znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 277/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základnýchslobôduznesenímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp. zn. 1 M Obdo V 1/2014 z 30. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014z 30. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. septembra 2015“) a jemupredchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 8 Cb 2/03 z 20. decembra 2005(ďalej aj „platobný rozkaz z 20. decembra 2005“), ktorým uložil odporcom v 1. – 3. radespoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi sumu 204 000 000 Sk,úrok vo výške 6 % od 27. februára 1999 do dňa zaplatenia a trovy konania. Krajský súdrozsudkom sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súduz 13. apríla 2011“) ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005v časti zmenkovej sumy 99 581,76 € s úrokom 6 % od 27. februára 1999 do zaplateniaa vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 zrušil a o trovách konaniarozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013(ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2013“) potvrdil rozsudok krajského súduz 13. apríla 2011. Napadnutým uznesením z 30. septembra 2015 najvyšší súd zastavilkonanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“). Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovisťažovateľa 23. októbra 2015.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ poukázal na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiežna ustálenú judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa obsahom základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivý proces (rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 260/06, II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96, I. ÚS4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 9/05).

K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,že najvyšší súd odmietol vecne prerokovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoraa konanie o ňom zastavil napriek tomu, že mimoriadne dovolanie bolo podané z inýchdôvodov než riadne dovolanie sťažovateľa. Podľa sťažovateľa„najväčším paradoxom svedčiacim o odmietnutí spravodlivosti je, že cca o mesiac neskôr ten istý dovolací senát Najvyššieho súdu SR v tom istom zložení odmietol vecne prejednať aj riadne dovolanie“.

Sťažovateľďalejpoukázalnastanoviskoústavnéhosúduvovecisp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, ktorým tento súd zjednotil rozdielne názorysvojich senátov, z ktorého mal podľa neho vychádzať v rámci ústavne konformnéhovýkladu prípustnosti a konkurencie riadneho dovolania a mimoriadneho dovolaniaaj najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci. Zo stanoviska sp. zn. Plz. ÚS 3/2015z 18. marca 2015 sťažovateľ poukázal na právny záver ústavného súdu, podľa ktorého:„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedkupodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnomkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozíciia ktoré mohol účinne použiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011 bol potvrdenýrozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, sťažovateľ sa mohol účinne brániť výlučnevadami spočívajúcimi v procesných porušeniach jeho práv v odvolacom konaní v zmysle§ 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Túto možnosť sťažovateľ využila v predmetnej veci podal riadne dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f)a písm. g) OSP.

Keďže v rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súduz 13. apríla 2011 videl sťažovateľ podľa neho zjavne nesprávnu aplikáciu noriemzmenkového hmotného práva a procesného práva, t. j. nesprávne právne posúdenie veciuvedenými súdmi, podal taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle§ 243f ods. 1 písm. c) OSP adresovaný generálnemu prokurátorovi.

Generálny prokurátor sa s podnetom sťažovateľa stotožnil a podal mimoriadnedovolanie z 19. júna 2014 proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013a krajského súdu z 13. apríla 2011 výlučne z toho dôvodu, že uvedené rozhodnutiaspočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP.Najvyšší súd svoje uznesenie z 30. septembra 2015, ktorým rozhodol o zastavení konaniao mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, odôvodnil tým, že sťažovateľako žalobca podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 riadne dovolanie,čím využil svoje procesné právo podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorýje dostatočný na nápravu vád, a preto je mimoriadne dovolanie v uvedenej veci neprípustné.Tento názor najvyššieho súdu je pritom podľa sťažovateľa formalistický, ústavneneakceptovateľný a zjavne v rozpore s už spomenutým zjednocujúcim stanoviskomprijatým v uznesení ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa opomenulvziať do úvahy skutočnosť, že podanie riadneho dovolania z dôvodu § 237 OSP samo osebenemusí znamenať efektívnu nápravu protiprávneho stavu založeného rozhodnutiami súdovnižšieho stupňa, ako aj skutočnosť, že generálny prokurátor má omnoho širšie možnostizvrátiť nápravu protiprávneho stavu odvolacieho, ako aj prvostupňového konania, pretožena rozdiel od sťažovateľa disponuje možnosťou zvrátiť protiprávny stav z dôvodunesprávneho posúdenia veci.

