znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 277/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti MVDr. A. H., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MVDr. A. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. A. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   MVDr.   A.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 243 € (slovom dvestoštyridsaťtri eur) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. B., R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená sťažnosť MVDr. A. H., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   B.,   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ   podáva   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000, týkajúcom sa zaplatenia sumy 2.589,13 €.

Sťažovateľ ako žalobca podal dňa 26. 05. 1997 (teda pred 15 rokmi !!!) na Okresný súd Bratislava I. žalobný návrh, v ktorom sa proti odporcovi J. A. domáhal zaplatenia sumy 216.500,-Sk. Išlo o nároky zo skončeného pracovného pomeru...

Sťažovateľ už v návrhu označil ako dôkazy listiny, ktoré má k dispozícií iba odporca a žiadal súd, aby zabezpečil ich vyžiadanie od odporcu.

Súd nelogicky a bez vecného a právneho dôvodu vylúčil počas začatého konania časť nároku na samostatné konanie, hoci vzájomná spätosť nárokov bola zrejmá a dokazovanie bolo navzájom prepojené.

Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 18 C 61/97, časť nárokov vylúčených na samostatné konanie bola riešená v konaní 18 C 8/2000.

Konanie vo veci 18 C 61/97 je právoplatne ukončené. Vo veci 18 C 8/2000 súd rozhodol rozsudkom zo dňa 4. apríla 2006 a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 27. 04. 2006...

Odvolací súd (KS Bratislava) uznesením zo dňa 3. mája 2011 napadnutý rozsudok v znení opravného rozsudku zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie.

Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 24. 04. 2012, hoci na OS Bratislava I. bol z KS Bratislava doručený už 01. 06. 2011...

Sťažovateľ   nemá   ani   po   15   rokoch   právoplatne   rozhodnuté   o   podstatnej   časti žalovaného nároku...

S poukazom na právny názor odvolacieho súdu a časový odstup viac ako 15 rokov bude   obtiažne,   ak   nie   nemožné   vykonať   potrebné   dokazovanie   a   vypočuť   svedkov na preukázanie rozhodujúcich skutočností...

Skutočnosť, že spor nie je právoplatne skončený ani po 15 rokoch, musí sťažovateľ pokladať za hrubé porušenie jeho ústavného práva a zmarenie reálnej možnosti v spore uspieť...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Bratislava I. porušené.

2. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I.,   aby   v   konaní č. 31 Cb 97/2009 bezodkladne konal v intenciách právneho záveru odvolacieho súdu.

3. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000   € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Porušiteľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia...“Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   8/2000,   ktoré   sa   začalo   žalobou sťažovateľa doručenou okresnému súdu 26. mája 1997 a bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 18 C 61/97 (a po vylúčení časti nárokov na samostatné konanie 20. januára 2000 vedené pod sp. zn. 18 C 8/2000). Preto nesprávne uvedenú spisovú značku konania v druhom odseku sťažovateľom navrhovaného petitu vyhodnotil ústavný súd ako zrejmú nesprávnosť v písaní.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 277/2012-10 zo 6. júna 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd listom č. Spr 3488/2012 zo 17. júla 2012 a uviedol: „Vec sa na súde vedie od 20. 01. 2000. Navrhovateľ však nezaložil plnú moc, odporca nezaložil listinné dôkazy na ktoré sa odvoláva, preto ich bolo potrebné   vyzývať.   Súd   tak urobil dňa   01.   02.   2000.   Navrhovateľ   podal   neúplný návrh, listinnými dôkazmi odkázal na spoločnosť I. s. r. o. a preto bolo potrebné ich vyzvať. Súd tak urobil dňa 30. 03. 2000. Keďže navrhovateľ a odporca nezaložili žiadané, opätovne ich súd musel dňa 27. 06. 2000 vyzývať. Navrhovateľ návrh nedoplnil, preto ho súd opätovne pod   hrozbou   zastavenia   konania   vyzval.   Zásielka   sa   od   navrhovateľa   vrátila   ako odsťahovaný, preto bolo potrebné opätovne žiadosť o doplnenie doručiť na novú adresu. Vec bola predložená na prípravu na pojednávanie vyššiemu súdnemu úradníkovi v zmysle zákona č. 425/2002 Z. z. a č. 549/2003 Z. z. Na základe žiadosti bol navrhovateľ vypočutý dožiadaným súdom. Spis z dožiadaného súdu Okresného súdu Cheb sa vrátil dňa 04. 05. 2004. Navrhovateľ zmenil žalobný návrh, o ktorom bolo potrebné rozhodnúť a dňa 24. 01. 2005 súd vytýčil termín pojednávania na 18. 03. 2005. Odporca ani jeho právny zástupca sa nedostavili na pojednávanie, preto bolo potrebné pojednávanie odročiť. Dňa 19. 05. 2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   odporca   sa   opäť   nedostavil,   hoci   bol   volaný   pod hrozbou uloženia pokuty a predvedenia. Dňa 08. 09. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín pojednávania dňa 15. 11. 2005. Na pojednávaní dňa 08. 09. 2005 bola odporcovi uložená aj poriadková pokuta, pretože odporca sa na pojednávanie nedostavil   a svoju neprítomnosť   neospravedlnil.   Dňa   30.   09.   2005 navrhovateľ   navrhol vykonanie ďalších dôkazov. Dňa 06. 10. 2005 bola zisťovaná adresa právneho zástupcu odporcu   a   bol   predvolaný   svedok   pod   hrozbou   pokuty.   Dňa   12.   10.   2005   bolo   súdu doručené odvolanie vo veci uloženia poriadkovej pokuty. Dňa 15. 11. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   termín   dňa   31.   01.   2006   za   účelom   doručenia mzdovej a účtovnej agendy odporcom. Navrhovateľ neoznačil adresu ekonómky, a preto bol dňa 05. 12. 2005 vyzvaný na oznámenie presnej adresy a dňa 13. 01. 2006 bol opakovane vyzvaný. Dňa 04. 04. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa nedostavil právny zástupca odporcu, na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Dňa 27. 04. 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený dopĺňací rozsudok. Dňa 26. 05. 2006 podal odporca odvolanie proti rozsudku zo dňa 04. 04. 2006 a jeho doplnenia zo dňa 27. 04. 2006. Dňa 07. 06.   2006   bol   spis   predložený   spolu   s   opravným   prostriedkom,   ktorý   podal   odporca Krajskému súdu v Bratislave. Navrhovateľ dňa 12. 09. 2006 podal na odvolací súd žiadosť o oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   a   preto   Krajský   súd   dňa   15.   01.   2007   vec   vrátil na tunajší súd za účelom rozhodnutia o oslobodení. Dňa 20. 06. 2007 vyšší súdny úradník vyzval na preukázanie majetkových pomerov, opätovne bolo potrebné doručovať právnemu zástupcovi   odporcu.   Dňa   08.   12.   2009   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   odporcovi   priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 08. 03. 2010 bola vec znova predložená Krajskému súdu v Bratislave. Spisový materiál sa súdu vrátil dňa 01. 06. 2011 spolu s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 85/2010-180 zo dňa 03. 05. 2011. Dňa 08. 07. 2011 súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania dňa 04. 10. 2011. Dňa 04. 10. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania   a   svedka.   Dňa   04.   10.   2011   súd   predvolal   účastníkov   konania   na   termín pojednávania dňa 26. 01. 2012. Dňa 26. 01. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré sa odročilo na neurčito z dôvodu potreby vypočutia navrhovateľa a svedka opätovne pred dožiadaným súdom. Na nové pojednávanie bude predvolaný právny zástupca navrhovateľa a svedok.

