znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 28/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť E. V. a Ing. J. V., obaja bytom B., zastúpených komerčnou právnickou Mgr. I. G., S. T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/99 p o r u š i l právo E. V. a Ing. J. V., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   ich   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   142/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000   Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún)   a Ing.   J.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   10   000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   im Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. V. a Ing. J. V. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 640 Sk (slovom desaťtisícšesťstoštyridsať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť komerčnej právničke Mgr. I. G., S. T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 28/03-11 z 5. februára 2003 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   E.   V.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“)   a Ing.   J.   V.   (ďalej   aj „sťažovateľ“),   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   komerčnou právničkou   Mgr.   I.   G.,   S.   T.,   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní o náhradu   škody   z titulu   neplatenia   nájomného   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   142/99   na konanie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označených   práv   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov, priznal obom sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie po 100 000 Sk pre   každého   z nich   a napokon   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   vyčíslili v sume 10 640 Sk.  

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr. 3094/03 z 11.   júla   2003   a sťažovatelia,   zastúpení   svojou   právnou   zástupkyňou,   stanoviskom   z 28. augusta 2003.

K dôvodnosti   ústavnej   sťažnosti   sa   okresný   súd   vyjadril   „...v   intenciách   listu predsedníčky   Krajského   súdu   v Bratislave   Spr.   2054/01   zo   dňa   17.   8.   2001,   ktorým odpovedala   na   žiadosť   sťažovateľky   E.   V.   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   tak,   že v uvedenej veci k prieťahom v konaní došlo a naďalej pretrvávajú, ako aj listu predsedu Okresného súdu Bratislava III Spr. 2041/01 zo dňa 18. 3. 2002, ktorým bola vyhodnotená sťažnosť E. V. zo dňa 5. 11. 2002 za dôvodnú“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla,   že   „...na   podanej   ústavnej   sťažnosti   sťažovatelia   v plnom   rozsahu   trvajú. Vyjadrenie   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava   3   pána   JUDr.   B.   T.   ako   zástupcu porušovateľa len potvrdzuje, že v súdnom konaní 14 C 142/99 došlo k prieťahom a tieto naďalej pretrvávajú. Túto skutočnosť nakoniec potvrdila aj predsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 17. 8. 2001 Spr. 2054/01“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 30. novembra 1999 žalobu proti S. B. (ďalej aj „žalovaný“) o náhradu škody – zaplatenie nájomného za užívanie bytu.

Okresný súd 14. decembra 1999 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (zaplatený 23. decembra 1999) a zaslal žalobu žalovanému na vyjadrenie.

Pošta vrátila 10. januára 2000 zásielku pre žalovaného ako nedoručenú. Z uvedeného dôvodu   okresný   súd   vyzval   6.   marca   2000   sťažovateľku,   aby   mu   oznámila   adresu žalovaného.   Sťažovateľka   10.   marca   2000   oznámila   súdu   adresu   žalovaného   do jeho zamestnania.

Dňa 7. apríla 2000 podala sťažovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd tento návrh uznesením z 11. apríla 2000 zamietol.

Sťažovateľka 26. apríla 2000 upravila petit žaloby a do konania pristúpil na strane žalobcov jej manžel (Ing. J. V.).

Ďalšia zásielka žalovanému (aj s vyššie uvedeným uznesením) bola 10. mája 2000 vrátená okresnému súdu poštou ako nedoručená (nebola zaslaná na adresu zamestnávateľa, ale na pôvodnú adresu žalovaného).

Sťažovatelia 6. júna 2000 žiadali o vytýčenie termínu pojednávania a zároveň žiadali, aby bol opis žaloby doručený právnej zástupkyni žalovaného alebo do jeho zamestnania.Okresný súd 4. júla 2000 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava – Rača o doručenie zásielky žalovanému (opäť na jeho pôvodnú adresu).

Dožiadané obvodné oddelenie Policajného zboru odstúpilo 19. júla 2000 predmetnú zásielku na miestne príslušné Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava V – Juh (tento policajný orgán vrátil zásielku 19. septembra 2000 ako nedoručiteľnú).

Na   sťažnosť   sťažovateľov   (na   prieťahy   v konaní)   odpovedal   predseda   okresného súdu listom 17. októbra 2000 (prieťahy nekonštatoval).

Okresný   súd   30.   októbra   2000   dorubil   sťažovateľom   súdny   poplatok   (obratom uhradený).

Dňa 2. februára 2001 bol daný pokyn súdnej kancelárii na doručenie predvolania na pojednávanie (termín: 7. marec 2001) účastníkom konania, doručenie žaloby a uznesenia (z 11. apríla 2000) žalovanému na jeho adresu v zamestnaní.

