znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 279/2014-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 15845/2012, sp. zn. Rvp 15874/2012, sp.   zn.   Rvp   15878/2012,   sp. zn. Rvp 15881/2012,   sp.   zn.   Rvp   15888/2012   a   sp.   zn. Rvp 15912/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 572/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 279/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 244/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 239/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 269/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 13 NcC 227/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15845/2012, sp.   zn.   Rvp   15874/2012,   sp.   zn.   Rvp   15878/2012,   sp. zn. Rvp 15881/2012,   sp.   zn. Rvp 15888/2012 a sp. zn. Rvp 15912/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15845/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 21. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   aj „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   15845/2012,   sp. zn.   Rvp   15874/2012,   sp.   zn. Rvp 15878/2012,   sp.   zn.   Rvp   15881/2012,   sp. zn. Rvp 15888/2012   a   sp.   zn. Rvp 15912/2012 vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 14 NcC 572/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 279/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 244/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 239/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17   NcC   269/2012   z 11.   októbra   2012   a sp.   zn.   13   NcC   227/2012   z 11.   októbra   2012 (týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Revúca) a im predchádzajúcim postupom.

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Čo   sa   týka   obsahu   sťažností a sťažovateľkinej argumentácie, ústavný súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach,   napríklad   na   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013   z 29.   mája 2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   447/2013   z 12.   septembra   2013, sp. zn. II. ÚS   460/2013 z 26. septembra 2013,   sp.   zn. III.   ÚS   301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka   doplnila   svoje   sťažnosti   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu 26. februára   2013.   V týchto   podaniach   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného súdu vo veciach   vedených   pod   sp. zn.   I.   ÚS   265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých ústavný súd preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia   porušil   práve   a   len   v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala na odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených pod sp. zn. Rvp 15845/2012,   sp.   zn.   Rvp   15874/2012,   sp.   zn.   Rvp   15878/2012, sp. zn. Rvp 15881/2012, sp. zn. Rvp 15888/2012 a sp. zn. Rvp 15912/2012 týkajúcich sa v záhlaví   tohto   rozhodnutia   citovaných   rozhodnutí   krajského   súdu   a v kontexte   svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29.   mája 2013,   sp.   zn. II.   ÚS   447/2013 z 12. septembra   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   460/2013   z 26.   septembra   2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013   z 2.   júla   2013   či mutatis   mutandis sp.   zn.   IV.   ÚS   483/2013 z 15. augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp.   podobných   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody   podaných   súdnych   žalôb   v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014