znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 276/2011-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď., H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. a akad. mal. a soch. M. T. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2.   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a   akad.   mal.   a   soch.   M.   T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie, každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. a akad. mal. a soch. M. T. trovy právneho zastúpenia v sume 331,97 € (slovom tristotridsaťjeden eur a deväťdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.,   H.,   a   akad.   mal.   a   soch.   M.   T.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997.

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   23.   septembra   1997   bola sťažovateľmi   na   okresnom   súde   podaná   žaloba,   ktorou   sa   domáhali   určenia,   že   veci zapísané v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 sú v ich bezpodielovom vlastníctve. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 6 C 255/1997.

Sťažovatelia   sa   ochrany   svojich   práv   domáhali   sťažnosťou   na   ústavnom   súde. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 106/07-31 z 23. apríla 2008 rozhodol, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997 porušené a okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia uvádzajú: «Sťažnosťou napádame obdobie odo dňa 22. 9. 2006, o ktorej rozhodol ÚS SR vydaním „NÁLEZU“ dňa 23. 4. 2008 a to preto, lebo nerešpektovaním príkazu konať bez zbytočných prieťahov, súd nekonal plynule a efektívne, ba čo viac konal spôsobom, ktorý mal za následok bezdôvodné prieťahy až do súčasnosti.   Teda nekonal v primeranej lehote, čím boli spôsobené bezdôvodné prieťahy ďalších temer 5 rokov, čo malo za následok, že vo veci nie je rozhodnuté ani na prvom stupni po viac ako 13,5 roka ba   čo   viac,   nebolo   právoplatne   otvorené   ani   jedno   verejné   pojednávanie,   ktorý   by sťažovatelia zavinili.»

Na   základe uvedeného sťažovatelia   ústavnému súdu   navrhli, aby rozhodol   týmto nálezom:

„1. Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997 porušil základné   ľudské   právo   sťažovateľa   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a   akad.   mal.   a   soch.   M.   T.   na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava III. prikazuje, (opakovane) aby v konaní vedenom pod zn. 6 C 255/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď., priznáva primerané finančné zadostiučinenie 50 000.- Eur, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III.   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Akad. mal. a soch. Mire Trančíkovej, priznáva primerané finančné zadosťučinenie 50 000.- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. JUDr. Ing. D. Ď. a Akad. mal. a soch. M. T., priznáva úhradu trov právneho zastúpenia 331,97 Eur., ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný jej zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 276/2011-20 z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   podpredsedníčka   okresného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   2.   novembra   2011,   v   ktorom   uviedla podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu, a v závere konštatovala: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že v období od 9. 11. 2006 do 24. 4. 2007, od 4. 5. 2010 do 4. 6. 2010, od 12. 10. 2010 do 13. 4. 2011, sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Tunajší súd odo dňa 22. 9. 2006 vo veci priebežne konal, v snahe rešpektovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III ÚS 106/07-31 zo dňa 23. 4. 2008. Nariadené pojednávania   boli   bez   meritórneho   prejednania   veci   odročené   opakovane   z   dôvodov ospravedlnenia všetkých účastníkov konania, z dôvodu potreby rozhodnutia o procesnom návrhu navrhovateľa; k zdržaniu došlo z dôvodov závad v doručovaní súdnych písomností odporcovi,   z   dôvodu   potreby   zistenia   skutočností   o   pasívnej   legitimácii   odporcu.   Súd bezprieťahovo vykonával potrebné procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, bez   ktorých   toto   rozhodnutie   nie   je   možné.   Vec   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončená z dôvodu   objektívnych   prekážok.“ Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku doručenom ústavnému súdu k vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu poukázal na to, že konanie na okresnom súde trvá už 14 rokov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.   Aj   keď   po   právnej   stránke   môže   ísť   o   právne   zložitú   vec,   podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zložitosť napadnutej veci nenamietala.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovatelia čiastočne prispeli ku prieťahom v konaní, keď sa na jednej strane obracajú na ústavný súd so sťažnosťou na prieťahy v konaní, avšak na strane druhej sa ani na jednom z dvoch pojednávaní, ktoré sa počas doby konania na okresnom súde, ktorá bola predmetom preskúmavania ústavným súdom, nezúčastnili. Predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 13. novembra 2008, si sťažovatelia a ani ich právny zástupca neprevzali a 24. marca 2009 sa pojednávania nezúčastnili   z   dôvodu   účasti   na   inom   pojednávaní.   Na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd prihliadal pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Postup okresného   súdu   vo veci   sťažovateľov   za   obdobie od   23.   septembra   1997 do 30. marca 2007 bol už predmetom preskúmavania ústavným súdom. Po preštudovaní spisu okresného súdu bol spis z ústavného súdu vrátený na okresný súd 19. októbra 2007. O veci bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 106/07-31 z 23. apríla 2008 (ďalej   len   „nález“),   ktorým   ústavný   súd   skonštatoval,   že   základné   právo   sťažovateľov postupom   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   C   255/1997   porušené   bolo. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal postup okresného súdu od 19. októbra 2007.

