znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 277/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS   a postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. MF/13619/2008-152 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2008 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS (ďalej len „úrad vlády“) a postupom Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   v konaní vedenom pod sp. zn. MF/13619/2008-152.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ podal deväť sťažností proti nesprávnemu postupu zamestnanca správcu dane - Generálneho riaditeľa DR SR zo dňa 5. 3. 2008 na Daňové riaditeľstvo SR. Listom zo dňa 11. 3. 2008 sp. zn. 1/132/5101-25316/08/Kotl Sť č. 21/08 DR SR postúpilo sťažnosť sťažovateľa MF SR.

Listom zo dňa 20. 3. 2008 sp.zn. MF/13619/2008-152 MF SR vrátilo sťažovateľovi podanie.

Sťažovateľ podal žiadosť zo dňa 25. 4. 2008 o kontrolu nesprávneho postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. MF/13619/2008-152, zo dňa 20. 03. 2007 na Úrad vlády SR. Sekciu kontroly a boja proti korupcii.

Úrad vlády SR oznámením o postúpení podaní sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS zo dňa 23. 5. 2008 oznámil sťažovateľovi. že jeho žiadosť postúpil na Ministerstvo financií SR. Predmetné oznámenie bolo doručené sťažovateľovi dňa 26. 5. 2008.“

Sťažovateľ   sa   v súlade   so   zákonom   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení neskorších   predpisov   domáhal „svojho   práva,   ktoré   mu   tento   zákon   dáva“, pričom povinnosťou   príslušného   orgánu   bolo   zaoberať   sa   jeho   podaním   spôsobom,   ktorý ustanovuje tento zákon, a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumieť.

V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ uviedol, že považuje za nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že „podaním zo dňa 5. 3. 2008 sa obrátil v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 so sťažnosťou na orgán príslušný na vybavenie sťažnosti. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 bolo týmto orgánom príslušným na vybavenie sťažnosti vedúci orgánu verejnej správy.

Ako   vyplýva   z.   doposiaľ   uvedených   skutočností,   táto   sťažnosť   nebola   postupom predpísaným zákonom č. 152/1998 Z. z. vybavená.

Dôvodom   jej   nevybavenia   je   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   ako   to   vyplýva   z   listu odporcu v 2. rade súdny exekútor, teda orgán verejnej moci.

Zo sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ podával sťažnosť odporcovi v 2. rade nie v postavení exekútora, ale sťažoval sa na porušovanie svojich práv daňového subjektu - účastníka konania. Kto je daňovým subjektom vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.

Je nesporné, že sťažovateľ je daňovým subjektom - daňovníkom. Ako taký má všetky práva   daňového   subjektu,   ktoré   daňovým   subjektom   priznáva   zákon   č.   511/1992   Zb., vrátane práv, ktoré mu zaručuje zákon o sťažnostiach...

Žiadne ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb. ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa   v   inom   konaní,   v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR: podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území SR aj bez ohľadu na iné postavenie. Podľa ustanovenia tohto článku - nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Je   však   nesporné,   že   odporca   v   2.   rade   sťažovateľa   z   dôvodu   jeho   postavenia poškodil a znevýhodnil tým, že mu uprel právo podávať sťažnosti na porušovanie svojich práv, ktoré má ako subjekt v právnych vzťahoch, v ktorých nevystupuje ako orgán verejnej moci.“.

Uvedenú argumentáciu sťažovateľ predložil už vo svojom podaní z 25. apríla 2008 adresovanom úradu vlády. Úrad vlády toto podanie bez kontroly vybavenia jeho sťažnosti odkázal na ministerstvo financií. Úrad vlády „tým odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu, že je jediným orgánom, v ktorého pôsobnosti je vybavenie sťažnosti odporcom v 2. rade (ministerstvo financií, pozn.) kontrolovať a tým aj zaručiť možnosť sťažovateľovi   domôcť   sa   svojho   práva,   aby   jeho   sťažnosť   bola   vybavená   predpísaným spôsobom“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie a jej prerokovaní rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom úradu vlády   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   a postupom   ministerstva financií v konaní vedenom pod sp. zn. MF/13619/2008-152 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný   súd   zakázal   úradu   vlády   a ministerstvu   financií   porušovať   označené   práva v predmetných konaniach a požadoval náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody   oprávnený   konať alebo rozhodovať   iný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu   aj   pre   konanie   v správnom   súdnictve,   v dôsledku   čoho:   „Ak   navrhovateľ   pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve   podľa   piatej časti Občianskeho súdneho poriadku podaním správnej žaloby, nemožno tento postup nahradiť konaním pred ústavným súdom, ktorého právomoc je z tohto vylúčená“ (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 199/02).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ nie je spokojný s postupom ministerstva   financií   s   vybavovaním,   resp.   nevybavením   jeho   sťažnosti   doručenej   mu 17. marca   2008   na kontrolu   nesprávneho   postupu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky Banská Bystrica pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. 1/132/5101-25316/08/Kotl, Sť. č. 21/08 z 11. marca 2008, ako aj nesprávneho postupu úradu vlády pri vybavovaní   jeho „Žiadosti   o kontrolu   nesprávneho   postupu   pri   prijímaní,   evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. MF/13619/2008-152, zo dňa 20. 03. 2007“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa úrad vlády v rozpore s obsahom jeho podania „odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti“ ministerstvom financií, napriek tomu, že „je jediným orgánom, v ktorého pôsobnosti je vybavenie sťažnosti odporcom v 2. rade (ministerstvom financií,   pozn.).   Aj   keď   v danom   prípade   je   podľa   sťažovateľa   nesporné,   že   ho ministerstvo financií „z dôvodu jeho postavenia poškodil a znevýhodnil tým, že mu uprel právo podávať sťažnosti na porušovanie svojich práv, ktoré má ako subjekt v právnych vzťahoch, v ktorých nevystupuje ako orgán verejnej moci“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že v dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   bolo   s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   aj   ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu   subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach   §   250t   a §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Uvedené   konanie   začína   na   základe   žaloby,   ktorej   obligatórnou   náležitosťou   je tvrdenie   žalobcu,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby orgán verejnej správy konal a rozhodol.   Nečinnosť   môže   spočívať   v opomenutí   orgánu   verejnej   správy   vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia orgán verejnej správy tvrdí   nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony orgánu verejnej   správy,   a napriek   tomu   orgán   verejnej   správy   nekoná,   a toto   nekonanie   je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre orgán verejnej správy postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   ministerstvo   financií   pri vybavovaní jeho sťažnosti doručenej mu 11. marca 2008 a úrad vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 25. apríla 2008 túto bezdôvodne odmietli, resp. nevybavili, je nepochybné, že mal možnosť   obrátiť   sa   žalobou   na   všeobecný   súd.   Sťažovateľ   využitie   tohto   prostriedku nápravy   porušenia   ním   označených   základných   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom nepreukázal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008