znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 279/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   R.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III č. k. PK-7 Nc 33/02-612 zo 16. marca 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 159/05-643 zo 6. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. augusta 2006 telefaxom a 4. septembra 2006 poštovou prepravou doručená sťažnosť Ing. M. R., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj   „okresný   súd“)   č.   k.   PK-7   Nc   33/02-612   zo 16. marca   2005   v spojení   s rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   11   CoP   159/05-643 zo 6. decembra 2005.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplýva, že:„Návrhom   z   27.   júna   2002   som   sa   na   bývalom   Okresnom   súde   v   Pezinku,   teraz Okresnom súde Bratislava III, v konaní pod č. k. PK –7 Nc 33/02 domáhal úpravy práv a povinností   rodičov   k   našim   dvom   maloletým   deťom   M.   R.   a M.   R.   na   čas   do   rozvodu manželstva. Ďalším návrhom z 23. júla 2002 som sa domáhal v tomto istom konaní vydania predbežného opatrenia podľa § 75 a § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktorým by bola do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde v Pezinku pod č. k. 7 Nc 33/02 a pod č. k. 5 C 661/01 (rozvod manželstva) zverená moja maloletá dcéra M. R. do mojej výchovy a opatery a starej matke, u ktorej bola maloletá v starostlivosti, aby bolo uložené odovzdať mi maloletú do mojej výchovy a opatery. Dňa 14. augusta 2002 som podal v tomto konaní ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým som sa domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by mi bolo umožnené stýkať sa s maloletou M. R.

Na Okresný súd v Pezinku som do konania vedeného pod č. k. 7 Nc 33/02 dňa 4. apríla   2003   podal   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   vydaného   uznesením Okresného súdu v Pezinku z 18. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-73 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2003 pod č. k. 9 Co 412/02 a 9 Co 413/02-220. (…) Okresný súd v Pezinku najskôr rozhodol o mojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 23. júla 2002 tak, že ho uznesením z 24. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-95 zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   vyhovel   návrhu   matky   na   vydanie predbežného opatrenia z 9. júla 2002, ktorým sa domáhala, aby súd obe maloleté deti zveril do jej výchovy a opatery (uznesenie Okresného súdu v Pezinku z 18. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02 -73). (…)

Na moje odvolania proti rozhodnutiam Okresného súdu v Pezinku z 24. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-95 a z 18. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-73 rozhodoval Krajský súd v Bratislave. Krajský súd obe napadnuté rozhodnutia Okresného súdu v Pezinku potvrdil svojím rozhodnutím z 31. januára 2003 pod č. k. 9 Co 412/02-220, 9 Co 413/02-220. Okresný   súd   v   Pezinku   môj   ďalší   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zo 14. augusta 2002, ktorý som podal do konania vedeného pod č. k. 7 Nc 33/02 a ktorým som sa   domáhal   úpravy   styku   s   mojou   maloletou   dcérou   M.   R.,   bez   toho,   aby   ma   o   tom vyrozumel, presunul do konania vedeného na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-5 C 661/01,   t.   j.   do   konania   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinnosti   rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. O tomto mojom návrhu v tomto konaní vydal okresný súd rozhodnutie 12. septembra 2002 pod č. k. 5 C 661/01-265, proti ktorému som   podal   odvolanie.   Na   moje   odvolanie   rozhodoval   Krajský   súd   v   Bratislave,   ktorý 10. júna 2003 vydal rozhodnutie pod č. k. 8 Co 28/03, 8 Co 29/03-466. Týmto rozhodnutím zmenil uznesenie Okresného súdu v Pezinku z 12. septembra 2002 pod č. k. 5 C 661/01-265 a vydal predbežné opatrenie, ktorým do právoplatnosti úpravy o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva dal do mojej výchovy maloletého M. R. a odporkyni, matke detí, maloletú M. R. Styk rodičov s deťmi týmto predbežným opatrením krajský súd neupravil.

