znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 279/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Špeciálneho   súdu   Pezinok   sp.   zn.   PK-1T/32/2008 z 15. apríla   2009   a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009 doručená   sťažnosť   R.   N.,   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009   (ďalej   len   „uznesenie   z 15.   apríla   2009“)   a jemu   predchádzajúcim   postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs   11/2009   z 30.   apríla   2009   (ďalej   len   „uznesenie   z 30.   apríla   2009“)   a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa „... smeruje proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 T/32/2008 zo dňa 15. apríla 2009, ktorým rozhodol,   že podľa § 32 ods.   3 Tr.   por.   predseda senátu 1T Špeciálneho súdu v Pezinku JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému R. N. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-1T/32/2008, ako aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 11/2009 zo dňa 30. apríla 2009, ktorým podľa §194 ods. 1 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti ďalej uvádza: „Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-1T/14/2007 zo dňa 17. februára 2009 boli obžalovaní... uznaní za vinných za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a iné trestné činy, za čo im boli uložené rôzne tresty odňatia slobody.

V skutkoch v bodoch I.), II.), III.), V.), VI.), VII.), VIII.) a X.) predmetného rozsudku súd   v   plnom   rozsahu   uviedol   meno   a   priezvisko   sťažovateľa   vrátane   popisu   skutku,   z ktorého vyplýva, že sťažovateľ sa mal dopustiť jednotlivých konaní tak ako obžalovaní, ktorých sa týka predmetný rozsudok.

Uvedené skutočnosti súd uviedol v predmetnom rozsudku voči osobe sťažovateľa napriek tomu, že sťažovateľ bol vylúčený z predmetnej veci, kde sa pôvodne viedlo spoločné konanie, na samostatné konanie, pričom trestné konanie voči osobe sťažovateľa doposiaľ skončené nebolo a nebol voči jeho osobe vyhlásený žiaden rozsudok, teda súd nerozhodol o jeho vine ani o treste...

Dňa 15. apríla 2009 na hlavnom pojednávaní Špeciálneho súdu v Pezinku sťažovateľ prostredníctvom   svojho   náhradného   obhajcu   ústne   do   zápisnice   vzniesol   námietku zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   1T   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   JUDr.   I.   K.,   ktorú odôvodnil tým, že predseda senátu porušil jeho prezumpciu neviny, pretože ho v rozsudku obžalovaného R. O. a spol. označil za páchateľa trestných činov...

Špeciálny súd v Pezinku uznesením sp. zn. PK-1T/32/2008 zo dňa 15. apríla 2009 rozhodol, že podľa § 32 ods. 3 Tr. por. predseda senátu 1T Špeciálneho súdu v Pezinku JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému   R.   N.   a   spol.,   vedenej   na   Špeciálnom   súde   v   Pezinku   pod   sp.   zn.   PK- 1T/32/2008...

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tošs 11/2009 zo dňa 30. apríla 2009 na základe sťažnosti sťažovateľa podľa § 194 ods. 1 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil   s   poukazom,   že   námietka   zaujatosti   nebola   vznesená   bezodkladne   a   dôvodom námietky bol len procesný postup súdu...

Sťažovateľ namieta, že uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-1T/32/2008 zo   dňa   15.   apríla   2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tošs 11/2009   zo   dňa   30.   apríla   2009   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na spravodlivý proces,   ktoré je zaručené v čl.   46 ods.   1 Ústavy a čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   to,   že „...   skutočnosť,   že   v   odsudzujúcom rozsudku v inej trestnej veci súd uviedol podrobný popis kriminálneho konania sťažovateľa, pričom jeho trestná vec pre tie isté skutky doposiaľ skončená nebola, teda nebol vyhlásený žiaden   rozsudok,   budí   v   sťažovateľovi   celkom   opodstatnený   dojem   hraničiaci   až s presvedčením, že ten istý predseda senátu, ktorý prejednáva vylúčenú vec sťažovateľa tohto odsúdi v budúcnosti, aj keď v súčasnosti ešte nebolo skončené dokazovanie... Špeciálny súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aspoň meritom veci, keď rozhodol, že predseda senátu nie je vylúčený a neuznal dôvody sťažovateľa s poukazom na skutočnosť, že rozhodoval o iných obžalovaných.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   ani   len   nepriznal   namietané   právo sťažovateľovi a s odkazom na vnútroštátne právo, konkrétne na ust. § 32 ods. 6 Tr. por. uznesenie Špeciálneho súdu zrušil.

S argumentáciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno súhlasiť, pretože nie je v súlade ani len s vnútroštátnym právom.

