znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-   k o n c e p t   -

I. ÚS 277/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou, Advokátska   kancelária   Hopferová   s. r. o.,   Bajzova   2,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 105/2007 z 3. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená sťažnosť JUDr. E. G. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou, Advokátska kancelária Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 105/2007 z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2014“).   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   doplnila   podaním   z   29.   mája   2014   doručeným ústavnému súdu v ten istý deň.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   advokátka   si   podaním z 12. júla 2013 adresovaným okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 105/2007 uplatnila a vyčíslila nárok na odmenu za obhajobu obvineného L. O. (ďalej „obvinený“ alebo „odsúdený“), v sume 3 434,10 €.

Okresný   súd   sťažovateľke   uznesením   z   25.   júla   2013   vydaným   vyšším   súdnym úradníkom priznal odmenu za poskytnuté právne služby v sume 1 923,18 €. Sťažovateľke bola ňou uplatnená odmena skrátená v časti úkonov týkajúcich sa rozhodnutia o väzbe obvineného, ako aj v časti úkonov uskutočnených 24. septembra 2007, pretože boli vyšším súdnym úradníkom posúdené podľa čistého času ich trvania spoločne. Vyšší súdny úradník nepriznal sťažovateľke ani odmenu za porady uskutočnené v priestoroch Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu Košice (ďalej len „ústav“) a úmerne k tomu jej krátil aj vyúčtovaný režijný paušál. Okresný súd jej zamietol aj jej nárok na priznanie DPH, pretože sťažovateľka k podaniu z 12. júla 2013 nepredložila ako dôkaz potvrdenie o registrácii pre DPH.

Proti uzneseniu z 25. júla 2013 podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť 5. augusta 2013. Následne zákonný sudca rozhodujúci v predmetnej veci zrušil uznesenie z 25. júla 2013 a vo veci rozhodol sám tak, že sťažovateľke priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 1 930,39 €, ktorá bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 386,08 €, t. j. sťažovateľke priznal odmenu spolu v sume 2 316,47 €.

V odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 (doručené 17. marca 2014) sa okresný súd podľa   sťažovateľky   nedostatočne   vysporiadal   s   jej   argumentáciou   spočívajúcou v namietaným nesprávnym krátením jej odmeny za poskytnuté právne služby a za účasť na procesných   výsluchoch   uskutočnených   24.   septembra   2007.   Okresný   súd   priznal sťažovateľke ako obhajkyni t. č. odsúdeného odmenu za realizované úkony len v sume zodpovedajúcej súhrnnému času ich trvania v daný deň, ktorý ak nepresiahne dobu 2 hodín, je považovaný za jeden právny úkon.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) platnej v období vykonania úkonov v predmetnom konaní sa odmena advokáta   (obhajcu)   počítala   za   každé   dve   začaté   hodiny   pre   každý   úkon   osobitne. V predmetnej veci boli 24. septembra 2007 vykonané konfrontácia obvineného so svedkom R. H. v čase od 13.15 h do 13.40 h a výsluch svedkyne M. G. v čase od 16.00 h do 16.30 h. Uvedené jednotlivé právne úkony na seba nenadväzovali a v tomto prípade je nutné tieto úkony posudzovať zvlášť, za každé začaté dve hodiny vo vzťahu k jednotlivo určenému úkonu.

Sťažovateľka namieta nesprávnosť uznesenia z 3. marca 2014 aj v dôsledku toho, že jej okresný súd odmietol priznať odmenu za návštevu obvineného v ústave, aj keď ich neskôr   preukázala   predložením   záznamov   podpísaných   obvineným.   V   tejto   súvislosti okresný súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o nároku za poskytovanie právnych služieb sa láme zásada oficiality, dbá sa na to, aby v konaní nebola uplatnená vyhľadávacia zásada, ale predmetný nárok bol uplatnený a preukázaný advokátom.

