znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 278/06-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť R. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 55/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 55/97 p o r u š i l základné právo R. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   55/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   R.   R.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. R.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   D.   R.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2006 č. k. I. ÚS 278/06-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   55/97   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Právny   predchodca   sťažovateľa   sa   žalobou   zo   dňa 30. 07. 1996 domáhal zaplatenia istiny 598 458,- Sk a príslušenstvo, pričom žaloba bola podaná na Mestskom súde v Bratislave.   Následne bola vec postúpená Krajským súdom v Bratislave Okresnému súdu Bratislava I, kde je vedená pod sp. zn. 16 C 55/97. Žaloba bola   zmenená   tak,   že   veriteľ   sa   domáha   zaplatenia   istiny   vo   výške   1.601.024,-   Sk a príslušenstvo. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 11. 2003 sťažovateľ ako postupník kúpil pohľadávku voči žalovanému v celkovej výške 1.601.024,- Sk (škoda vo výške 598.458,- Sk, zmluvná pokuta 1.000.000,- Sk a odmena za vykonaný znalecký úkon 2.566,- Sk) a vstúpil do konania namiesto pôvodného veriteľa. Za postúpenie pohľadávky sťažovateľ zaplatil sumu 1.601.024,- Sk. Súd uznesením zo dňa 30. 11. 1999 zastavil konanie voči odporcovi v II. a III. rade. Uznesením zo dňa 23. 10. 2000 súd zastavil konanie v časti návrhu o zaplatenie sankčných úrokov od 11. 06. 1993 do 27. 06. 1994 v celkovej výške 1.045.580,80,- Sk. Súd pripustil zmenu petitu tak, že odporcovia sú solidárne povinní zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku škodu na nehnuteľnosti vo výške 598.458,- Sk spolu so zmluvnou pokutou vo výške 1.000.000,- Sk a odmenu za vykonaný znalecký úkon vo výške 2.566,- Sk a trovy konania vo výške 64.040,- Sk. Dňa 28. 10. 1996 podali podnet na Mestský súd v Bratislave M. R. a manželka M. na vstup do konania. Dňa 10. 10. 2001 súd uznesením rozhodol, že vstup M. R. a M. R. do konania ako vedľajších účastníkov na strane odporcu sa nepripúšťa. Na odvolanie M. R. a M. R. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. 02. 2002 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Samotný   sťažovateľ   viackrát   žiadal   príslušný   súd,   aby   vo   veci   konal   a   nariadil pojednávanie a keďže nedošlo k náprave, podal dňa 05. 04. 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda súdu listom zo dňa 31. 05. 2006 potvrdil, že bol zistený objektívny prieťah v konaní   od   07.   07.   2005   do   24.   05.   2006   a   preto   sťažnosť   zhodnotil   ako   dôvodnú. Sťažovateľ   je   názoru,   že   prieťah   vo   veci   je   ďaleko   väčší,   ako   to   vymedzil   predseda okresného súdu, pričom je potrebné si uvedomiť, že ide o desaťročnú vec, ktorá ešte nebola vôbec meritórne rozhodnutá. (...) Podľa názoru sťažovateľa (...) vec nie je ani právne ani fakticky zložitá v takej miere, aby ju nebolo možné za desať rokov právoplatne rozhodnúť a správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ani jeho právneho predchodcu neprispelo k doterajšej dĺžke konania. Naopak   Okresný   súd   Bratislava   I   v   konaní   nepostupoval   v zásade   plynulo,   v   súlade s požiadavkou vyjadrenou v ust. § 100 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého, len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom súd i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola vec   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ako to vyplýva zo spisu, okresný súd tak nekoná. (...) Nekonaním   súdu   vznikla   sťažovateľovi   ujma,   v   dôsledku   ktorej   sa   sťažovateľ nachádza   vo   finančnej   situácii   neumožňujúcej   plniť   si   svoje   záväzky   voči   štátnym inštitúciám, obchodným partnerom, pričom sa táto neistota prenáša aj do jeho rodinného a spoločenského   života,   keďže   pohľadávku   voči   žalovanému   sťažovateľ   nadobudol   na základe zmluvy o postúpení pohľadávky za odplatu, ktorú zaplatil z rodinných prostriedkov a zároveň aj ujma morálna, nakoľko sa sťažovateľ nemôže v primeranej lehote domôcť svojich   práv   garantovaných   nielen   Ústavou   Slovenskej   republiky   ale   aj   Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   (...)   Sťažovateľ   žiada   ako   primerané finančné zadosťučinenie sumu 100.000,- Sk. Táto suma vychádza podľa názoru sťažovateľa zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva a to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Sťažovateľ zároveň žiada rozhodnúť aj o povinnosti Okresného súdu Bratislava I uhradiť trovy konania sťažovateľa a to za právne zastúpenie sťažovateľa advokátom, ktorý vo veci vykonal dva úkony právnej služby... (t. j. 5.788,- Sk) a keďže je advokát sťažovateľa platcom DPH,   zvyšuje sa tarifná odmena o 19 % DPH (...).   Celkom predstavujú trovy konania sumu 6 887,50 Sk, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (...) V zmysle vyššie uvedených skutočností (...) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

