znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 278/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., Z., zastúpeného Advokátkou kanceláriou K., spol. s r. o., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   R.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) bola 7. júla 2010 faxom   a   následne   12.   júla   2010   poštou   doručená   sťažnosť   JUDr.   R.   K.,   Z.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 25. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 21. októbra 2009“) a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v uvedenom rozsudku zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „žalovaná“), č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen, na   základe   ktorých   bolo   rozhodnuté,   že   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové zabezpečenie   sťažovateľovi   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   30.   júna   2008 nezaniklo,   napriek   zmene   právnej   formy   vykonávania   advokácie   z   fyzickej   osoby   na spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   v   ktorej   je   sťažovateľ   jediným   spoločníkom a konateľom.

Sťažovateľ uviedol, že uznesenie najvyššieho súdu z 25. marca 2010 považuje „za zjavne neodôvodnené, arbitrárne a nepresvedčivé, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda vydané v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a súčasne ho označil za „nezákonné a vecne nesprávne“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v uznesení z 25. marca 2010 vôbec nezaoberal a nevysporiadal   s   jeho   právnymi   argumentmi   a   právnymi   skutočnosťami   preukázanými v podanej žalobe, písomných podaniach a počas pojednávaní na krajskom súde, pričom poukázal na potvrdenie Slovenskej advokátskej komory z 21. septembra 2009 o spôsobe výkonu advokácie, potvrdenie Daňového úradu vo Zvolene z 12. júna 2009, že sťažovateľ nie   je registrovaný ako   daňový   subjekt oprávnený na podnikanie,   a postup   Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorá sťažovateľa v súčasnosti neregistruje ako samostatne zárobkovo činnú osobu.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu a navrhol, aby   ústavný   súd   na   základe   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   po   jej   prerokovaní   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 03. 2010 č. k. 7Sžso/5/2010 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 25. 03. 2010 č. k. 7Sžso/5/2010 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010, ktoré podľa zistenia ústavného súdu bolo sťažovateľovi doručené 7. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom z 21. októbra 2009 rozhodnutie žalovanej č. 322-6214-GC-04/2008 z 15. januára 2009, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen, zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd na základe odvolania žalovanej uznesením z 25. marca 2010 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže   rozsudok   krajského   súdu   z   21.   októbra   2009   bol   v   rámci   preskúmania najvyšším súdom po podaní odvolania v celom rozsahu zrušený uznesením z 25. marca 2010, v sťažovateľovej veci dosiaľ nebolo vyhlásené konečné rozhodnutie.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu z 25. marca 2010. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom a v prípade podania odvolania pred najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010