Uvedený postup sa podľa sťažovateľky zásadne vymyká z prípadov súdnej praxe. Podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   skutočnosť,   že   si   advokát   uplatnil   trovy riadne a včas, je sama osebe spôsobilá vyvolať následky spojené s potrebou vysporiadať sa s uplatneným   nárokom   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   pričom   nepreukázanie realizovaných právnych úkonov nemá za následok stratu tohto nároku.

Okresný   súd   disponuje   nástrojmi,   ktorými   môže   advokátom   uplatňovaný   nárok účelne   verifikovať.   Podľa   sťažovateľky   sa   od   daného   názoru   sa   odvíja   aj   súdna   prax viditeľná   v   rozhodnutiach   súdov,   ktoré   si   na   účel   preukázania   pravdivosti   tvrdenia advokáta častokrát vyžiadavajú potvrdenia z príslušného ústavu. Okresný súd v uznesení z 3.   marca   2014   neuviedol,   prečo   sťažovateľke   nepriznal   ani   účasť   na   poradách s obvineným, o ktorých potvrdenie objektívne predložila.

V   odôvodnení   uznesenia   z   3.   marca   2014   sa   okresný   súd   nijako   nevysporiadal so skutočnosťou, prečo si nevyžiadal potvrdenia z ústavu, ani nevyzval sťažovateľku na ich predloženie,   a   nedal   odpoveď   ani   na   otázku,   prečo   pri   priznaní   nároku   za   právne zastupovanie   postupoval   podľa   znenia   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   ktoré   sa   na sťažovateľkou vykonané úkony právnej služby nevzťahuje, pretože v čase uskutočnenia uvedených právnych porád s obvineným nebolo účinné znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého sa preukazovanie porady preukazuje príslušným potvrdením ústavu, ktoré platí až s účinnosťou od 1. júla 2013, pričom prechodné a záverečné ustanovenia predmetnej vyhlášky   zakotvili,   že   za   úkony   právnych   služieb   vykonané   pred   1.   júlom   2013   patrí advokátovi odmena podľa   predpisov   účinných do   30.   júna 2013. V tomto prípade   boli všetky úkony právnej služby vykonané pred 1. júlom 2013 a vec bola právoplatne skončená ešte v máji 2013, preto nie je možné o úkonoch právnej služby rozhodovať podľa znenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinného od 1. júla 2013. Okresný súd preto v tomto prípade použil   vyhlášku   č.   655/2004   Z.   z.   retroaktívne   ako   pri   posudzovaní   právnych   porád s obvineným, tak i pri posudzovaní úkonov vykonaných v jeden deň.

V   procesnom   postupe   okresného   súdu   absentuje   rešpektovanie   zásady   rovnosti zbraní, ako súčasti princípu spravodlivého súdneho konania, pretože sťažovateľka nebola vyzvaná na predloženie potvrdení z ústavu o uskutočnení právnych porád s obvineným.

V uvedenom prípade nebol dodržaný princíp predvídateľností súdnych rozhodnutí a v tejto   súvislosti   sťažovateľka   k   sťažnosti   priložila   dve   rozhodnutia   Okresného   súdu Košice II v obdobných prípadoch, v ktorých si uvedený okresný súd vyžiadal potvrdenia z ústavu.

Podľa sťažovateľky uznesením z 3. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom jej bola okresným súdom „odňatá možnosť konať pred súdom v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.

Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľky konštatovať, že skutkové a právne názory, o ktoré okresný súd oprel svoje uznesenie z 3. marca 2014, nemožno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné.

Podľa   sťažovateľky „v   danom   prípade   retroaktivne   použitie   ustanovení   vyhlášky a nevyzvanie   sťažovateľky   na   doplnenie   príslušných   potvrdení   z   ústavu   je   záverom arbitrárnym....