O mojom návrhu v merite veci, t. j. o úprave práv a povinností rodičov na čas do rozvodu manželstva z 27. júna 2002, ako aj o mojom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia zo 4. apríla 2003 rozhodol Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 16. marca 2005   pod   č.   k.   PK-7   Nc 33/02-612 tak,   že obe   naše   maloleté deti na čas do rozvodu manželstva   zveril   do   výchovy   a   opatery   matke.   Mňa   zaviazal   prispievať   na   výživu maloletého M. sumou 8.000,- Sk mesačne a na maloletú M. sumou 6.000,- Sk mesačne. Zročné výživné na maloletú M. za obdobie od 1. júla 2002 do 31. jú1a 2002 v sume 6.000,- Sk ma zaviazal zaplatiť matke detí do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Môj návrh na zrušenie predbežného opatrenia zo 4. apríla 2003 zamietol.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 26 ods. 3, § 27 ods. 1, 2, § 50 ods. 1, § 85 ods. 1, 2, § 85 a) ods. 1, 2, § 96 ods. 1, § 98 ods. 1 Zákona o rodine   účinného   do   1.   apríla   2005   a   §   77   ods.   1   písm.   d),   ods.   2   O.   s.   p.   Mal   za preukázané, že som s matkou našich maloletých detí spolu v čase od 1. jú1a 2002 do 31. júla   2002   nežil,   a   preto   bolo   potrebné   upraviť   naše   práva   a   povinnosti   k   obom maloletým deťom.

V časti zverenia maloletých detí súd prvého stupňa uviedol, že sa matka o deti riadne starala a v jej starostlivosti neboli zistené žiadne závady. Preto obe maloleté deti zveril súd do   jej   výchovy   a opatery.   Skonštatoval,   že   moje   „argumenty“   v súvislosti   s policajným výsluchom maloletého M. považoval za nedôvodné a skutočnosť, že maloletý M. je v mojej výchove a opatere od 22. júna 2002 až doteraz nebral vôbec do úvahy. To znamená, že súd nebral do úvahy to, že maloletý M. v období, o ktorom rozhodoval, nežil s matkou, a teda sa ani o neho nemohla starať.

V časti týkajúcej sa určenia výživného na maloleté deti vychádzal prvostupňový súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku na strane 11, zo zárobkov rodičov a z matkou vyčíslených   priemerných   mesačných   výdavkov,   ktoré   vypracovala   14.   mája   2002   pre konanie vedené na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 5 C 661/01. Na základe týchto dôkazov dospel k záveru, že výživné určené na maloletého M. v sume 8.000,- Sk mesačne a na maloletú M. v sume 6.000,- Sk mesačne zodpovedá odôvodneným potrebám maloletých detí. Uviedol, že zročné výživné na maloletého M. za obdobie od 1. do 31. júla 2002 mi nevzniklo, lebo som synovi v tomto období poskytol iné plnenie, a to, ošatenie v celkovej hodnote 6.015,- Sk a náklady na tenisové prázdniny.

Zamietnutý   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   vydaného   uznesením Okresného súdu v Pezinku z 18. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-73 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2003 pod č. k. 9 Co 412/02-220 odôvodnil tým, že   toto   predbežné   opatrenie   zaniklo   dňom   právoplatnosti   výroku   rozsudku   o rozvode manželstva podľa § 77 ods. 1 písm. d) O. s. p. (...)

Na moje odvolanie rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý svojím rozhodnutím zo 6. decembra 2005 pod č. k. 11 CoP 159/05-643 napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v merite veci v celom rozsahu potvrdil.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 24 ods. 3, § 28 ods. 2, § 36 ods. 1 a § 62 ods. 1, 2, 5 Zákona o rodine účinného od 1. apríla 2005. Uviedol, že dospel zhodne ako súd prvého stupňa k záveru, že v danej veci neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozdelenie maloletých detí a zverenie maloletého M. do výchovy otca. Skonštatoval, že starostlivosť o deti do času, kým maloletý M. nebol otcom svojvoľne   odvedený   z domácnosti   matky,   nebola   spochybnená   ani   samotným   otcom   ani žiadnym z vypočutých svedkov,   prípadne kolíznym opatrovníkom,   ktorý pomery v rodine prešetroval. Tiež skonštatoval, že na čas do rozvodu manželstva rodičov maloletých detí nebol ani zo strany odvolacieho súdu zistený žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia súdu prvého   stupňa.   Pokiaľ   išlo   o výšku   vyživovacej   povinnosti,   vzhľadom   na   preukázané zárobkové možnosti a schopnosti otca maloletých detí, výška výživného tak, ako bola určená súdom   prvého   stupňa,   odôvodňovala   potreby   detí,   ale   aj   schopnosti   a možnosti   otca. Ohľadne zamietnutia môjho návrhu na zrušenie predbežného opatrenia skonštatoval, že súd prvého stupňa ani v tejto časti nepochybil pretože predbežné opatrenia zanikajú v zmysle ustanovenia § 77 O. s. p. za zákonných dôvodov, tam uvedených.

Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa,   ktoré   mu   predchádzalo,   som   považoval   za   zmätočné   a   tiež   za   nedostatočne zdôvodnené tak po jeho skutkovej, ako aj právnej stránke. Takéto zmätočné a nedostatočne zdôvodnené   rozhodnutie   súdu   druhého,   ako   aj   prvého   stupňa   som   kvalifikoval   za   taký postup súdov, ktorým sa mi odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.), a preto   som   podal   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   6.   decembra   2005 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 24. mája 2006 pod č. k. 2 Cdo 75/2006 moje dovolanie odmietol s poukazom na ustanovenie § 237 a § 238 ods. 4 O. s. p. s tým, že nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť môjho dovolania. Preto sa ani nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. (...)

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   24.   mája   2006   pod   č.   k. 2 Cdo 75/2006, ktorým som vyčerpal v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v predmetnej veci všetky opravné prostriedky, mi bolo doručené 29. júna 2006. Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti v zmysle citovaného ustanovenia je zachovaná, pretože posledným dňom lehoty na podanie tejto sťažnosti je 30. august 2006. (…)

Podľa § 50 v spojení s § 26 a § 85, § 96 zákona č. 94/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (Zákon o rodine účinný do 1. apríla 2005), ako aj podľa § 24 ods.3, § 28 ods. 2, § 36 ods. 1 a § 62 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine účinného od 1. apríla 2005 ak rodičia maloletého   dieťaťa   spolu   nežijú,   môžu   sa   kedykoľvek   dohodnúť   o   úprave   výkonu   ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Súd pri rozhodovaní o úprave rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri určení vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.

Som toho názoru, že rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava III zo 16. marca 2005 pod č. k. PK-7 Nc 33/02-612 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo 6. decembra   2005   pod   č.   k.   11   CoP   159/05-643   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2006 pod č. k. 2 Cdo 75/2006 bolo porušené moje právo na spravodlivý   proces   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Týmito   rozhodnutiami   bolo   tiež porušené moje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť o maloleté deti.

Okresný a krajský súd zhodne vo svojich rozhodnutiach skonštatovali, že v čase od 1. júla do 31. júla 2002, t. j. po dobu 1 mesiaca bolo potrebné súdom upraviť práva a povinnosti k našim dvom maloletým deťom preto, že som spolu s matkou detí nežil. Tieto práva a povinnosti súdy upravili tak, že obe maloleté deti za toto obdobie zverili do výchovy a opatery matke a mne určili povinnosť platiť výživné na obe deti k rukám matky. Ani jeden zo súdov však náležitým spôsobom svoje rozhodnutie neodôvodnil.   Najmä neodôvodnili skutočnosť, prečo zverili maloletého M. na dobu 1 mesiaca (od 1. júla do 31. júla 2002) matke, keď bol v mojej faktickej výchove a opatere a tiež z akých dôvodov mi za toto obdobie určili výživné na maloletého M. vo výške 8.000,- Sk, ktoré mám platiť matke, keď sa matka o maloletého M. vôbec nestarala a všetky jeho potreby (stravu, ošatenie, záľuby a záujmy) som mu výlučne poskytoval len ja sám.

Ani   jeden   zo   súdov   pri   svojom   rozhodovaní   sa   dôsledne   nezaoberal   zistenou skutočnosťou,   že   maloletého   syna   M.   mám   vo   svojej   starostlivosti   od   22.   júna   2002 nepretržite až doteraz, t. j. po dobu 4 rokov len preto, že mu matka v júni 2002 spôsobila psychickú traumu tým, že dala súhlas k jeho výsluchu na polícii v ňou vymyslenom trestnom oznámení na moju osobu. Spôsobená psychická trauma maloletého M. bola v konaní pred oboma   súdmi   z   mojej   strany   náležitým   spôsobom   preukázaná,   najmä   však   správami z psychologických vyšetrení maloletého M. PhDr. J. M. a znaleckým posudkom PhDr. Ľ. J. To znamená, že ani jeden zo súdov sa dôsledne nevysporiadal s otázkou, ktoré výchovné prostredie, či u matky alebo u otca, v ktorom budú maloleté deti žiť, je v ich záujme. Ani jeden zo súdov nevenoval dostatočnú pozornosť vyhodnoteniu vykonaných dôkazov, najmä správam   z   psychologických   vyšetrení   vo   vzťahu   k citovým   väzbám   maloletých   detí k rodičom, k ich vývinovým potrebám a stabilite budúceho výchovného prostredia. Ak by dostatočnú   pozornosť   týmto   otázkam   venovali,   nemohli   by   prehliadnuť   skutočnosť,   že maloletý M. od júna 2002 až doteraz odmieta žiť s matkou, že mu od tohto obdobia až doteraz zabezpečujem osobnú starostlivosť a výchovu, že je citovo na mňa naviazaný a že ani jeden zo psychológov nedoporučil zmeniť u neho výchovné prostredie tak, že bude žiť u svojej matky.

