znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 279/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. S., S., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 427/09 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   A.   S. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. A. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. M., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 427/09 z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky (jej matka) si   ako   oprávnená   osoba   v   súlade   so   zákonom   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych vzťahov   k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov uplatnila v zákonom ustanovenej lehote svoj nárok na poskytnutie náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár u povinnej osoby – Š. m. S., š. p. Napriek preukázanému nároku vo výške stanovenej   znaleckým   posudkom   nebol   jej   nárok   dobrovoľne   uspokojený,   a   preto 26. januára 2000 podala žalobu Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) proti Š. m. S., š. p. v likvidácii (ďalej len „odporca“), o poskytnutie náhrady živého a mŕtveho inventára v sume 353 315 Sk (11 727,91 €).

Po podaní žaloby rozhodol Okresný súd Bratislava I ako registrový súd o výmaze odporcu z obchodného registra k 26. augustu 2002 na základe súhlasu rezortnej likvidačnej komisie Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“), ktorá odsúhlasila záverečnú správu o likvidácii odporcu, ktorá sa uskutočnila po zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku odporcu uznesením krajského súdu sp. zn. Z-2-1 K 256/96.

Podľa sťažovateľky postup ministerstva bol nezákonný, pretože nenastali zákonné dôvody na ukončenie likvidácie a následný výmaz odporcu z obchodného registra, keďže „až po úplnom uspokojení nárokov a speňažení majetku, mohla byť likvidácia skončená“.

V   dôsledku   smrti   matky   sťažovateľky   počas   prebiehajúceho   súdneho   konania vstúpila do jej práv a povinností účastníka konania sťažovateľka, ktorá listom z 12. januára 2006 navrhla okresnému súdu zámenu účastníka na strane odporcu tak, aby do konania vstúpilo   ministerstvo.   Uvedený   návrh   sťažovateľka   odôvodnila   skutočnosťou,   že „ministerstvo bolo zriaďovateľom zaniknutej právnickej osoby a na zriaďovateľa prešli po zániku nielen majetkové hodnoty, ktoré zostali po zániku právnickej osoby, ale aj povinnosti uspokojiť nároky veriteľov“.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   6   C   56/2008   z   19.   novembra   2009   (ďalej   len „uznesenie   z   19.   novembra   2009“)   návrh   sťažovateľky   na zámenu   účastníkov   zamietol a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu podala sťažovateľka včas odvolanie.

Krajský súd uznesením z 31. marca 2010 uznesenie okresného súdu z 19. novembra 2009   potvrdil,   čím   podľa   sťažovateľky   bolo „znemožnené   definitívne   uspokojenie   jej zákonom garantovaného nároku na poskytnutie náhrad za odňatý živý a mŕtvy inventár a tým bolo porušené aj jej právo vyplývajúce z Ústavy SR a Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv i základných slobôd t. j. vlastniť majetok a právo na ochranu majetku“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že„1) Základné právo sťažovateľky Ing. A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 427/09 z 31. 3. 3010, porušené boli.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 427/09 z 31. 3. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania zodpovedajúca trovám právneho zastúpenia v sume 700,55 € (574,28 € odmena + 14,42 € paušálna suma náhrad = 588,70 € + 111,85 € DPH) za dva úkony právnej služby) prevzatie zastúpenia s prvou poradou, vyhotovenie sťažnosti) vo výške tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 2, § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. za každý úkon po 287,14 € a paušálnej sumy náhrad po 7,21 € za každý úkon.   Náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   advokátovi   JUDr.   Ľ.   M.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených základných a iných práv uznesením krajského súdu z 31. marca 2010.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu, ktorý v uznesení z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie z 19. novembra 2009, ktorým okresný súd návrh na zámenu účastníkov na strane odporcu zamietol a konanie zastavil z dôvodu straty jeho spôsobilosti byť účastníkom konania, a teda vo veci meritórne nerozhodol.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   teda   inými   slovami   namietala   skutočnosť   zákonom predvídanú ako postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bol tento mimoriadny opravný prostriedok proti označenému uzneseniu krajského súdu   prípustný.   Podľa   uvedeného   ustanovenia „dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   založená   zákonom   alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická   osoba   nemala inú   ústavnú a zákonnú   možnosť   účinnej ochrany svojich   práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu   bolo   prípustné   dovolanie   [§   237   písm.   f)   OSP],   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným   právam   sťažovateľky   má najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010