Dňa 2. marca 2001 predložila právna zástupkyňa žalovaného súdu splnomocnenie (na zastupovanie v tomto spore) a žiadala o odročenie pojednávania.

Pojednávanie   konané   7.   marca   2001   bolo   odročené   na   neurčito.   Sťažovatelia predložili súdu fotokópie ústrižkov (poštových poukážok) o platení nájomného žalovaným (na   vyžiadanie   súdu   z 23.   mája   2001   sťažovatelia   predložili   28.   mája   2001   druhopisy fotokópií ústrižkov).

Dňa 8. októbra 2001 okresný súd zaslal právnej zástupkyni žalovaného fotokópie ústrižkov o platení nájomného žalovaným, aby sa k nim vyjadrila.

Podpredseda   okresného   súdu   22.   októbra   2001   odpovedal   sťažovateľom   na   ich sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   (reprodukoval   stanovisko   predsedníčky   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorá   v odpovedi   sťažovateľom   konštatovala existenciu prieťahov).

Dňa 5. novembra 2001 podali sťažovatelia predsedovi okresného súdu opakovanú sťažnosť na prieťahy a vzniesli námietku zaujatosti zákonnej sudkyne (vyjadrenie sudkyne zo 14. novembra 2001).

Dňa 18. marca 2002 v odpovedi sťažovateľom uznal predseda okresného súdu ich sťažnosť za dôvodnú.

Sťažovatelia 3. apríla 2002 vzali späť námietku zaujatosti (súdny spis vrátený späť 17. apríla 2002 z krajského súdu).

Dňa 20. júna 2002 bol daný pokyn súdnej kancelárii na doručenie predvolaní na pojednávanie   (termín:   20.   september   2002)   a doručenie   rozšíreného   návrhu   (žaloby) a pokusu o zmier právnej zástupkyni žalovaného.

Dňa   21.   augusta   2002   daný   pokyn   súdnej   kancelárii   na   preloženie   termínu pojednávania na 18. október 2002 (z dôvodu školenia).

Sťažovatelia 11. októbra 2002 upravili petit žaloby (celkovú sumu nájomného).Pojednávanie konané 18. októbra 2002, na ktorom bol vykonaný neúspešný pokus o zmier,   bolo   odročené   na   neurčito   (právna   zástupkyňa   žalovaného   žiadala   lehotu   na oboznámenie sa s rozšíreným návrhom).

Sťažovatelia 13. januára 2003 žiadali o vytýčenie termínu pojednávania (v uvedený deň bola doručená aj ich sťažnosť ústavnému súdu).

Dňa 26. marca 2003 ústavný súd (II. ÚS 224/02) vrátil súdny spis sp. zn. 12 C 66/99 (a aj spis sp. zn. 14 C 142/99) späť okresnému súdu (ústavný súd nálezom z 21. mája 2003 vo veci sťažnosti sťažovateľov z 9. októbra 2002 na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 12 C 66/99 vyslovil, že ich základné právo porušené nebolo).

Podľa úradného záznamu z 10. apríla 2003 bola opatrením predsedu okresného súdu z 26. februára 2003 vec sp. zn. 14 C 142/99 pridelená inému sudcovi.

Dňa 17. apríla 2003 bol daný pokyn súdnej kancelárii na pripojenie spisu sp. zn. 12 C 66/99 (podľa úradných záznamov z 22. apríla 2003 a 23. mája 2003 je spis od 9. apríla 2003 na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov).

Dňa 7. júla 2003 bol daný pokyn súdnej kancelárii na predvolanie účastníkov na pojednávanie (termín: 21. október 2003).

Súdny spis sp. zn. 14 C 142/99 bol 18. júla 2003 doručený ústavnému súdu a vrátený späť 2. septembra 2003.

K sťažnosti bola (okrem iných písomností) pripojená už vyššie uvádzaná odpoveď predsedníčky krajského súdu č. Spr. 2054/01 zo 17. augusta 2001 na sťažnosť sťažovateľov na spôsob vybavenia ich sťažnosti na prieťahy v konaní (vo veciach sp. zn. 12 C 66/99 a sp. zn. 14 C 142/99) podpredsedom okresného súdu listom č. Spr. 2086/00 zo 17. októbra 2000. Po   prešetrení   sťažnosti   predsedníčka   krajského   súdu   „...dospela   k záveru,   že   vo veciach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 66/99 a sp. zn. 14 C 142/99 k prieťahom došlo a tieto naďalej pretrvávajú. Súd v oboch veciach koná liknavo a to aj od podania Vašej sťažnosti na okresný súd v auguste 2000, keď... vo veci sp. zn. 14 C 142/99 bol po odpovedi na Vašu sťažnosť úkon vo veci vydaný až 5. 2. 2001 a to nariadením pojednávania na deň 7. 3. 2001, ktoré bolo odročené na neurčito a od toho času sa vo veci nekoná. Tento prieťah bol spôsobený aj dlhodobou práceneschopnosťou JUDr. B. Z týchto   dôvodov   Vašu   žiadosť   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   resp. podpredsedom súdu považujem za opodstatnenú“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)“.

