znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 277/05-5

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 20.   decembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   V.,   bytom   K.,   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2, čl. 35 a v čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím   S.   p.   B.   z 31. augusta   2004   a rozsudkami   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 5 Sd   123/04-16   z 11. apríla   2005   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 So 82/2005 z 28. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2005 doručená sťažnosť R. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ, resp. navrhovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho „... práva podľa článku 48 ods. 2, ako aj podľa článku 35, aj podľa článku   39   Ústavy   SR“ (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím S.   p.   B.   (ďalej   len   „S.   p.“, resp. „odporkyňa“)   č.   740   509   8888   z 31.   augusta   2004   a rozsudkami   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Sd 123/04-16 z 11. apríla 2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 82/2005 z 28. septembra 2005.

Sťažovateľ tvrdí, že „... Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR je porušené moje právo na   spravodlivé   prešetrenie   môjho   prípadu   pretože   Krajský   súd   ako   aj   Najvyšší   súd neprešetrili a nevybavili môj prípad riadne a spravodlivo. Článok 35 ako aj 39 Ústavy SR zaručuje každému právo na primerané hmotné zabezpečenie od štátu pre také osoby ktoré nie   z vlastnej   viny   nemôžu   pracovať   a pretože   mi   bol   neprávom   odobratý   invalidný dôchodok došlo k porušeniu mojich práv. Krajský súd ako aj Najvyšší súd sa vyhovára na zákon 461/2003 Z. z., ktorým mi bol zrušený invalidný dôchodok, a preto žiadam Ústavný súd SR aby prešetril tiež či nejde o porušenie mojich práv z dôvodu retroaktivity pretože podľa môjho názoru uvedený zákon odstraňuje retroaktivitu.“

Sťažovateľ žiada a trvá „... na tom, aby Ústavný súd SR zrušil rozhodnutie S. p. ako aj obidvoch súdov“.

II.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že:

1.S.   p.   vyššie   citovaným   rozhodnutím   (ďalej   citované   z rozsudku   krajského   súdu z 11. apríla   2005) „...   odňala...   podľa   §   70,   §   112   ods.   2   a 6,   §   263   ods.   4   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení navrhovateľovi od 16. 10. 2004 invalidný dôchodok, na   ktorý   sa   mu   podľa   §   263   ods.   1   cit.   zákona   o sociálnom   poistení   zmenil   čiastočný invalidný dôchodok priznaný podľa predpisov účinných pred 1. 1. 2004 s odôvodnením, že tento podľa posudku posudkového lekára sociálneho poistenia S. p., pobočka K., nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 cit. zákona, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u neho predstavuje 25 %....“

2.Krajský súd rozsudkom z 11. apríla 2005 potvrdil rozhodnutie S. p. z 31. augusta 2004. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „(...) Súd v konaní podľa § 250l a nasl. O. s.   p.   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   a oboznámení   sa   s dávkovým   spisom odporkyne dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Preskúmavaným rozhodnutím odporkyne zo dňa 31. 8. 2004 č. 740 509 8888 bol navrhovateľovi podľa § 70, § 112 ods. 2 a 6 a § 263 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení od 16. 10. 2004 odňatý invalidný dôchodok, na ktorý sa mu podľa § 263 ods. 1 cit. zákona zmenil čiastočný invalidný dôchodok, ktorý mu bol priznaný podľa predpisov účinných pred 1. 1. 2004. K odňatiu invalidného dôchodku navrhovateľovi došlo z dôvodu, že podľa posudku posudkového lekára sociálneho poistenia S. p., pobočka K., zo dňa 13. 8. 2004, tento podľa § 71ods. 1 cit. zákona nie je už invalidný, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40   %   v porovnaní   so   zdravou   fyzickou   osobou.   Miera   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť u neho predstavuje 25 % a táto bola stanovená podľa kapitoly V, položky 5   písm.   a)   prílohy   č.   4   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   vychádzajúc   zo skutočnosti,   že   rozhodujúcim   zdravotným   postihnutím   u navrhovateľa   je   stredne   ťažké narušenie   osobnosti   s miernym   obmedzením   výkonnosti   organizmu.   Bolo   zistené,   že navrhovateľ trpí ochorením: simplexná subnormná osobnosť so schizoidnými rysmi a so zníženou   sociabilitou,   hepatopatia   bez   laboratórnej   aktivity.   Zo   záveru   tohto   posudku vyplýva,   že   u menovaného   ide   o rozumové   schopnosti   v pásme   dolného   priemeru. V minulosti menovaný posudzovaný ako IQ – 77. Mnestické funkcie sú znížené až do pásma ľahkej duševnej zaostalosti MQ: 70. Nepriaznivý zdravotný stav menovaného potencujú aj poruchy   afektivity.   Celkove   však   jeho   zdravotný   stav   nepodmieňuje   pokles   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nad 40 %.

