SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 276/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola2. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného Bratislava III v konanívedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 (ďalej len,,okresný súd“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v procesnom postavenížalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania, ktorého predmetom bola ochranaosobnosti žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj,,žalobca“). Žaloba bola na okresnom súdepodaná 3. mája 2002. Prvý rozsudok okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazanýzaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk, bol vyhlásený19. decembra 2007. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) uznesenímsp. zn. 4 Co 220/2009 z 29. januára 2010 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil muvec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra 2011bol sťažovateľ opäť zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume3 319,40 €. Na odvolanie sťažovateľa bol uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 288/2012z 30. septembra 2013 druhý rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátenána ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresného súdu z 13. decembra 2013 bolažaloba žalobcu zamietnutá s tým, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dníod právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V poradí tretí rozsudok okresného súdu bolpotvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 439/2014 z 26. novembra 2014.
3. Okrem uvedených súvislostí sťažovateľ uviedol, že so sťažnosťou na porušeniesvojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tomto konaní okresnéhosúdu sa obrátil aj na ústavný súd. Nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 377/2014z 28. októbra 2014 bolo konštatované, že v predmetnom konaní okresný súd porušiloznačené práva sťažovateľa, ďalej ústavný súd prikázal okresnému súdu ďalej konať bezzbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume5 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
4. V poradí druhou sťažnosťou, ktorú sťažovateľ adresoval ústavnému súduv súvislosti s predmetným konaním okresného súdu, tento namieta postup súdupri rozhodovaní o trovách konania. Z výroku v poradí tretieho rozsudku okresného súduvyplýva, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutiavo veci samej. Sťažovateľ poukazuje na to, že potvrdzujúci rozsudok krajského súduz 26. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený 12. januára 2015 a do podania sťažnostiústavnému súdu (25. februára 2015) o trovách konania nebolo rozhodnuté. Zároveňsťažovateľ uviedol, že podaním z 24. februára 2015 podal sťažnosť predsedovi okresnéhosúdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupomokresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal okresnému súdu vo vecikonať bez zbytočných prieťahov. Požadoval priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vovýške 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatína ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konaniapred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovanínávrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sanamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovaťsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
9. V uvedenej veci nie je sporným, že v predmetnom konaní došlok namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa, keďže o tejto skutočnosti boloprávoplatne rozhodnuté nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 377/2014 z 28. októbra 2014.Touto sťažnosťou však sťažovateľ namieta len tvrdené prieťahy pri rozhodovaní o trováchkonania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kde okresný súd podľa jeho názorunerozhodol v zákonnej 30-dňovej lehote, a to napriek príkazu ústavného súdu obsiahnutémuvo výroku uvedeného nálezu ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
10. Z kópie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento bolokresnému súdu doručený 12. januára 2015 a sťažovateľovi prostredníctvom jeho právnehozástupcu 19. januára 2015. Dátum doručenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdužalobcovi z príloh pripojených k sťažnosti nevyplynul a rozsudky (tretí rozsudok okresnéhosúdu a ani potvrdzujúci rozsudok krajského súdu) neboli opatrené doložkami právoplatnosti.
11. Z ustanovenia § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že doručenýrozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Proces doručovania sapritom završuje doručením rozsudku poslednému z tých účastníkov, ktorým sa rozsudokmusí doručiť. Na účely právoplatnosti rozsudku sa preto doručenie chápe ako doručenierozsudku všetkým účastníkom konania. Žalobcovi pritom za predpokladu súčasnéhodoručovania potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu mohol byť tento doručený skôr, aleaj neskôr ako sťažovateľovi (napr. v dôsledku jeho uloženia na pošte a až následnéhoprevzatia). Uvedená skutočnosť však vzhľadom na ďalej uvedené nebola zásadnéhovýznamu.
12. Rozhodnutie vo veci samej v predmetnom konaní totiž nemohlo nadobudnúťprávoplatnosť skôr ako 19. januára 2015, kedy bolo sťažovateľovi doručené. Zákonná lehotana rozhodnutie o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samejteda mohla uplynúť najskôr 18. februára 2015 (to však iba za predpokladu, že žalobcovi bolpotvrdzujúci rozsudok krajského súdu doručený najneskôr v deň, keď bol doručený ajsťažovateľovi). Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, avšak nepreukázal, že sťažnosť predsedoviokresného súdu na prieťahy v konaní podal 24. februára 2015, teda štvrtý pracovný deň ponajskoršom možnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o trovách konania. Hneď ďalšípracovný deň 25. februára 2015 – sťažovateľ podal na poštovú prepravu sťažnosť̶adresovanú ústavnému súdu. Z tejto skutočnosti zreteľne vyplýva, že sťažnosť predsedoviokresného súdu nebolo možné in concreto považovať za vyčerpanie účinného prostriedkunápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľ neposkytolokresnému súdu žiadny priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstráneniaprotiprávneho stavu zapríčineného jeho tvrdenou nečinnosťou.
13. Bez ohľadu na uvedené však platí, že takéto v podstate minimálne prekročeniezákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo vecisamej (opäť len za predpokladu, že právoplatnosť nastala 19. januára 2015) nemohlonadobudnúť ústavnoprávny rozmer, ktorým by sa ústavný súd mal a mohol zaoberaťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že niekaždý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.1 dohovoru (m. m. I. ÚS 47/03, II. ÚS 296/2011). Postup okresného súdu, aj keď tentomohol o niekoľko dní prekročiť zákonnú lehotu na rozhodnutie o trovách konania, sa zjavnenevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočnéprieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiskaposúdenia konkrétnych skutočností považovať postup okresného súdu pri rozhodovanío trovách konania za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavnýsúd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (príkaz okresnémusúdu konať bez zbytočných prieťahov, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trovkonania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015