1. Základné právo R. R. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 55/97 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 55/97 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi R. R. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť R. R. trovy konania 6 887,50 Sk na účet advokáta JUDr. D. R., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. G. B., listom z 8. januára 2008 sp. zn.   Spr.   3947/07   a   právny   zástupca   sťažovateľa   prípisom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 25. januára 2008.

2.1   Predsedníčka   okresného súdu   opísala chronológiu   úkonov, ktoré súd vo veci vykonal, a uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

«(...) dovoľujem si Vám (...) oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...) S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že   celé   predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   ktoré   boli   spôsobené   neprimerane vysokým   počtom   pridelených   vecí   v   oddelení   zákonnej   sudkyne   ako   i   pretrvávajúcim poddimenzovaným   stavom   sudcov   a   administratívnych   pracovníkov   na   Okresnom   súde Bratislava I.

V prípade, ak Ústavný súd SR dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, dovoľujeme si požiadať, aby bolo vzaté do úvahy,   že zákonná sudkyňa   subjektívnym konaním   nezavinila vznik   prieťahov   v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. (...)»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu uviedol:

„V právnej veci sťažovateľa p. R. R. (...) si dovoľujeme konajúcemu súdu oznámiť, že sťažovateľ tak, ako už uviedol vo svojej písomnej sťažnosti netrvá na verejnom ústnom pojednávaní senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všetky podstatné okolnosti týkajúce sa porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zo strany porušovateľa Krajského   súdu   v   Nitre   boli   uvedené   v   sťažnosti   datovanej   dňa   15.   08.   2006,   pričom k uvedenému   sťažovateľ   nemá   viac   čo   uviesť.   Sťažovateľ   týmto   nevyužíva   svoje   právo vyjadriť sa k vyjadreniu predsedu Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu bolo doručené. Vzhľadom na skutočnosť, že si sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov právneho zastúpenia, (...) za účelom preukázania uplatnenia dane z pridanej hodnoty, ktorú si taktiež nárokuje, dovoľuje predložiť aj Potvrdenie o registrácii právneho zástupcu sťažovateľa ako platiteľa DPH.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 55/97: Dňa 2. augusta 1996 podala spoločnosť C., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), bývalému   Mestskému   súdu   v   Bratislave   žalobný   návrh   proti   1.   Ministerstvu   životného prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   životného   prostredia“),   2. Okresnému úradu životného prostredia v Ž. (ďalej len „okresný úrad“) a 3. Obvodnému úradu   životného   prostredia   B.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“   spolu   len   „odporcovia“) o zaplatenie 598 458 Sk s príslušenstvom, titulom náhrady škody. Neskôr, ako to vyplynie z tejto chronológie, sa namiesto navrhovateľa stal účastníkom konania sťažovateľ titulom postúpenia pohľadávky.

Dňa 6. augusta 1996 Mestský súd v Bratislave vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 65 760 Sk.

Dňa 28. októbra 1996 M. R. a manželka M. z B. podali podnet, aby ich Mestský súd v Bratislave prizval do konania ako vedľajších účastníkov.

Dňa 26. februára 1997 už Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) postúpil vec podľa § 104 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na ďalšie konanie okresnému súdu.

Dňa 21. apríla 1997 okresný súd vyzval odporcov,   aby sa vyjadrili k žalobnému návrhu.

Dňa 22. mája 1997 sa ministerstvo životného prostredia vyjadrilo k návrhu. Rovnako tak urobil   aj okresný úrad 23. mája 1997 a obvodný   úrad zaslal svoje vyjadrenie súdu 6. júna 1997.

Dňa 8. júna 1997 okresný súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, pretože návrh bol rozšírený o sumu 1 045 580 Sk.

Dňa 16. júla 1997 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že súdny poplatok v sume 65 760 Sk už zaplatil, a zároveň predložil súdu potvrdenie o zaplatení 41 824 Sk ako ďalšej časti poplatku.

Dňa 7. júla 1998 súd vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu pod hrozbou zastavenia konania.

Dňa 8. júla 1998 okresný súd vyzval M. R. a manželku M., aby upresnili, prečo chcú vo veci vystupovať ako účastníci konania. Menovaní upresnili svoje podanie 21. júla 1998.Dňa 5. augusta 1998 navrhovateľ požiadal súd o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatku návrhu v konaní sp. zn. 16 C 55/97.