Rozhodnutiami súdov, ktorými boli prehliadnuté vyššie uvedené závažné skutočnosti pri   výchove   nášho   maloletého   syna   M.   zo   strany   matky   nenáležité   (nedostatočné) odôvodnenia   rozhodnutia   súdov   pri   zverení   maloletého   M.   do   výchovy   matky   mali   za následok porušenie môjho práva na spravodlivý proces a v konečnom dôsledku aj moje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť o maloletého M.

Za nenáležité (zmätočné) považujem aj odôvodnenie rozhodnutia oboch súdov v tej časti,   ktorou   rozhodli   o   zamietnutí   môjho   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia vydaného uznesením Okresného súdu v Pezinku z 18. júla 2002 pod č. k. 7 Nc 33/02-73 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2003 pod č. k. 9 Co 412/02, 9 Cio   413/02-220.   Som   toho   názoru,   že   rozhodnutia   oboch   súdov   nekorešpondujú s ustanovením   §   77   ods.   1   písm.   d)   O.   s.   p   a   vnášajú   do   rozhodovania   súdov   chaos. Zastávam názor, že zamietnutím tohto môjho návrhu nastala situácia, keď sú účinné dve právoplatné a vykonateľné predbežné opatrenia ohľadne starostlivosti o naše dve maloleté deti, a to predbežné opatrenie vydané uznesením Okresného súdu v Pezinku z 18. júla 2002 pod č. k. 7 N 33/02-73 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2003 pod   č.   k.   9   Co   412/02,   9   Co   413/02-220   a   predbežné   opatrenie   vydané   uznesením Okresného súdu v Pezinku z 12. septembra 2002 pod č. k. 5 C 661/01 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 10. júna 2003 pod č. k. 8 Co 28/03, 8 Co 29/03-466. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu mám za to, že rozhodnutím okresného a krajského súdu bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj moje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa.

Preto žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález: Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa na rodičovskú výchovu a starostlivosť   o   maloleté   dieťa   podľa   článku   41   ods.   4,   6   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo 16. marca 2005 pod č. k. PK-7 Nc 33/02-612 v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   6.   decembra   2005   pod   č.   k. 11 CoP 159/05-643 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 16. marca 2005 pod č. k. PK-7 N 33/02- 612 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 6. decembra 2005 pod č. k. 11 CoP 159/05-643 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Bratislava   III   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnostného   návrhu,   teda   z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.   PK-7   Nc   33/02-612   zo   16.   marca   2005   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   11   CoP   159/05-643   zo 6.   decembra   2005   v časti   výroku,   ktorým   sa rozhodovalo „o návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do   rozvodu   a o návrhu   otca   na   zrušenie   predbežného   opatrenia“. Sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti síce poukázal aj na porušenie svojich označených základných práv rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 75/2006, ktorým bolo jeho dovolanie proti napadnutým rozhodnutiam odmietnuté, avšak - napriek tomu, že v predmetnom konaní pred ústavným súdom je kvalifikovane právne zastúpený - v petite svojej ústavnej sťažnosti vyslovenie porušenia týchto práv už nenavrhol, pričom najvyšší súd ani neoznačil za porušovateľa svojich označených základných práv.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení s rozhodnutím krajského súdu vo výroku o návrhu sťažovateľa na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu a o jeho návrhu na zrušenie predbežného opatrenia nadobudlo   právoplatnosť   19.   januára   2006.   Predmetná   ústavná   sťažnosť   bola 29. augusta 2006 telefaxom a 4. septembra 2006 poštovou prepravou doručená ústavnému súdu.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu k okresnému súdu, ako aj ku krajskému súdu 19. januára 2006. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. augusta 2006, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté ako neprípustné. Keďže sťažovateľ   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   svojho   dovolania   touto   ústavnou sťažnosťou   nenapadol,   neoznačil   najvyšší   súd   za   porušovateľa   svojich   označených základných práv a neuviedol žiadne dôvody na vyslovenie porušenia svojich základných práv a slobôd rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri najmä sťažnostný návrh, teda petit tejto sťažnosti),   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o dovolaní   sťažovateľa   (ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   29.   júna 2006)   v danej   veci nemohlo   založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   kvalifikovanú   právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   boli   právoplatne   skončené   ešte   pred   tým,   ako   sa   sťažovateľ   obrátil   neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   týmto   postupom   všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006