znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 277/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   J. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) bola 7. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 8. apríla 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu z 8. apríla 2010 bol   zrušený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co 41/2008 z 11. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok z 11. novembra 2008“) v časti o trovách konania a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   rozsudku   z   11.   novembra   2008   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 125/2006 vo výroku o trovách konania tak, že   ich   JUDr.   V.   D.   (ďalej   len   „žalovaný“)   nepriznal.   Krajský   súd   je   toho   názoru,   že žalovaný v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku okresného súdu (8. januára 2008) podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nevyčíslil trovy prvostupňového konania. Vyčíslenie trov právneho zastúpenia predložil právny zástupca žalovaného až 14. januára 2008, teda štvrtý pracovný deň od vyhlásenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 125/2006.

Najvyšší súd v uznesení z 8. apríla 2010 dospel k právnemu záveru, že krajský súd nesprávne   posúdil   zánik   lehoty   na   vyčíslenie   trov   konania,   ktorá   je   nesporne   lehotou procesnou, a teda bola žalovaným dodržaná.

Sťažovateľ, ktorý je v súdnom konaní v postavení žalobcu, v sťažnosti uviedol, že uznesenie z 8. apríla 2010 je vydané v rozpore s § 151 ods. 1 OSP, pretože najvyšší súd nesprávne posúdil lehotu na vyčíslenie trov konania ako lehotu procesnú, v rámci ktorej právny   zástupca   žalovaného   odovzdal   vyčíslenie   trov   právneho   zastúpenia   na   poštovú prepravu už 11. januára 2008, a teda včas.

Sťažovateľ   poukazujúc   na   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   je   toho názoru, že lehota upravená v § 151 ods. 2 OSP je lehotou prekluzívnou, a preto ak žalovaný trovy konania v tejto lehote nevyčíslil, jeho právo zaniklo.

Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z   8.   apríla   2010 nevyrovnal ani so   skutočnosťou, že trovy   konania nevyčíslil žalovaný, ale jeho právny zástupca vo svojom vlastnom mene, a teda v rozpore s § 151 ods. 1 OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež argumentoval, že uznesenie z 8. apríla 2010 považuje za nepreskúmateľné   a   zmätočné,   pretože   v   dovolaní žalovaného sa   neuvádza,   ktorý   výrok o trovách   konania   napáda,   a   teda „jeho   dovolanie   nespĺňa   všetky   zákonom   stanovené náležitosti“.

Súčasne sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu, že v konaní došlo k vade   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   zakladajúcej   prípustnosť   a   dôvodnosť dovolania podaného žalovaným, t. j. že krajský súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom.   Žalovaný   podľa   sťažovateľa   predložil   dôkaz   (fotokópiu   podacieho   lístku z 11. januára 2008) oneskorene až v dovolacom konaní, hoci mu nič nebránilo tento dôkaz uplatniť   už   v   konaní   pred   krajským   súdom.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   dôkazy   v   dovolacom konaní už nie je možné predkladať.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v jeho sťažnosti po jej prerokovaní takto rozhodol:

„1.   Právo   Ing.   J.   J.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   znení   protokolu   č.   11   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo 71/2009 zo dňa 8. apríla 2010 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo 71/2009 zo dňa 8. apríla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na Najvyšší súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“ II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv uznesením najvyššieho súdu z 8. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom z 11. novembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a súčasne zmenil výrok tohto rozsudku v časti o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu ich oneskoreného   vyčíslenia.   Najvyšší   súd   na   základe   dovolania   žalovaného   uznesením z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu v časti o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaný si uplatnil náhradu trov konania v zákonnej   lehote,   a preto   mu   krajský   súd   svojím   postupom   a   rozhodnutím   znemožnil realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu ako úspešnému účastníkovi konania patria, čo predstavuje vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže   rozsudok   krajského   súdu   z   11.   novembra   2008   bol   v   rámci   preskúmania najvyšším súdom po podaní dovolania žalovaným v napadnutej časti zrušený uznesením z 8. apríla 2010 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, o trovách konania dosiaľ nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu z 8. apríla 2010. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred   krajským   súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010