znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 278/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., N., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. IV. ÚS 434/2010 zo 16. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2012 doručená faxom a doplnená podaním 22. mája 2012 sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., podaná podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 434/2010 zo 16. júna 2011 (ďalej aj „namietaný nález“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Žalobca – spoločnosť S., a. s... podal dňa 28. 9. 2005   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   voči   sťažovateľovi, majúcemu tak v tomto konaní postavenie žalovaného, určenia neplatnosti uznesení, v žalobe presne špecifikovaných, prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení sťažovateľa. Na základe   takejto   žaloby žalobcu bolo   na Okresnom súde   Dolný Kubín vedené konanie   pod   č.   9Cb   144/2005,   v   rámci   ktorého   konajúci   prvostupňový   súd   rozhodol Rozsudkom zo dňa 14. 8. 2006, č. kon. 9Cb 144/2005, tak, že určil, že uznesenia č. 2 až č. 10 prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení odporcu v 1. rade konanom dňa 20. 9. 2005, sú neplatné a návrh navrhovateľa v zostávajúcej časti ohľadom neplatnosti uznesenia č. 1 zamietol...

V   zmysle   sťažovateľom   podaného   odvolania   (voči   výrokom,   ktorým   súd   určil neplatnosť   uznesení   a   o   náhrade   trov   konania)   bol   však   predmetný   rozsudok   v   takto napadnutej časti zmenený v odvolacom konaní vydaným Rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 30. 5. 2007, č. kon. 20Cob 340/2006, a to tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá... V odvolacom konaní neúspešný žalobca podal následne voči vyššie špecifikovanému rozsudku KS Žilina dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom zo dňa 13. 5. 2010, č. kon. 3Obdo 45/2008, zamietol...

Žalobca zastávajúci názor, že predmetným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušenie jeho základných práv zaručených mu v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podal následne dňa 22. 9. 2010 na Ústavnom súde Slovenskej   republiky   sťažnosť,   na   základe   ktorej   ÚS   SR   Nálezom   zo   dňa   16.   6.   2011, č. IV. ÚS 434/2010-39 rozhodol tak, že základné právo žalobu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo a rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

A práve predmetným Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 6. 2011, č. kon. IV. ÚS 434/2010-39, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti Z. s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   6.   2011,   č.   kon. IV. ÚS 434/2010, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet advokáta Mgr. K. R...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   podanie   sťažovateľky   je síce   formálne označené ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale z hľadiska obsahu a účelu ide o uplatnenie opravného prostriedku, prostredníctvom ktorého napáda konkrétne rozhodnutie ústavného súdu (namietaný nález, pozn.).

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   v   dôsledku   ústavodarcom   ustanovenej   koncepcie   špecializovaného a koncentrovaného   modelu   ústavného   súdnictva   v   Slovenskej   republike   konaním jednoinštančným, pričom   rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán   verejnej   moci   je   povinný   bez   zbytočného   odkladu   zabezpečiť   ich   vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon (čl. 129 ods. 7 v spojení s čl. 133 ústavy).

Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne   vymedzené,   nemôže   prekračovať.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia zásadne nepatrí rozhodovanie o opravných prostriedkoch   vo všeobecnosti   a fortiori   o opravných prostriedkoch,   ktorými sa   fyzické osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania   rozhodnutí   ústavného   súdu,   proti ktorým čl. 133 ústavy a § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde výslovne žiaden opravný prostriedok nepripúšťa (IV. ÚS 173/08).

Druhy   konania   pred   ústavným   súdom   a   ich   dôvody   taxatívne   vypočítava   ústava a ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov   v   znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   (čl.   10),   a   preto   možnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 31a zákona o ústavnom súde) nemôže viesť k ich rozšíreniu, ale môže slúžiť iba pre postup pri konaniach, ktoré sú výslovne uvedené v ústavných predpisoch.

V   spojitosti   s   tým   ústavný   súd   uvádza,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákon o ústavnom súde) do úvahy ani skúmanie splnenia podmienok na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože ide o návrh, ktorý ústava ani zákon o ústavnom súde neupravuje, a vzhľadom na to na jeho prerokovanie ani neustanovuje akékoľvek podmienky.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy),   čo   sa   považuje   v   podmienkach   právneho   štátu   za   conditio   sine   qua   non   pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať opravný prostriedok.

Vychádzajúc z citovanej   ústavnej   normy zákon   o   ústavnom   súde   vyriešil   otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje, že rovnako ako v tomto prípade rozhodol aj v iných porovnateľných veciach (pozri uznesenia prijaté v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 173/08 a sp. zn. I. ÚS 191/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012