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov   v   rozpore   s   konštantnou   rozhodovacou   praxou,   treba   považovať   za   postup arbitrárny.   Takýto   postup   je   zároveň   zásahom   do   princípu   právnej   istoty   ako   súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„Okresný súd Košice I postupom a rozhodnutím zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 105/2007 porušil právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 20 a čl. 48 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, čl. 11, čl. 28 a čl. 36   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T   105/2OO7   sa   zrušuje   a   vracia   sa   Okresnému   súdu   Košice   I   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od právoplatností nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým tento súd o jej sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. 7 T 105/2007 z 25. júla 2013 vydané vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že predmetné uznesenie zrušil a priznal jej odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 2 316,47 €, čím len čiastočne vyhovel jej námietkam týkajúcim sa výšky priznanej sumy, ktorá   jej   ako   ustanovenej   obhajkyni   v   trestnej   veci   obvineného   prináleží.   V   uznesení okresného súdu z 25. júla 2013 bola sťažovateľke priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov v sume 1 923,18 €, sťažovateľka si pôvodne uplatnila sumu 3 434,10 €.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v súvislosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou   a   aj   sama vykonáva   právnické   povolanie,   vykazuje   nedostatky.   V   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci samej   totiž   chýba   konkretizácia   príslušných   práv   jednotlivých   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta a niektoré články uvádzané v odôvodnení sťažnosti nekorešpondujú s označením článkov v petite sťažnosti. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   okresný   súd   bez   riadneho odôvodnenia   a   zodpovedania   podstatných   argumentov,   ktoré   uviedla   v   sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu z 25. júla 2013, krátil jej odmenu a náhradu hotových výdavkov ako ustanovenej obhajkyni v trestnej veci obvineného (v súčasnosti odsúdeného) oproti ňou uplatnenej sume v sume 3 434,10 €.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol: „Samosudca   na   podklade   riadne   a   včas   podanej   sťažnosti   oprávnenou   osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   zistil,   že   sťažnosť   ustanovenej obhajkyne JUDr. E. G. je čiastočne dôvodná.

Podľa § 190 ods. 2 písm. c) ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie,, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo veci sám.

Podľa § 553 ods. 2 Tr. por. obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu nárok   na   odmenu   a   náhradu'   podľa   tarify   určenej   osobitným   predpisom,   ak   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 553 ods. 5 Tr. por. o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán   činný   v   trestnom   konaní,   ktorého   rozhodnutím   sa   trestné   stíhanie   právoplatne Skončilo; v prípravnom konaní môže rozhodnutím poveriť prokurátor asistenta prokurátora a v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

O   tom,   že   v   predmetnej   trestnej   veci   ustanovenej   obhajkyni   nárok   na   priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov vznikol nebolo pochýb. Sporným však zostal počet uplatnených úkonov, ich rozsah a náhrada hotových výdavkov.

Ako   prvé   samosudca   skúmal   námietky   ustanovenej   obhajkyne   týkajúce sa nepriznaných úkonov právnej služby.

