znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 28/01-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet Š. G., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na konanie vo veci porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1034/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   19   C   1034/97 p o r u š i l   právo Š. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti podnetu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2001   č.   k.   I.   ÚS   28/01-13   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet Š. G., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namietal porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1034/97 (ďalej len „okresný súd“).

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho predsedom   JUDr.   V.   K.,   vyjadrením   z 23.   apríla a 4. júna 2001 a zástupkyňa navrhovateľa JUDr. I. R. vyjadrením z 28. augusta 2001.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   1034/97   a vyjadrení   účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 17. novembra 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorú podal J. K. (ďalej len „žalobca“) proti navrhovateľovi v procesnom postavení žalovaného so žiadosťou o zrušenie spoločného nájmu bytu. Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 1034/97.V dňoch 18. decembra 1997, 5. februára 1998, 11. júna 1998 sa vo veci uskutočnili pojednávania. Po pojednávaní 29. októbra 1998 bol vynesený rozsudok, ktorým sa žalobe vyhovelo.

Navrhovateľ podal 23. decembra 1998 proti rozsudku odvolanie. Za týmto účelom bol spis 17. februára 1999 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý po pojednávaniach nariadených v dňoch 13. apríla a 18. mája 1999 rozhodol o podanom odvolaní   uznesením z 24. júna 1999 č. k. 13 Co 68/99-82 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil spolu so spisom 27. júla 1999 okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesenie krajského súdu bolo zástupcom účastníkov konania doručené 5. augusta 1999. Pojednávanie, ktoré okresný súd nariadil na 20. január 2000, bolo pre neprítomnosť žalobcu odročené na neurčito za účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania. Dňa 7. februára 2001 žalobca rozšíril žalobu aj na manželku navrhovateľa.

Navrhovateľ písomne žiadal okresný súd o nariadenie pojednávania 30. mája, 7. júla, 28. augusta a 31. októbra 2000. Okrem toho 12. septembra 2000 doručil okresnému súdu sťažnosť,   v ktorej   žiadal   predsedu   okresného   súdu   o preskúmanie,   či   v konaní   nedošlo k prieťahom,   a o zabezpečenie   nápravy   s poukazom   na   to,   že   je   ťažko   chorý   človek v pokročilom veku a zdĺhavosť celej veci ho veľmi vážne zaťažuje a znepokojuje. Všetky tieto podania boli opatrené odtlačkom príslušnej pečiatky okresného súdu o ich prijatí. Pojednávanie nariadené na 19. december 2000 bolo po pripustení rozšírenia žaloby aj na manželku navrhovateľa odročené na neurčito.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 3. máj 2001. Za týmto účelom daná úprava sudcu z 12. apríla 2001 bola kanceláriou realizovaná 23. apríla 2001. Predvolanie na toto pojednávanie   bolo   okrem   zástupkyni   navrhovateľa,   ktorá   ho   prevzala   24.   apríla   2000, ostatným   účastníkom   doručené   až   v deň   pojednávania.   Pojednávanie   bolo   z dôvodu neprítomnosti účastníkov (okrem zástupkyne navrhovateľa) odročené na neurčito.

Ďalšie pojednávanie bolo 12. novembra 2001 nariadené na 29. január 2002.

III.

Predmetom   návrhu   je   posúdenie,   či   došlo   postupom   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1034/97   k porušeniu   práva navrhovateľa na prerokovanie veci „bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   „v primeranej   lehote“   súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navrhovateľ   v návrhu   uviedol,   že   lehoty,   ktoré   uplynuli   medzi   jednotlivými pojednávaniami vo veci, predovšetkým po vynesení zrušujúceho uznesenia krajského súdu, sú   neprimerane dlhé a nezdôvodniteľné. Zdôraznil, že v jeho prípade potrebu skončenia konania   akcentuje   aj   fakt,   že   je   dlhodobo   a veľmi   vážne   chorý   a neistota   spôsobená s neskončeným súdnym konaním výrazne prispieva k zhoršeniu jeho zdravotného stavu.

V reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu v konaní pred ústavným súdom právna   zástupkyňa   navrhovateľa   uviedla,   že   počet   nevybavených   vecí   v tom-ktorom súdnom oddelení nemôže byť dôvodom, pre ktorý by súd nemal v primeraných lehotách o veci účastníka konať. V predmetnej veci neexistujú žiadne dôvody, ktoré objektivizujú dĺžku konania. Za zvlášť dôležitý považovala fakt,   že napriek tomu, že okresný súd má vedomosť   o tom,   že   prieťahy   v konaní   navrhovateľa   sú   predmetom   jeho   návrhu   na ústavnom súde, vo veci naďalej nekoná bez prieťahov. Podania (urgencie, sťažnosť), ktoré k návrhu priložil, sú jasne a zrozumiteľne označené, takže ich absencia v súdnych spisoch môže byť pričítaná len na ťarchu okresného súdu.

Predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   označené   podania   a   sťažnosť,   ktorú   podľa tvrdenia   v návrhu   navrhovateľ   podal   12.   septembra   2000,   sa   v príslušnom   spise,   resp. v evidencii   sťažností,   nenachádzajú.   Ďalej   poukázal   na   to,   že   v súdnom   oddelení konajúceho sudcu bolo k 31. marcu 2000 651 nevybavených vecí, z toho 86 nevybavených vecí   napadlo   do   31.   decembra   1996,   t.   j.   pred   vecou,   ktorej   sa   podaný   návrh   týka. Vzhľadom na tento počet nevybavených vecí nie je možné vo veci sp. zn. 19 C 1034/97 z objektívnych dôvodov vykonávať úkony v účastníkom predpokladaných lehotách.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   II.   ÚS   25/95,   I.   ÚS   3/00).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Ústavný   súd   v správaní   navrhovateľa   ako   účastníka   konania   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, ústavný súd prihliadol v prospech navrhovateľa na skutočnosť, že navrhovateľ opakovane informoval okresný   súd   o vznikajúcich   prieťahoch   v jeho   veci   a žiadal   ho   o zjednanie   príslušnej nápravy   (pozri   časť   II).   K tomu   poznamenáva,   že   o existencii   týchto   podaní   (riadne opatrených   odtlačkom   pečiatky   okresného   súdu)   sa   ústavný   súd   už   vyjadril   v uznesení o prijatí podnetu na konanie, preto nepovažuje za potrebné osobitne reagovať na vyjadrenie predsedu   okresného   súdu,   ktorý   namietal,   že   tieto   podania   a sťažnosť   navrhovateľa   sa v príslušnom spise, resp. evidencii sťažností, nenachádzajú.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil po rozhodnutí krajského súdu viaceré   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu:   od   5.   augusta   1999   (keď   bolo   doručené uznesenie   krajského   súdu   účastníkom)   do   20.   januára   2000   (keď   sa   uskutočnilo pojednávanie), od 7. februára 2000 (keď žalobca rozšíril žalobu) do 19. decembra 2000 (keď bolo uskutočnené ďalšie pojednávanie) a od 9. decembra 2000 (keď pojednávanie bolo odročené   na   neurčito)   doteraz.   V tomto   poslednom   prípade   konštatovanej   nečinnosti okresného súdu ústavný súd nemohol prihliadnuť na pojednávanie určené na 3. máj 2001, ktoré   sa   očividne   neuskutočnilo   len   v dôsledku   oneskoreného   odoslania   predvolania   na pojednávanie   účastníkom   konania   a ktoré   preto   nemožno   považovať   za   procesný   úkon smerujúci k odstráneniu stavu ich právnej neistoty, čo je hlavným účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy v danej oblasti súdneho konania.

Okresný súd sa takto v konaní, ktorého dĺžka presahuje štyri roky, dopustil prieťahov v rôznych obdobiach počas celkom 26 mesiacov, čo je doba, ktorá významným spôsobom ovplyvnila celkovú   dĺžku   konania. Námietku   predsedu   okresného   súdu   o veľkom   počte nevybavených   vecí   v príslušnom   súdnom   oddelení   nebolo   možné   akceptovať,   pretože nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote   (I.   ÚS 19/00). Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto opatrení, hoci navrhovateľ   upozornil   okresný   súd   viacerými   podaniami   na   vzniknutú   situáciu,   ktorú pociťuje ako ujmu na jeho základnom práve garantovanom v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústava   má   povahu základného   prameňa práva,   ktorý   je nadradený   voči   všetkým ostatným prameňom práva (II. ÚS 8/97). Ústava v širokej miere preberá niekedy doslovné znenie   základných   ľudských   práv   a slobôd,   tak   ako   sú   definované   v medzinárodných zmluvách   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   V prípade,   že   ústavná   úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ústavná   úprava   bude   slúžiť   ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Ak sa navrhovateľ domáha súčasne vyslovenia porušenia základných práv a slobôd garantovaných   v ústave   a   ľudských   práv   a základných   slobôd   garantovaných v medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu týchto práv a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy   sa   v takýchto prípadoch naplnil aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže poskytnúť právu alebo slobode podľa   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktorých porušenie   sa   namieta.   Ústavný   súd   v takýchto   prípadoch   návrhu   v časti   týkajúcej   sa námietok porušenia práva alebo slobody podľa medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách spravidla nevyhovie (mutatis mutandis II. ÚS 55/98).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 2.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001