K rovnakému záveru, pokiaľ ide o neexistenciu invalidity u navrhovateľa dospel aj posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   odporkyne   so   sídlom   v K.,   vo   svojom   posudku podanom   dňa   15.   3.   2005   pre   účely   súdneho   konania.   Duševné   poruchy   a poruchy správania považoval za rozhodujúce zdravotné postihnutie navrhovateľa s tým, že podľa prílohy č. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je začlenené v kapitole V, pod položkou 5 písm. a), s vyjadrením miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu   25   %.   Zdravotný   stav   navrhovateľa   charakterizoval   diagnostickým   záverom: simplexná subnormná osobnosť so schizoidnými rysmi, ku ktorému dospel po zhodnotení aktuálneho   zdravotného   stavu   navrhovateľa,   na   základe   ním   absolvovaných   odborných lekárskych   vyšetrení.   Posudkový   lekár   v závere   konštatoval,   že   u posudzovaného   ide o rozumové schopnosti v pásme dolného priemeru. Mnestické funkcie sú znížené do pásma ľahkej duševnej zaostalosti. Ide o poruchu osobnosti so schizoidnými rysmi. Prítomné sú tiež ľahké organické prejavy zmien CNS. Takémuto zdravotnému stavu podľa prílohy č. 4 cit. zákona, zodpovedá 25 % miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Navrhovateľ bol uznaný za čiastočne invalidného na základe posudku posudkovej komisie   sociálneho   zabezpečenia   S.   p.,   pobočka   K.,   zo   dňa   23.   11.   1994,   vychádzajúc z diagnostického záveru: mentálna retardácia ľahkého stupňa u simplexnej osobnosti so schizoidnými rysmi, chronická hepatophatia s hraničnou hyperbilirubinémiou, sysmetrická štítna žľaza s aktívnejším pravým lalokom s ľahko zvýšenými hodnotami T3.

Navrhovateľ   v priebehu   konania   zotrval   na   podanom   návrhu   na   preskúmanie zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   odporkyne   v celom   rozsahu   z dôvodov   v ňom uvedených.   Zhodne   ako   pred   posudkovými   lekármi   sociálneho   poistenia   popísal   svoje subjektívne   ťažkosti,   pričom   dodal,   že   podľa   jeho   názoru,   v dôsledku   rozhodnutia odporkyne, prišiel o zamestnanie a t. č. je bez finančných prostriedkov. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že si želá byť zamestnaný a mať sociálne istoty tak, ako mal aj v minulosti. Poukázal aj na skutočnosť, že podľa jeho názoru, legislatíva v tejto oblasti nie je dobrá a preto by mali príslušné štátne orgány iniciovať v budúcnosti jej zmenu. Od 15. 3. 2005, kedy sa zúčastnil zasadnutia posudkového lekára sociálneho poistenia odporkyne, so sídlom v K., absolvoval len kontrolné vyšetrenie na psychiatrii v K. a nedisponuje žiadnymi časovo aktuálnejšími odbornými lekárskymi správami. (...)