Dňa 7. augusta 1997 navrhovateľ požiadal súd o nariadenie termínu pojednávania. Rovnako tak urobil 29. septembra 1997.

Dňa 19. augusta 1998 navrhovateľ doplnil svoj návrh z 30. júla 1998 a domáhal sa zaplatenia sumy 1 601 024 Sk.

Dňa 8. februára 1999 navrhovateľ požiadal o nariadenie pojednávania. Dňa 30. novembra 1999 okresný súd uznesením č. k. 16 C 55/97-104 konanie proti odporcovi v 2. a 3. rade zastavil.

Dňa 5. septembra 2000 navrhovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania. Dňa 23. októbra 2000 okresný súd uznesením č. k. 16 C 55/97-108 konanie v časti návrhu na zaplatenie sankčných úrokov v celkovej sume 1 045 580 Sk zastavil. Zároveň pripustil zmenu petitu.

Dňa 30. októbra 2000 okresný súd zaslal účastníkom konania návrh manželov R., ktorým žiadali o pristúpenie do konania.

Dňa 17. novembra 2000 ministerstvo životného prostredia oznámilo okresnému súdu, že nemá výhrady proti vstupu manželov R. do konania ako vedľajších účastníkov na strane odporcov. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení doručenom súdu 23. novembra 2000 nesúhlasil s pristúpením menovaných do konania.

Dňa 23. februára 2001 navrhovateľ urgoval nariadenie pojednávania.Dňa 29. marca 2001 okresný súd vyzval manželov R., aby oznámili a zdokladovali skutočnosti, o ktoré opierajú svoj právny záujem na výsledku konania. Keďže sa zásielky nepodarilo menovaným doručiť, okresný súd zopakoval doručovanie 24. apríla 2001.Dňa 21. mája 2001 manželia R. odpovedali na výzvu okresného súdu.Dňa   3.   septembra   2001   navrhovateľ   splnomocnil   JUDr.   A.   M.   na   zastupovanie v predmetnej veci.

Dňa 10. októbra 2001 okresný súd uznesením č. k. 16 C 55/97-133 rozhodol, že manželov R. nepripúšťa do konania.

Dňa 8. novembra 2001 manželia R. podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým neboli pripustení do konania.

Dňa 14. októbra 2001 okresný súd doručil uvedené odvolanie účastníkom konania.Dňa   15.   novembra   2001   bol   doručený   spis   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa   22.   februára   2002   krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k.   18   Co   491/01-142 prvostupňové uznesenie potvrdil.

Dňa 26. marca 2002 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý 4. apríla 2002 doručil uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 8. augusta 2002 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 15. október 2002.Dňa 15. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na návrh navrhovateľa na 10. december 2002.

Dňa 10. decembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne navrhovateľa.

Dňa 27. decembra 2002 navrhovateľ upravil svoju žalobu.Dňa   20.   januára   2003   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   oznámil,   či   žiada zámenu účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 OSP alebo či žiada o pripustenie ďalšieho účastníka na strane odporcov.

Dňa   14.   marca   2003   navrhovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie rozhodnutia.

Dňa   28.   októbra   2003   navrhovateľ   urgoval   vydanie   rozhodnutia   o vrátenie   časti súdneho poplatku.

Dňa 10. novembra 2003 okresný súd vyzval ministerstvo životného prostredia, aby sa vyjadrilo, či súhlasí so zámenou účastníkov konania na strane odporcov.

Dňa 14. mája 2004 navrhovateľ urgoval vrátenie časti súdneho poplatku.Dňa   18.   mája   2004   navrhovateľ   požiadal   okresný   súd   o nariadenie   termínu pojednávania.

Dňa   29.   októbra   2004   okresný   súd   opätovne   vyzval   ministerstvo   životného prostredia, aby zaujalo stanovisko k zámene účastníkov konania na strane odporcov. Dňa 22. novembra 2004 ministerstvo životného prostredia oznámilo okresnému súdu, že nemôže zastupovať Slovenskú republiku v predmetnej záležitosti.

Dňa 23. decembra 2004 JUDr. A. M. oznámila okresnému súdu, že 30. júna 2003 vypovedala plnú moc navrhovateľovi.

Dňa 24. marca 2005 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či žiada zámenu účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 OSP a či žiada o „priepustku“ ďalšieho účastníka na strane odporcu.

Dňa 7. apríla 2005 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že žiada zmenu účastníkov konania,   keď   namiesto   doterajšieho   navrhovateľa   vstupuje   účastník   konania   sťažovateľ (R. R.), a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. novembra 2003.

Dňa 7. júla 2005 okresný súd uznesením č. k. 16 C 55/97-203 pripustil do konania namiesto navrhovateľa sťažovateľa.

