znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 276/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   pre   namietané porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súduBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola2. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   a práva   na   prejednaniezáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného Bratislava III v konanívedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 (ďalej len,,okresný súd“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v procesnom postavenížalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania, ktorého predmetom bola ochranaosobnosti žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj,,žalobca“). Žaloba bola na okresnom súdepodaná 3. mája 2002. Prvý rozsudok okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazanýzaplatiť   žalobcovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   100   000   Sk,   bol   vyhlásený19. decembra   2007.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   uznesenímsp. zn. 4 Co 220/2009 z 29. januára 2010 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil muvec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra 2011bol   sťažovateľ   opäť   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume3 319,40 €. Na odvolanie sťažovateľa bol uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 288/2012z 30.   septembra   2013   druhý   rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec   mu   bola   vrátenána ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresného súdu z 13. decembra 2013 bolažaloba   žalobcu   zamietnutá   s tým,   že   o trovách   konania   súd   rozhodne   do   30   dníod právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V poradí tretí rozsudok okresného súdu bolpotvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 439/2014 z 26. novembra 2014.

3. Okrem uvedených súvislostí sťažovateľ uviedol, že so sťažnosťou na porušeniesvojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tomto konaní okresnéhosúdu   sa   obrátil   aj   na   ústavný   súd.   Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   377/2014z 28. októbra   2014   bolo   konštatované,   že   v predmetnom   konaní   okresný   súd   porušiloznačené práva sťažovateľa, ďalej ústavný súd prikázal okresnému súdu ďalej konať bezzbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume5 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

4.   V poradí   druhou   sťažnosťou,   ktorú   sťažovateľ   adresoval   ústavnému   súduv súvislosti   s predmetným   konaním   okresného   súdu,   tento   namieta   postup   súdupri rozhodovaní o trovách konania. Z výroku v poradí tretieho rozsudku okresného súduvyplýva,   že   o trovách   konania   súd   rozhodne   do   30   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutiavo veci   samej.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súduz 26. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený 12. januára 2015 a do podania sťažnostiústavnému   súdu   (25.   februára   2015)   o trovách   konania   nebolo   rozhodnuté.   Zároveňsťažovateľ uviedol, že podaním z 24. februára 2015 podal sťažnosť predsedovi okresnéhosúdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupomokresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal okresnému súdu vo vecikonať bez zbytočných prieťahov. Požadoval priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vovýške 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatína   ďalšie   konanie   alebo   o jeho   odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konaniapred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovanínávrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sanamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovaťsťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatísťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

9.   V uvedenej   veci   nie   je   sporným,   že   v predmetnom   konaní   došlok namietanému porušeniu   označených   práv   sťažovateľa,   keďže   o tejto   skutočnosti   boloprávoplatne rozhodnuté nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 377/2014 z 28. októbra 2014.Touto sťažnosťou však sťažovateľ namieta len tvrdené prieťahy pri rozhodovaní o trováchkonania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kde okresný súd podľa jeho názorunerozhodol v zákonnej 30-dňovej lehote, a to napriek príkazu ústavného súdu obsiahnutémuvo výroku uvedeného nálezu ďalej konať bez zbytočných prieťahov.  

10.   Z kópie   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   bolokresnému súdu doručený 12. januára 2015 a sťažovateľovi prostredníctvom jeho právnehozástupcu   19.   januára   2015.   Dátum   doručenia   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdužalobcovi z príloh pripojených k sťažnosti nevyplynul a rozsudky (tretí rozsudok okresnéhosúdu a ani potvrdzujúci rozsudok krajského súdu) neboli opatrené doložkami právoplatnosti.

11. Z ustanovenia § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že doručenýrozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Proces doručovania sapritom završuje doručením rozsudku poslednému z tých účastníkov, ktorým sa rozsudokmusí doručiť. Na účely právoplatnosti rozsudku sa preto doručenie chápe ako doručenierozsudku   všetkým   účastníkom   konania.   Žalobcovi   pritom   za   predpokladu   súčasnéhodoručovania potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu mohol byť tento doručený skôr, aleaj   neskôr   ako   sťažovateľovi   (napr.   v dôsledku   jeho   uloženia   na   pošte   a až   následnéhoprevzatia).   Uvedená   skutočnosť   však   vzhľadom   na   ďalej   uvedené   nebola   zásadnéhovýznamu.

12. Rozhodnutie vo veci   samej v predmetnom konaní totiž   nemohlo   nadobudnúťprávoplatnosť skôr ako 19. januára 2015, kedy bolo sťažovateľovi doručené. Zákonná lehotana rozhodnutie o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samejteda mohla uplynúť najskôr 18. februára 2015 (to však iba za predpokladu, že žalobcovi bolpotvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   doručený   najneskôr   v deň,   keď   bol   doručený   ajsťažovateľovi).   Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil,   avšak   nepreukázal,   že   sťažnosť   predsedoviokresného súdu na prieťahy v konaní podal 24. februára 2015, teda štvrtý pracovný deň ponajskoršom   možnom   uplynutí   lehoty   na   rozhodnutie   o trovách   konania.   Hneď   ďalšípracovný   deň   25.   februára   2015   –   sťažovateľ   podal   na   poštovú   prepravu   sťažnosť̶adresovanú ústavnému súdu. Z tejto skutočnosti zreteľne vyplýva, že sťažnosť predsedoviokresného súdu nebolo možné in concreto považovať za vyčerpanie účinného prostriedkunápravy   v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   sťažovateľ   neposkytolokresnému   súdu   žiadny   priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy   a odstráneniaprotiprávneho stavu zapríčineného jeho tvrdenou nečinnosťou.

13. Bez ohľadu na uvedené však platí, že takéto v podstate minimálne prekročeniezákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo vecisamej   (opäť   len   za   predpokladu,   že   právoplatnosť   nastala   19.   januára   2015)   nemohlonadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer,   ktorým   by   sa   ústavný   súd   mal   a   mohol   zaoberaťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že niekaždý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.1 dohovoru (m. m. I. ÚS 47/03, II. ÚS 296/2011). Postup okresného súdu, aj keď tentomohol o niekoľko dní prekročiť zákonnú lehotu na rozhodnutie o trovách konania, sa zjavnenevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočnéprieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   možné   z hľadiskaposúdenia   konkrétnych   skutočností   považovať   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovanío trovách konania za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavnýsúd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (príkaz okresnémusúdu konať bez zbytočných prieťahov, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trovkonania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015