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poistenec je invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Podľa   §   263   ods.   1,   2   a 4   citovaného   zákona   invalidný   dôchodok   a čiastočný invalidný   dôchodok,   ktoré   boli   priznané   podľa   predpisov   účinných   pred   1.   1.   2004   sa považujú po 31. 12. 2003 za invalidný dôchodok podľa tohto zákona v sume, v akej patrili k 31.   12.   2003   a vyplácajú   sa   aj   po   tomto   dni,   za   podmienok   ustanovených   predpismi účinnými do 31. 12. 2003, ak tento zákon neustanovuje inak.

Trvanie   invalidity   na   nárok   na   invalidný   dôchodok   uvedený   v odseku   1   S.   p. preskúma podľa tohto zákona pri kontrolnej lekárskej prehliadke určenej pred 1. 1. 2004, s lehotou jej uskutočnenia po 31. 12. 2003.

Ak   po   preskúmaní   invalidity   podľa   odseku   2   poistenec,   ktorému   bol   priznaný invalidný   dôchodok   podľa   predpisov   účinných   pred   1.   1.   2004   má   pokles   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 40 %, zaniká nárok na invalidný dôchodok, vrátane invalidného dôchodku, na ktorý bol prekvalifikovaný čiastočný invalidný dôchodok, odo dňa zastavenia výplaty tohto dôchodku.

Podľa § 112 ods. 2 a 6 citovaného zákona dávka sa odníme, ak zanikol nárok na dávku alebo ak sa zistí, že sa dávka priznala neprávom.

Dávka sa odníme, zníži alebo jej výplata sa zastaví odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa dávka už vyplatila.

Zdravotný stav navrhovateľa zistený pri kontrolnej lekárskej prehliadke na účely invalidného   dôchodku   objektívnymi   zdravotnými   vyšetreniami   podľa   zhodných   záverov obsiahnutých v posudkoch vo veci konajúcich posudkových orgánov neznižuje v súčasnosti jeho pracovnú schopnosť natoľko, aby bol invalidný podľa platnej právnej úpravy. Podľa týchto   posudkov   jeho   telesné   alebo   duševné   schopnosti   sú   toho   času   dostatočné   na vykonávanie   sústavného   zamestnania,   pretože   pre   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav nemá   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   o viac   ako   40   %   v porovnaní   so zdravou   fyzickou   osobou.   Posudkové   orgány   vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom odôvodnili svoj posudkový záver v zmysle, ktorého bola invalidita navrhovateľa oduznaná. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by sa jeho zdravotný stav zhoršil na mieru invalidity, nárok na invalidný dôchodok mu zanikol.

Súd   zvážil   všetky   uvedené   skutočnosti   a na   ich   základe   v súlade   s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 250q ods. 2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie odporkyne ako vecne správne potvrdil. (...)“

3. Najvyšší súd rozsudkom z 28. septembra 2005 potvrdil rozsudok krajského súdu z 11. apríla 2005. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „(...) Ako to uviedol aj krajský súd, nárok na invalidný dôchodok podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v platnom znení(ďalej len zákon č. 461/2003 Z. z.) by u navrhovateľa prichádzal do úvahy   len   vtedy,   keby   pre   dlhodobo   nepriaznivý   stav   mal   pokles   schopnosti   vykonávať zárobkovú   činnosť   o viac   ako   40   %   v porovnaní   so   zdravou   fyzickou   osobou.   Takýto zdravotný stav u navrhovateľa nebol objektívne zistený.