Vychádzajúc z chronológie jednotlivých úkonov je možné konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, ktoré možno v danej veci charakterizovať ako objektívne aj keď   zaťaženosť   súdneho   oddelenia,   resp.   jednotlivých   civilných   sudcov   nemôže   byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň   poukazujem   na   tú   skutočnosť,   že   pojednávania   sa   odročovali   z   dôvodu neprítomnosti   navrhovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu,   ako   aj   z   dôvodu   neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu a svedkov. Prieťahy spôsobil aj sám navrhovateľ tým, že v zmysle ust. § 79 ods. 2 neoznačil a nezaložil dôkazy, návrh bol vadný, rovnako skutočnosť, že navrhovateľ sa odsťahoval a neoznámil súdu novú adresu na doručovanie.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   žiadam,   aby   vzal do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, žiadam Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky...“

Okresný súd a právny zástupca sťažovateľa oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na predmet konania, ktorým je nárok na zaplatenie sumy 68 000 € z titulu náhrad spojených s pracovným   pomerom   sťažovateľa   u   odporcu   (náhrada   za   používanie   vlastného motorového vozidla, doplatok diét za služobné cesty, náhrada za sťažovateľom vynaložené prostriedky v prospech odporcu), nie je možné napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Preto doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ,   ktorý   je   účastníkom posudzovaného konania ako navrhovateľ, prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavným súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá chronológii úkonov tak, ako boli opísané v sťažnosti sťažovateľa, ako aj vo vyjadrení okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie sa začalo 26. mája 1997 podaním návrhu   sťažovateľom   a   na   samostatné   konanie   bolo   vylúčené   z   pôvodného   konania 20. januára 2000, odkedy je vedené pod sp. zn. 18 C 8/2000 a doteraz nie je konanie vo veci ukončené.

Okresný   súd   v   podstatnej   časti   konania trvajúceho toho času   viac ako   15   rokov rozhodol   prvýkrát   rozsudkom   zo   4.   apríla   2006   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom z 27. apríla   2006,   ktorý   bol   zrušený   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 5 Co 85/10-180 z 3. mája 2011 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   v   trvaní   viac   ako   15   rokov   a   vzhľadom na zjavnú neefektívnosť činnosti okresného súdu, ktorého rozsudok bol zrušený odvolacím súdom, je na mieste aj bez podrobnejšieho hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu konštatovať, že posudzované konanie ako celok charakterizujú prieťahy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva, najmä na doterajšiu dĺžku súdneho konania v trvaní viac ako 15 rokov, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi ním požadované finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný mu zaplatiť.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   sťažnosť).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty spolu 323,40 €. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 202,50 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 40,50 €, t. j. spolu v sume 243 €. Vzhľadom na to, že sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania neprevyšuje jeho zákonný nárok v zmysle citovanej vyhlášky, ústavný súd mu priznal nárok na náhradu trov v uplatnenej sume.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012