   nedostatok právomoci krajského súdu mal túto vec postúpiť príslušnému konkurznému súdu v súlade s ustanovením   §   104a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z dôvodu   vecnej nepríslušnosti.

Porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   namieta   sťažovateľ   na   tom   základe,   že   postup všeobecného súdu bol zjavne arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Arbitrárnosť je potrebné vnímať   tak,   že „ak   by   v danom   prípade   existujúca   nepríslušnosť   doposiaľ   vo   veci konajúcich   súdov   bola   posúdená   len   ako   funkčná   nepríslušnosť,   šlo   by   z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konkurzného konania o rozhodovacie akty súdov, ktoré nie sú preskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   a nedostatok   dôvodov   rozhodnutia,   a to   pre   úplnú absenciu akéhokoľvek odôvodnenia záverov, ktoré viedli konajúce súdy v prvostupňovom i odvolacom   konaní   k zamietnutiu   žaloby   žalobcu   o náhradu   trov   konkurzného   konania, nakoľko odôvodnenia predmetných rozsudkov sa zaoberali len nedôvodnosťou nároku na náhradu škody voči správcovi konkurznej podstaty, nie nároku na náhradu trov samotného konkurzného konania“.

Porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu vidí sťažovateľ v skutočnosti, že hoci mal legitímnu nádej na priznanie náhrady trov konkurzného konania, postupom najvyššieho   súdu   bol   tohto   práva   úplne   pozbavený,   čím   došlo   k porušeniu   jeho   práva vlastniť majetok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V danom   prípade   sťažovateľ   sám   uvádza,   že   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obo 284/03 z 26. októbra 2004 podal dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzuje z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa má za tejto situácie najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odhliadnuc   od   otázky   právomoci   ústavného   súdu   možno   uviesť   ešte   nasledovné úvahy.

Právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   právoplatné   rozhodnutia   všeobecných súdov,   ktorými   bola   zamietnutá   jeho   žaloba   o náhradu   škody,   zakladajú   prekážku rei iudicatae   v súvislosti   s uplatnením   nároku   na   náhradu   trov   v konkurznom   konaní,   je podľa názoru ústavného súdu nesprávny. Tieto rozhodnutia nebránia tomu, aby sťažovateľ požiadal o náhradu trov v konkurznom konaní.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   mal   zrušiť   rozsudok   a pre   nedostatok právomoci postúpiť jeho žalobu konkurznému súdu, ak bol tej mienky, že uplatnený nárok nemôže obstáť v rámci osobitnej žaloby o náhradu škody, potom treba uviesť, že sťažovateľ predovšetkým nerozlišuje medzi právomocou a príslušnosťou súdu. Nedostatok právomoci súdu znamená, že o veci má rozhodovať iný orgán než súd. Nedostatok právomoci má za následok   zastavenie   konania.   Sťažovateľ   má   v skutočnosti   na   mysli   nie   nedostatok právomoci   súdu,   ale   vecnú   nepríslušnosť   súdu   konajúceho   o jeho   žalobe,   keďže   vecne príslušným konať o náhrade trov konania je konkurzný súd. Ani táto úvaha sťažovateľa nie je právne akceptovateľná, lebo o jeho žalobe o náhradu škody konal ten istý krajský súd, na ktorom sa vedie aj konkurzné konanie voči úpadcovi. V skutočnosti teda mal sťažovateľ, ako   sa   zdá,   na   mysli,   že   vzhľadom   na   právny   názor   všeobecných   súdov   o povahe uplatneného nároku príslušným zákonným sudcom nebol ten sudca krajského súdu, ktorý o žalobe rozhodol, ale ten sudca krajského súdu, ktorý je zákonným sudcom pre konkurzné konanie.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba pravdepodobne námietky sťažovateľa chápať tak, že ak súdy považovali sťažovateľom uplatnený nárok nie za náhradu škody, ale za   náhradu   trov   konkurzného   konania,   potom   mali   svoje   rozsudky   náležite   odôvodniť z tohto pohľadu. Keďže tak neurobili, treba ich rozsudky považovať za arbitrárne.

Keďže všeobecné súdy   rozhodli nesprávne, zasiahli tým aj do majetkových práv sťažovateľa, čím došlo k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s takto chápanými námietkami sťažovateľa treba uviesť, že všeobecný súd   je   povinný   o podanej   žalobe   rozhodnúť.   Ak   preto   sťažovateľ   v osobitnom   súdnom konaní požadoval zaplatenie 15 000 Sk z titulu náhrady škody, nemohli všeobecné súdy jeho podanie „prekvalifikovať“ a postúpiť ho konkurznému súdu s tým, že ide o náhradu trov konania. Iba sťažovateľ by mohol takýmto spôsobom svoju žalobu modifikovať. Preto ani nebolo dôvodu na to, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec postúpil inému sudcovi   toho istého krajského súdu, ktorý bol zákonným sudcom   pre konkurzné konanie voči úpadcovi.

Keďže išlo o osobitnú žalobu o náhradu škody, bolo povinnosťou všeobecných súdov odôvodniť rozsudok z toho pohľadu, ako bola žaloba žalobcom podaná. Všeobecné súdy dospeli k záveru,   že uplatnený nárok ako náhrada   škody   v osobitnom   konaní neobstojí, pretože nárok treba uplatňovať v rámci náhrady trov konkurzného konania. Nebolo preto mysliteľné, aby všeobecné súdy zdôvodnili zamietnutie žaloby z pohľadu práva sťažovateľa na náhradu trov konkurzného konania.

Ústavný súd považuje za potrebné napokon uviesť, že právne názory, ku ktorým dospeli   v tejto   veci   všeobecné   súdy,   sú   vyčerpávajúcim   a zrozumiteľným   spôsobom odôvodnené   a sú   aj   legitímne.   Ústavný   súd   nemá   za   tejto   situácie   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru všeobecných súdov. Nie je totiž úlohou ústavného súdu vykladať zákony vo   vzťahu   k tej   zásadnej   otázke   danej   veci,   ktorá   spočíva   v tom,   ako   treba   právne kvalifikovať   nároky,   ktoré   sťažovateľ   pred   všeobecnými   súdmi   uplatnil.   Závery všeobecných súdov, podľa ktorých sťažovateľove nároky sa majú uplatniť v rámci náhrady trov konkurzného konania, sú v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2005