Zdravotný stav navrhovateľa opakovane posudzovali zákonom stanovené posudkové orgány – posudkoví lekári. Posudky po vyšetrení navrhovateľa, ako aj na základe jeho zdravotnej dokumentácie, sú jednoznačné so zhodným konštatovaním, že navrhovateľ nie je invalidný   podľa   §   71   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.,   lebo   pre   dlhodobo   nepriaznivý zdravotný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako o 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Najvyšší súd v uvedenej právnej veci dospel k záveru, že krajský súd náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho správne právne názory, na ktoré odvolací súdi v plnej miere odkazuje a s ktorými sa stotožňuje. Krajský súd dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie.

Navrhovateľ v konaní pred odvolacím súdom nepredložil žiadne dôkazy, ktorý by odôvodnili   spochybnenie   záverov   o zdravotnom   stave   navrhovateľa   a ani   netvrdil skutočnosti o svojom zdravotnom stave, ktoré by pri jeho posudzovaní neboli zohľadnené alebo vyhodnotené.

Za týchto okolností preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 219 OSP rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. (...)“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom   z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   jeho   námietky   sa   týkajú   porušenia   práva „na spravodlivé prešetrenie môjho prípadu pretože krajský súd ako aj Najvyšší súd neprešetrili môj prípad riadne a spravodlivo“, teda sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva („... článok 35 a 39 Ústavy SR zaručuje každému právo na primerané hmotné zabezpečenie od štátu pre také osoby, ktoré nie z vlastnej viny nemôžu   pracovať   a pretože   mi   bol   neprávom   odobratý   invalidný   dôchodok   došlo k porušeniu mojich práv...“), že sťažovateľ, keď už tieto právne normy (články ústavy) uvádzal,   namietal   porušenie   základného   práva   na   hmotné   zabezpečenie   v primeranom rozsahu garantovaného čl. 35 ods. 3 (druhou vetou) ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu garantovaného čl. 39 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa garantovaných v čl. 48 ods. 2, čl. 35 ods. 3 a v čl. 39 ods. 1 ústavy rozhodnutím S. p. č. 740 509   8888   z 31.   augusta   2004,   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5 Sd   123/04-16 z 11. apríla 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 82/2005 z 28. septembra 2005.

1.   K porušeniu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   rozhodnutím   S.   p. a rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že súdy „neprešetrili a nevybavili môj prípad riadne a spravodlivo...“, v dôsledku čoho mu „bol neprávom   odobratý   invalidný   dôchodok“ (sťažovateľ   dôvody,   pre   ktoré   žiada   zrušiť rozhodnutie S. p., neuviedol.)

a) Pokiaľ ide o namietané porušenie označeného základného práva rozhodnutím S. p. a rozsudkom krajského súdu, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.   O ochrane   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   ktorého   porušenie namieta,   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   S.   p.   rozhodol   krajský   súd   a vo   vzťahu   k rozsudku krajského súdu rozhodol v odvolacom konaní najvyšší súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozhodnutie S. p. a ani rozsudok krajského súdu č. k. 5 Sd 123/04-16 z 11. apríla 2005.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

b)   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označeného   základného   práva   rozsudkom najvyššieho   súdu,   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie (pozri bol 3 v nadväznosti na bod 2 časti III tohto uznesenia), je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   a ani   krajského   súdu   ohľadom   zistenia skutkového stavu   nestotožňuje,   nemôže sama osebe viesť   k záveru   o porušení práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Rovnako   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   v časti   namietajúcej   porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ (ktorý neuviedol žiadne právne relevantné dôvody podporujúce jeho tvrdenia o porušení týchto základných práv odňatím mu čiastočného invalidného dôchodku) nevie nájsť zamestnanie a v súčasnosti platné a účinné právne predpisy neumožňujú vzhľadom na jeho objektívne zistený zdravotný stav priznať mu ním požadovanú sociálnu dávku, sama osebe neznamená porušenie označených článkov ústavy.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že porušenie základného práva alebo slobody nemožno vyvodzovať zo samotného faktu neúspechu (nevyhovenia návrhu) v konaní pred všeobecným súdom, resp. iným štátnym orgánom (napr. I. ÚS 40/95).

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2005