2.   V petite   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   žiadali   vyslovenie   porušenia   vyššie označených   základných   práv   zaručených   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru, prikázanie okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 100 000 Sk každému zo sťažovateľov a trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení uznal sťažnosť sťažovateľov za dôvodnú a priznal v zmysle už vyššie citovaných odpovedí predsedníčky krajského súdu č. Spr. 2050/01 zo 17. augusta 2001 a predsedu okresného súdu č. Spr. 2041/01 z 18. marca 2002, že v uvedenej veci k prieťahom v konaní došlo a naďalej pretrvávajú.

Sťažovatelia   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyslovili   názor,   že   toto vyjadrenie „...len potvrdzuje, že v súdnom konaní 14 C 142/99 došlo k prieťahom a tieto naďalej pretrvávajú“.

Sťažovatelia podali opakovane sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k náprave.

3. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 2 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie okresného súdu o náhradu škody spôsobenej neplatením nájomného za užívanie bytu, ktoré sa   začalo   30.   novembra   1999   (v   prípade   sťažovateľky),   resp.   (v   prípade   sťažovateľa) 26. apríla 2000, keď sťažovateľ pristúpil do konania, a je doteraz neskončené.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania. Ústavný súd pritom zohľadnil aj   vzájomnú   súvislosť   súčasne   prebiehajúcich   konaní   (12   C   66/99,   9   C   168/00),   ktoré ovplyvnili   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C 142/99.   Osobitne   pritom   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   v priebehu   konania   zomrela zákonná   sudkyňa   (22.   januára   2003)   a vec   bola   opatrením   predsedu   okresného   súdu (26. februára   2003)   pridelená   inému   sudcovi,   čo   si   nepochybne   vyžiadalo   určitý   čas potrebný na naštudovanie súdneho spisu.

3.2.   Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľov   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

Úpravy petitu žaloby (týkajúce sa aktuálnej výšky nezaplateného nájomného), ako aj námietka zaujatosti zákonnej sudkyne (a jej späťvzatie po piatich mesiacoch) neboli takým správaním   sťažovateľov,   ktoré   negatívne   ovplyvnilo   dĺžku   konania,   no   najmä   postup okresného súdu v tomto konaní.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že vôbec prvým   úkonom, ktorý   je možné považovať za relevantný, bolo nariadenie pojednávania na deň 7. marca 2001, ktoré bolo odročené na neurčito.   Inými   slovami,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   k prvému   úkonu smerujúcemu k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako účastníci súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02), dochádza po pätnástich mesiacoch (v prípade sťažovateľky), resp.   po desiatich mesiacoch (v prípade sťažovateľa) od nápadu veci na okresný   súd.   K ďalšiemu   významného   obdobiu   nečinnosti   okresného   súdu   došlo   od 8. októbra 2001 (žiadosť okresného súdu o vyjadrenie) do 18. októbra 2002 (pokus o zmier na pojednávaní).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného prehľadu predmetného súdneho spisu (pozri časť II tohto rozhodnutia) a s prihliadnutím na vyjadrenie okresného súdu ústavný   súd   dospel k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom konaní nesmeroval k zabezpečovaniu relevantných skutočností nevyhnutných na rozhodnutie vo veci samej, a bol teda v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a aj   základného   práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše troch rokov a 10 mesiacov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   z dôvodu,   že   „...aj   napriek   tomu,   že   sa nejedná o komplikovaný súdny spor, strácajú nádej na spravodlivé, rýchle a účinné súdne konanie aj v budúcnosti“, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 100 000 Sk pre každého z nich.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na   všetky   okolnosti   zakladajúce   porušenie   označených   práv,   ako   aj   na   predmet   sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní a jeho význam pre sťažovateľov uznal podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk pre každého z nich.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   si   uplatnila   úhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslila vo výške 10 640 Sk.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej   pomoci),   a preto   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 10 640 Sk. Vyplatenie priznanej sumy nebolo možné uložiť na účet právnej zástupkyne, pretože ani sťažovatelia, ani ich právna zástupkyňa tento účet nešpecifikovali pri uplatnení tejto náhrady.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2003