Dňa 27. júla 2005 ministerstvo životného prostredia oznámilo okresnému súdu, že kompetencie   vo   vzťahu   k danej   veci   prešli   do   pôsobnosti   Ministerstva   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo výstavby“).

Dňa 30. novembra 2005 okresný súd uznesením upravil záhlavie svojho rozhodnutia zo 7. júla 2005 č. k. 16 C 55/97-189 tak, že ministerstvo životného prostredia sa nahrádza ministerstvom výstavby.

Dňa 18. apríla 2006 sťažovateľ urgoval vydanie rozhodnutia o vrátení časti súdneho poplatku, pričom svoju urgenciu zopakoval aj 29. mája 2006.

Dňa 29.   mája 2006   okresný   súd uznesením   č.   k.   16   C 55/97-2003   rozhodol,   že sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok nevracia.

Dňa 2. júna 2006 okresný súd vyzval ministerstvo výstavby, aby oznámilo, či súhlasí so zámenou účastníka konania na strane odporcov.

Dňa 4. septembra 2006 okresný súd uznesením č. k. 16 C 55/97-208 opravil záhlavie uznesenia z 29. mája 2006.

Dňa 4. septembra 2006 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 29.   mája   2006,   ktorým   nebolo   vyhovené   jeho   žiadosti   o čiastočné   vrátenie   súdneho poplatku.

Dňa   8.   septembra   2006   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa   25.   septembra   2006   sa   ministerstvo   výstavby   vyjadrilo   k uzneseniu   zo 4. septembra 2006 a zároveň proti nemu podalo odvolanie.

Dňa 18. októbra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia.Dňa 27. októbra 2006 bol spis znovu predložený s poukazom na ustanovenie § 209 OSP krajskému súdu na rozhodnutie.

Dňa   28.   februára   2007   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   487/06-228   zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že „Navrhovateľovi sa vracia súdny poplatok vo výške 65 760 Sk“.

Dňa 23. apríla 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 25. apríla 2007 bol daný pokyn na doručenie uvedeného uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 55/97 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v   napadnutom   konaní   došlo k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k   zmene účastníka   konania   na   strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (postúpenia pohľadávky navrhovateľa, ktorá je predmetom napadnutého konania, na sťažovateľa). Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci okresný súd uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu navrhovateľa na pripustenie zmeny účastníkov konania zo 6. apríla 2005 okresný súd tomuto návrhu vyhovel svojím uznesením č. k. 16 C 55/97-189 zo 7. júla 2005.

V prípade procesného nástupníctva ústavný súd skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania.

Ústavný   súd   však   v rámci   posúdenia   základnej   otázky   -   či   sa   vec   sťažovateľa prerokovala na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov - však prihliada aj na deň začatia konania   na   uvedenom   súde   a   na   dobu,   ktorá   v   konaní   uplynula   do   okamihu,   keď   sa sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (mutatis mutandis III. ÚS 229/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   teda   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa, resp. jeho právneho predchodcu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už jedenásť rokov bez rozhodnutia vo veci samej je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Okrem toho ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci absolútne nečinný do 7. júla 2005 (keď sťažovateľa pripustil do konania). Najmenej počas takmer štyroch rokov a ani po tomto období počas poldruha roka vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani iba v dôsledku správania účastníkov, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v uvádzaní   dôvodov, „ktoré   boli spôsobené neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne ako i   pretrvávajúcim   poddimenzovaným   stavom   sudcov   a   administratívnych   pracovníkov   na Okresnom   súde   Bratislava   I.“,   nemožno   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných súvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit.   predchádzajúcu judikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava   v čl.   48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   -   a   teda vykonanie   spravodlivosti   -   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnil najmä tým, že „nekonaním súdu vznikla sťažovateľovi ujma, v dôsledku ktorej sa sťažovateľ nachádza vo finančnej situácii neumožňujúcej plniť si svoje záväzky (...), pričom sa táto neistota prenáša aj do jeho rodinného a spoločenského života, (...) a vznikla   zároveň   aj   ujma   morálna,   nakoľko   sa   sťažovateľ   nemôže   v   primeranej   lehote domôcť svojich práv“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, ako aj vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia jeho práv a s prihliadnutím aj na to, že sťažovateľ sa stal účastníkom konania od 7. júla 2005, považuje za primerané v sume 50 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 16. augusta 2006 a podanie sťažnosti 21. augusta 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po 2 730 Sk, preto trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu   5 460 Sk.   Spolu   s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 164 Sk v roku 2006) tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané   v roku   2006   sumu   5   788   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Celkové   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú spolu s DPH zaokrúhlene sumu 6 888 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2008