Samosudca   nevyhovel   námietke   obhajkyne   týkajúcej   sa   nepriznania   odmeny a náhrady   hotových   výdavkov   za   úkon   10   porád   s   klientom,   nakoľko   vyhl.   MS   SR č. 655/2004 Z.z. obhajkyni jednoznačne ukladá povinnosť porady s klientom preukázať. Súd dáva   opätovne   obhajkyni   do   pozornosti,   že   rozhodovať   o   odmene   a   náhrade   hotových výdavkov   ustanoveného   obhajcu   (nároku)   možno   iba   na   základe   návrhu   obhajcu. Samosudca   sa   v   žiadnom   prípade   nestotožnil   s   jej   návrhom,   že   súd   si   má   v   rámci odvolacieho   konania   zabezpečiť   prehľad   návštev   z   príslušného   ústavu.   Rozhodovanie o trovách obhajoby za poskytovanie právnych služieb láme zásadu ofíciality v trestnom konaní. Toto rozhodovanie sa odvíja od návrhu obhajcu, pričom z povahy veci je však zrejmé, že v úseku konania, v ktorom sa rozhoduje o nárokoch obhajcu, sa neuplatní zásada vyhľadávacia. V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa vyšší súdny úradník   odvolával   sa   jasne   uvádza,   že   povinnosťou   advokáta   pri   podaní   návrhu   na zaplatenie trov povinnej obhajoby je nielen povinnosť presného definovania vykonaných úkonov právnej služby, ale aj ich za dokumentovania a preukázania v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodovanie súdu. Súd preskúma návrh obhajcu len v rozsahu uplatnených nárokov, pričom z úradnej povinnosti nevyhľadáva ďalšie skutočnosti či nároky, ktoré by si mohol advokát   uplatniť,   keďže   návrh   obhajcu   je   sám   osebe   skutočnosťou   postačujúcou   pre rozhodnutie   súdu.   Aj   napriek   tomu,   že   Ústavný   súd   len   cituje   odôvodnenie   uznesenia prvostupňového súdu, toto rozhodnutie nepovažuje za arbitrárne, t.j. založené na svojvôli, ale s jeho závermi sa stotožňuje.

Ohľadom námietok ustanovenej obhajkyne pre skrátenie odmeny za úkon týkajúci sa väzby - výsluch obvineného dňa 24.8.2007 a taktiež za úkony vykonané dňa 24.9.2007 sa samosudca stotožnil v plnom rozsahu s predmetným tvrdením a právnym názorom vyššieho súdneho úradníka.

Vyšší súdny úradník správne znížil ustanovenej obhajkyni odmenu na 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny za účasť na výsluchu obvineného L. O., ktorého predmetom bola žiadosť obvineného o prepustenie z väzby. Postup vyššieho súdneho úradníka samosudca považuje za zákonný a správny.

Správne vyšší súdny úradník postupoval aj pri priznávaní odmeny za úkony vykonané dňa 24.9.2007. Postup vyššieho súdneho úradníka si samosudca osvojuje, považuje ho za dostatočný, vyčerpávajúci a v konečnom dôsledku naň v celom rozsahu odkazuje.

Súd skúmal aj námietku obhajcu týkajúcu sa nesprávneho výpočtu sumy režijného paušálu. Pri kontrole uvedenej námietky súd zistil pochybenie vyššieho súdneho úradníka, kde má byť správne obhajkyni priznaná odmena vo výške 158,14 EUR.

Pri   kontrole   námietky   obhajkyne   o   nepriznaní   DPH,   samosudca   uznal   tvrdenie obhajkyne   za   opodstatnené.   Na   základe   uvedeného   preto   samosudca   zrušil   napadnuté rozhodnutie a vo veci rozhodol sám tak, že priznal obhajkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 1.930,39 EUR, ktorú zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 386,08 EUR, t.j. spolu vo výške 2,316,47 EUR.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o   trovách   konania   pred   všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Uznesenie okresného súdu z 3. marca 2014 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   okresného   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd sa   z obsahu uznesenia z 3. marca 2014 presvedčil,   že okresný súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   argumenty.   V   tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu v skutkových zisteniach.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na   spravodlivú   odmenu   podľa   čl.   28   listiny,   ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia z 3. marca   2014   dospel   k   záveru,   že   z   jeho   odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto základných práv, keďže okresný   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval   príslušné   právne   normy.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že medzi namietaným uznesením z 3. marca 2014 a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny), ako aj základným právom na spravodlivú odmenu podľa čl.   28   listiny   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť porušenie   týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite podanej sťažnosti ani v jej odôvodnení nekonkretizovala, porušenie ktorého z práv obsiahnutých v čl. 48 ods. 2   ústavy namieta a v čom vidí jeho porušenie. Vychádzajúc z postupu vo veci konajúceho okresného súdu a z obsahu   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014