Pokiaľ   tento   vytýka,   že   sťažovateľ   nepodal   námietku   zaujatosti   bezodkladne,   tak k uvedenému je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredložil žiadne argumenty,   o   ktoré   by   oprel   svoje   tvrdenie.   Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že sťažovateľovi predmetný rozsudok ani len doručovaný nebol, a teda nie je možné posúdiť objektívne dobu, ktorá uplynula odkedy sa o namietaných skutočnostiach v ňom uvedených dozvedel,   pričom   sťažovateľ   tvrdí,   že   námietku   podal   obratom.   Rovnako   neobstojí   ani argument Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyhodnotil námietku sťažovateľa len ako námietku na procesný postup súdu, pretože vydanie rozsudku v inej veci, v ktorom boli uvedené namietané skutočnosti, aj keď sa pôvodne viedlo spoločné konanie, nepochybne nie je   procesným   postupom   vo   veci   týkajúcej   sa   sťažovateľa,   ale   podanie   námietky   možno naopak celkom jednoznačne zaradiť, už aj z pohľadu systematizácie trestného poriadku, medzi základné práva sťažovateľa. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tak javí byť ako arbitrárne.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Špeciálny   súd   v   Pezinku   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1   T/32/2008 uznesením zo dňa 15. apríla 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.   1 Tošs 11/2009 uznesením zo dňa 30. apríla 2009 porušili základné právo sťažovateľa R. N. na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažovateľovi R. N. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70.- EUR, (slovom dvestoštyridsaťpäť EUR a sedemdesiat centov), za dva úkony v konaní pred ústavným súdom (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd 2 x po 115,90.- EUR,   režijný   paušál 2 x po 6,95.- EUR),   ktoré   sú   mu spoločne a nerozdielne   povinní vyplatiť Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal 27.   apríla 2007 špeciálnemu súdu   obžalobu na sťažovateľa   a ďalších spoluobvinených pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné činy. Trestná vec sťažovateľa bola pôvodne vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1T/14/2007, avšak na hlavnom pojednávaní 3. novembra 2008 bola spolu s trestnými vecami niektorých ďalších spoluobvinených vylúčená na samostatné konanie. V súčasnej dobe je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1T/32/2008.

Dňa 15. apríla 2009 sťažovateľ prostredníctvom svojho náhradného obhajcu vzniesol voči predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. námietku zaujatosti. Jej podstatou je   tvrdenie,   že   JUDr.   I.   K.   porušil   jeho   prezumpciu   neviny,   pretože   v rozsudku obžalovaného R. O. a spol. sp. zn. PK-1T/14/2007 zo 17. februára 2009 označil sťažovateľa za páchateľa trestných činov, a vzhľadom na túto skutočnosť má sťažovateľ pochybnosti o nezaujatosti JUDr. I. K. v jeho trestnej veci.

O námietke zaujatosti rozhodol špeciálny súd uznesením z 15. apríla 2009 tak, že JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania s odôvodnením, že pokiaľ bol sťažovateľ v danom rozsudku uvádzaný, je to len z dôvodu, že dokazovaním v danej trestnej veci sa takýto stav preukázal.

Proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   z 15.   apríla   2009   podal   sťažovateľ   sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súdu uznesením z 30. apríla 2009 tak, že napadnuté uznesenie zrušil z dôvodu, že námietka sťažovateľa nebola vznesená bezodkladne a námietka je rýdzo procesného charakteru, a preto senát špeciálneho súdu nemal o tejto námietke rozhodovať.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2009. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že

- špeciálny súd na základe námietky zaujatosti vznesenej voči predsedovi 1T senátu špeciálneho súdu JUDr. I. K. ho nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania,

-   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu konštatoval, že na jeho prijatie vôbec nebol dôvod, a preto ho zrušil.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tiež otázkou, či je na prerokovanie sťažnosti daná jeho právomoc.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   špeciálnym   súdom   pod sp. zn. PK-1T/32/2008 nebola dosiaľ právoplatne skončená. Z tohto zistenia ústavný súd vychádzal.

Z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy   vyplýva, že právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   treba   vidieť   v tom,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením špeciálneho súdu z 15. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku predseda senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.Proti uzneseniu špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť, o ktorej je oprávnený rozhodovať najvyšší súd. Sťažovateľ možnosť danú mu Trestným poriadkom využil a sťažnosť podal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné konanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a taktiež   aj   zo   strany   súdov   naprávať,   resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (mutatis mutandis napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Proti   nesprávnemu   a nezákonnému   procesnému   postupu   súdu   prvého   stupňa   sa obžalovaný môže brániť (pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu prvostupňového   konania)   podaním   odvolania   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. O podstatnú chybu konania ide aj vtedy, ak sa na konaní zúčastnil orgán, ktorý bol   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v danej   veci   (§   31   Trestného poriadku). Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania   [§   317   ods.   1   Trestného   poriadku,   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších štádiách   trestného   konania   k dispozícii   právne   prostriedky   na   účinnú   obranu   ním označených   práv,   o ktorých   po   ich   uplatnení   budú   nielen   oprávnené,   ale   aj   povinné rozhodnúť   vecne   príslušné   všeobecné   súdy.   Za   týchto   okolností   by   prijatie   sťažnosti sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   bolo   v rozpore   s princípom   subsidiarity,   na   ktorom je založená   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009