znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 277/06-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť E. K. a I. K., obe bytom T., zastúpených advokátom JUDr. I. N., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 270/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 270/04 p o r u š i l základné právo E. K. a I. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   270/04 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. E. K. a I. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 5 000   Sk   (slovom   päťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. K. a I. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 890 Sk (slovom trinásťtisícosemstodeväťdesiat slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta JUDr.   I.   N.,   T.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2006 č. k. I. ÚS 277/06-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   E.   K.   a I.   K.,   obe   bytom   T.   (ďalej   aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 270/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 2. 8. 2004 sme podali určovaciu žalobu, ktorú sme zmenili doplňujúcim návrhom (odpoveď na uznesenie súdu) zo dňa 15. 12. 2004 na žalobu na plnenie na Okresný súd Bratislava 1., proti žalovanému A., a. s., B.

Okresný súd Bratislava 1. nám zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku 1.000,- Sk zo dňa 10. 8. 2004 doručenú nám 13. 8. 2004. Bez zbytočného odkladu sme na druhú stranu výzvy nalepili kolok 1.000, - Sk a zaslali sme výzvu Okresnému súdu.

Súd v tejto veci vydal uznesenie zo dňa 2. 11. 2004 doručené právnemu zástupcovi žalobkýň dňa 9. 11. 2004, v ktorom súd požadoval uviesť presnú špecifikáciu. Na toto uznesenie súdu sme Okresnému súdu zaslali odpoveď doporučeným listom 15. 12. 2004 - doplnenie návrhu.

Od   tohto   času   súd   vôbec   nebol   činný   a   my   sme   boli   nútení   podávať   žiadosti o odstránenie prieťahov v konaní (...). Súd na naše žiadosti vôbec nereagoval. (...) Porušenie nášho základného práva spočíva v tom, že v konaní sa riadne nepokračuje a došlo k zbytočným prieťahom (...).

Domáhame sa odstránenia   právnej neistoty   a existencii   dlhotrvajúcich   prieťahov v konaní a tým priznania nášho základného práva.

Táto   skutočnosť   je   zvýraznená   aj   tým,   že   našou   žalobou   sa   domáhame   platenia výživného na výživu nás pozostalých žalobcov po našom manželovi a otcovi, na ktorého sme boli odkázané, ako pozostalé osoby. (...).

Navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nám priznal primerané finančné zadosťučinenie - podľa § 50 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. vo výške každej z nás po 5.000,- Sk. Náš návrh odôvodňujeme tým, že sme po dlhú dobu zneistené a doposiaľ nevieme, aké bude rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave.

Sme presvedčené, že náš nárok v našej žalobe je oprávnený a že žalovaný je povinný nám poskytovať peňažným dôchodkom mesačné náklady na našu výživu.

Náš nárok patrí do oblasti rodinného práva a naša žaloba mala byť zo zreteľom na výživné pozostalých osôb súdom vyriešená do 6-tich mesiacoch od podania žaloby. (...) Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol tento nález: Súd vyhlasuje, že Okresný súd Bratislava 1. svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy v súdnom konaní 12 C 270/04.

Ukladá sa Okresnému súdu Bratislava 1., aby vo veci bez zbytočného odkladu konal. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Sk pre každú sťažovateľku.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom Mgr. M. L., listom z 10. októbra 2006 č. Spr.   2136/06   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 30. novembra 2006.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   podal   chronologický   prehľad úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v napadnutom   konaní   a   uviedol   nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...)   dovoľujeme si Vám v úvode nášho vyjadrenia a informácie o stave konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 270/04 oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti, súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   SR,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania   o prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Dovoľujem si poukázať na skutočnosť, že navrhovateľky nevyužili možnosť v súlade so   zák.   č.   757/2004   Z.   z.   v platnom   znení   a nepodali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní na Okresný súd Bratislava I. (...).

Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 270/04 došlo k prieťahom v konaní a to od 16. 12. 2004.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v súlade s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 12 C. (...)“

2.2 Právny zástupca sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...) Nie je pravdou tvrdenie v druhom odseku vyjadrenia odporcu, že navrhovateľky nevyužili možnosť podávať sťažnosť na prieťahy v konaní na Okresný súd Bratislava 1. Z našej sťažnosti   podanej   Ústavnému súdu SR   vyplýva,   že sme   podávali   žiadosti o odstránenie   prieťahov   v konaní   dňa   26.   4.   2005   a 21.   12.   2005   a urgenciu   žiadostí o odstránenie prieťahov v konaní dňa 6. 3. 2006. Súd na naše žiadosti a urgenciu vôbec nereagoval.

Odporca konštatuje, že došlo k prieťahom v konaní od 16. 12. 2004, s čím je možné sa stotožniť.

Oznamujem ústavnému súdu, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne   pojednávanie   a zároveň   Vám   oznamujem,   že   si   uplatňujem   aj   trovy   právneho zastúpenia. (...).

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 270/04:

Dňa 2. augusta 2004 podali sťažovateľky okresnému súdu žalobný návrh „o určenie prepočtu na výživu pozostalých“ proti A., a. s., so sídlom v B. (ďalej len „odporkyňa“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 270/04 a bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. B. B.

Dňa   4.   augusta   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   bola   vec predložená vyššej súdnej úradníčke.

Dňa 9. augusta   2004 vyššia   súdna úradníčka   vyzvala sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, pod následkom zastavenia konania.

Dňa 18. augusta 2004 sťažovateľky zaplatili súdny poplatok.Dňa 16. septembra 2004 vyššia súdna úradníčka vyzvala odporkyňu, aby sa vyjadrila k žalobnému návrhu, ktorý jej bol zároveň doručený.

Dňa 4. októbra 2004 sa odporkyňa vyjadrila k návrhu.Dňa 2. novembra 2004 súd uznesením č. k. 12 C 270/04-20 vyzval sťažovateľky, aby v lehote 10 dní odstránili nedostatky návrhu na začatie konania, najmä aby špecifikovali petit svojho podania. Súd zároveň doručil sťažovateľkám vyjadrenie odporkyne k návrhu.Dňa   16.   decembra   2004   vyššia   súdna   úradníčka   dala   úpravou   kancelárii   pokyn predložiť spis zákonnej sudkyni.

Dňa 20. decembra 2004 sťažovateľky doručil súdu „odpoveď na uznesenie súdu zo dňa 2. 11. 2004“, v ktorej upravili petit žalobného návrhu.

Dňa   28.   mája   2005   právny   zástupca   sťažovateliek   požiadal   súd   o odstránenie prieťahov v konaní.

Dňa   23.   decembra   2005   právny   zástupca   sťažovateliek   opätovne   požiadal   súd o odstránenie prieťahov v konaní.

Dňa 13. marca 2006 právny zástupca sťažovateliek znovu požiadal súd o odstránenie prieťahov v konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 270/04 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti   alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom,   teda   zjavne   neprimeraná   dĺžka   napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateliek.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 20. decembra 2004 až dosiaľ. Okresný súd teda počas takmer dvoch rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľky   ako   navrhovateľky   počas napadnutého   súdneho   konania   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovaných článkoch ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom, ktoré nemožno ničím ospravedlniť pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkom   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na to, že súd konal   „s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení“ (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Námietka   okresného súdu, že „navrhovateľky nevyužili možnosť   v súlade so zák. č. 757/2004 Z. z. v platnom znení a nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní“ v danom štádiu konania   pred   ústavným   súdom,   teda   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   už bezpredmetná.   Okrem   toho   aj   z chronológie   úkonov   vykonaných   okresným   súdom v napadnutom   konaní   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa   materiálne   opakovane   domáhali o odstránenie prieťahov v napadnutom konaní aj keď svoje podania formálne neoznačili za sťažnosť.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume každej po 5 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v požadovanej výške každej po 5 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateliek na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   3   výroku   tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám aj trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 8. augusta 2006, podanie sťažnosti 10. augusta 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 30. novembra 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jednu   sťažovateľku predstavujú sumu 8 682 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny však bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 6 945,60 Sk, preto v prípade dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov za tri úkony právnych služieb vykonané v roku 2006 zaokrúhlene sumu 13 890 Sk v zmysle citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006