Ústavný súd považuje za potrebné na úvod tretieho hodnotiaceho kritéria uviesť, že konanie na okresnom súde začalo v roku 1997, a teda ani po 14 rokoch nie je vo veci rozhodnuté   ani   prvostupňovým   súdom,   a   to   napriek   tomu,   že   od   prvej   sťažnosti sťažovateľov   na   ústavnom   súde,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté   nálezom   ústavného   súdu, uplynuli ďalšie 4 roky. Z uvedeného dôvodu je ústavný súd toho názoru, že nie je potrebné podrobne hodnotiť každú krátkodobú nečinnosť okresného súdu, postačuje poukázať iba na postup okresného súdu pri doručovaní uznesenia okresného súdu o prerušení konania č. k. 6 C 255/1997-429 z 10. decembra 2009, ktoré však bolo odoslané účastníkom konania po takmer 4 mesiacoch, a to 1. apríla 2010.

Na konštatovanie, že v postupe okresného súdu dochádza ku zbytočným prieťahom, postačuje   v   kontexte   už   uvedeného   poukázať   už   iba   na   obdobia   dlhodobej   nečinnosti a obdobia neefektívnej a nesústredenej činnosti.

Ako obdobie dlhodobej nečinnosti hodnotí ústavný súd obdobie od 19. októbra 2007, keď bol vrátený spis z ústavného súdu, do 23. septembra 2008, keď bol nariadený termín pojednávania na 13. november   2008.   Okresný   súd   vykonal jeden   úkon,   a to   doručenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 9 Co 503/2006 z 30. marca 2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   aj   nesústredenou   a   neefektívnou činnosťou súdu možno porušiť základné právo účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy,   z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd prihliadal aj na obdobia neefektívnej a nesústredenej činnosti v postupe okresného súdu.

Ako obdobie nesústredenej činnosti hodnotí ústavný súd postup okresného súdu pri predkladaní spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu   č.   k.   6   C 255/1997-429   z 10.   decembra   2009   o   prerušení   konania, keď   spis   bol okresnému súdu z krajského súdu vrátený bez meritórneho rozhodnutia ako predložený predčasne.

Ako obdobie neefektívnej činnosti hodnotí ústavný súd skutočnosť, že okresný súd rozhodol o prerušení konania uznesením č. k. 6 C 255/1997-429 z 10. decembra 2009, ktoré však bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 399/2010 z 28. februára 2010 zrušené z dôvodu, že okresný súd nepostupoval správne, keď konanie prerušil.

Obranu   okresného   súdu,   resp.   zákonnej   sudkyne   spočívajúcu   v   argumentácii o čerpaní riadnej a ďalšej materskej dovolenky a riadnej dovolenky na zotavenie a následne vysokého nápadu reštančných vecí ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého   nápadu   vecí   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov,   neprimeraného zaťaženia sudcov   pri vybavovaní agendy   či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu od 19. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 255/1997 došlo ku zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 6 C 255/1997 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 106/97 z 23. apríla 2008 (m. m. IV. ÚS 187/05).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 50 000   €   pre   každého   z   nich   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu právnu neistotu, ktorá viedla k ich zdravotným problémom.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané porušenie základného práva   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   prieťahov   okresného   súdu   v   konaní), prihliadnuc na podiel sťažovateľov na dĺžke súdneho konania z dôvodu neúčasti na dvoch pojednávaniach považoval ústavný súd za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré je okresný súd povinný im zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré ich právny zástupca vyčíslil v celkovej sume 331,97 €. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti   ústavnému   súdu).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v   konaní   pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny v sume 123,50 € sa zníži o 50 % z dôvodu, že ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb, a po znížení predstavuje 61,75 €. Každému zo sťažovateľov vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby v sume 61,75 € a dvakrát po 7,41 € režijný paušál, t. j. u jedného sťažovateľa v sume 138,32 € a spolu u dvoch sťažovateľov v sume 276,64 €. Táto suma sa zvýšila o 20 % DPH, keďže advokát je jej platcom. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania v uplatnenej sume 331,97 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011