Podľa sťažovateľa otázka poskytnutia súdnej ochrany je základným aspektomústavnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V predmetnej veci podľa sťažovateľanajvyšší súd formalistickým výkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý nemáoporu v zákonnej úprave, mu znemožnil prístup k súdu v tom, že mimoriadny opravnýprostriedok nebol vôbec vecne prerokovaný, čo je z hľadiska ústavného neudržateľné.V predmetnej veci je navyše podľa sťažovateľa potrebné zdôrazniť paradox celejsituácie, ktorý podľa neho spočíva aj v tom, že ten istý senát najvyššieho súdu v tom istomzložení o mesiac neskôr potom, ako rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ním podané riadnedovolanie odmietol ako neprípustné, t. j. dôkazom toho, že logická úvaha najvyššieho súduv uznesení z 30. septembra 2015 o tom, že najvyšší súd riadne dovolanie sťažovateľaprerokuje, je v rozpore s logickým uvažovaním, keďže približne jeden mesiac neskôrten istý súd uznesením z 28. októbra 2015 riadne dovolanie sťažovateľa odmietolako neprípustné. Uvedený postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa ústavneneudržateľný a taktiež z uvedeného vyplýva, že záver najvyššieho súdu uvedený v jehouznesení z 30. septembra 2015, podľa ktorého riadne dovolanie z dôvodu podľa § 237 OSPbude dostatočným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu, nemá zákonnú ani ústavnúoporu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na podľa neho netradičný postupnajvyššieho súdu pri prerokovávaní riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania týmistým senátom najvyššieho súdu zasadajúcim v tom istom zložení.

Riadne dovolanie z 1. augusta 2013 bolo podané najvyššiemu súdu 2. augusta 2013a mimoriadne dovolanie z 19. júna 2014 podal generálny prokurátor najvyššiemu súdu24. júna 2014 (t. j. približne o rok neskôr). Napriek tomu, že riadne dovolanie sťažovateľabolo podané približne o rok skôr než mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľanázoru sťažovateľa paradoxne najvyšší súd rozhodol o riadnom dovolaní asi o mesiacneskôr než o mimoriadnom dovolaní. Podľa sťažovateľa v tomto postupe najvyššieho súduvidieť zjavnú účelovosť spočívajúcu v tom, že argumentáciu, ktorú použil najvyšší súdv uznesení z 30. septembra 2015, by nemohol použiť, pokiaľ by najvyšší súd rozhodolnajprv o dovolaní sťažovateľa, ktoré by odmietol. Z uvedeného potom podľa sťažovateľajasne vyplýva, že riadne dovolanie v predmetnej veci nie je účinným prostriedkom nápravy,čo vyplýva jednoznačne z limitov prípustnosti dovolania pri potvrdzujúcich rozsudkochodvolacích súdov, ktorých je štatisticky viac než 95 %.

Vzhľadom na závažné pochybenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktorésú vytýkané rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súduz 13. apríla 2011 generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, a to najmä nesprávnaaplikácia noriem procesného práva (§ 120, § 129, § 133 a § 175 ods. 1 OSP) týkajúca saprechodu dôkazného bremena pri tvrdených a dokázaných skutočnostiach v súvislostis preukázaním práva sťažovateľom – navrhovateľom v zmenkovom konaní (čl. I § 17zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov),je aj v extrémnom rozpore s ústavnými princípmi práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd mal vecneprerokovať a posúdiť meritórne dôvodnosť mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1písm. c) OSP.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydalnález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 a jemupredchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemusúdu na ďalšie konanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsťv dôsledku toho, že najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnymprokurátorom zastavil, t. j. podané mimoriadne dovolanie vecne nepreskúmal s poukazomna to, že dovolanie podané sťažovateľom ako účastníkom konania predstavuje v tomtoprípade dostatočný účinný prostriedok ochrany jeho práv, hoci následne ten istý senátnajvyššieho súdu uznesením z 28. októbra 2015 dovolanie sťažovateľa odmietolako neprípustné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnostiodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa preskúmal obsahuznesenia z 30. septembra 2015, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v podstatnom uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) skôr ako pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora konštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g O. s. p.), a preto následne skúmal, či boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania.

Podmienky prípustnosti dovolania stanovuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p. Podľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p. - ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn.: PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f O. s. p. (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. d O. s. p.) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014).

Uvedené závery ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn.: 4 M Cdo 19/2008, sp. zn.: 2 M Cdo 14/2005, sp. zn.: 2 M Cdo 15/2005, sp. zn.: 4 M Cdo 3/2006, sp. zn.: 1 M Obdo V 2/2011, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti jeho právnej úpravy, jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.

Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 Dohovoru (zhodne aj uznesenie ústavného súdu sp. zn.: ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. januára 2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009 zo 4. júna 2009, nález ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009).

Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavného súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Z obsahu spisu vyplýva, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie 24. júna 2014 proti zmenkovému platobnému rozkazu Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2011, č. k.: 8Cb/2/2003-372, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431, pričom rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sa stalo právoplatným 4. júla 2013. Žalobca proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal v zákonom ustanovenej jednomesačnej lehote (2. augusta 2013) dovolanie, ktoré sa na najvyššom súde vedie pod sp. zn.: 1 Obdo V /3/2014 a o tom nie je dosiaľ rozhodnuté. Táto forma mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu krajského súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu je žalobcovi priznaná zákonom - Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá. Žalobca tento opravný prostriedok využil a podal dovolanie. Najvyšší súd preto vychádzajúc z princípu subsidiarity dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, v danom prípade rozhodnutím o dovolaní podanom žalobcom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2011, č. k.: 8Cb/2/2003-372 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431 zastavil. Rozhodol tak so zreteľom na uvedené nedostatky jednej z podmienok pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a neodstraniteľnosť takejto prekážky konania podľa ust. § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže im v dovolacom konaní trovy nevznikli (§ 246i ods. 2, § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“

V odôvodnení uznesenia z 30. septembra 2015 sa najvyšší súd oprel predovšetkýmo stabilnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa použitia mimoriadneho dovolania, ktorépredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou (napr. PL. ÚS. 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010), a preto sa za jednoz kritérií akceptovateľnosti tohto mimoriadneho právneho prostriedku považuje povinnosťvyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnomdovolaní.

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽPk mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánuverejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo niea následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istotyprávoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vadealebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnostiprípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožnopovažovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právnaistota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavomje nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou,že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväznéhorozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Ruskuz 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnouokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Ruskuz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

VsúladesuvedenoujudikatúrouESĽPústavnýsúdužvovecisp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení OSPa ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamätijudikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosťmimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP,kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenieveci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávnehoprávneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesnéhopráva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právneposúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémutointerpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladomprípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochranapráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušenímhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každomprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravnýmprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatneskončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávneprávne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného právana súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásadynezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnouod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky,či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorejvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorovna vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnostimimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila,a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendomreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávaťmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určitézásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásadyres judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodompre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je tonevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik protiRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽPz 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbranía princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnostia dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívygenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúcestanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bolanastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskejrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpaniavšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojichpráv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégiá) prijal20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko:„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrenév predchádzajúcom období (R 36/2008).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom § 243f ods. 1 OSPaplikovaným najvyšším súdom, podľa ktorého konanie o dovolaní podanom protirozhodnutiu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu, predstavujedostatočný a účinný právny prostriedok ochrany ním označených práv. Podstata námietoksťažovateľa v podanom dovolaní spočívala aj v namietanom nesprávnom právnom posúdenípredmetnej veci súdmi zúčastnenými na jej rozhodovaní [namietané dovolacie dôvodypodľa § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP].

V súvislosti s uvedenou argumentáciou, ako aj záverom najvyššieho súdu týkajúcimsa dovolania sťažovateľa ako účinného prostriedku ochrany jeho práv v uznesenínajvyššieho súdu z 30. septembra 2015 je podľa ústavného súdu potrebné poukázaťaj na stanovisko č. 2/2015 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015(ďalej len „stanovisko z 3. decembra 2015“) k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v ktoromtoto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inúvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenierozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)OSP.

Najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzív uvedenom stanovisku z 3. decembra 2015 sformulovanej doktríny v otázke posudzovaniasplnenia podmienok prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uzneseniaz 30. septembra 2015, avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f)OSP jednotlivými senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšakoba ústavne akceptovateľné názory.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázkasplnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritikyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva aleboslobody (m. m. I. ÚS 24/2000, III. ÚS 72/2001, IV. ÚS 35/02).

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad dotknutých ustanovení Občianskehosúdneho poriadku aplikovaných najvyšším súdom v predmetnej veci nemožno považovaťza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia uzneseniaz 30. septembra 2015 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoraza neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veciv potrebnom rozsahu, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektovza dostačujúci a ústavne relevantný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou ustálenoujudikatúrou je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde z hľadiska požiadavky na ochranuústavnosti viazaný petitom, avšak správnosť záverov súdov zúčastnených na rozhodovanív predmetnej veci (predovšetkým rozsudkov najvyššieho súdu z 28. októbra 2015a krajského súdu z 29. apríla 2013) má možnosť sťažovateľ dosiahnuť aj prostredníctvomvyužitia účinného prostriedku nápravy, ktorý v tomto prípade predstavuje sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúca proti označeným rozhodnutiam.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2016