znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 276/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 24 Er 860/2008-31 zo 16. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj porušenie ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného zákona č.   23/1991 Zb.,   ktorým   sa   uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   a   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „uznesenie   z 19. apríla   2010“)   v   spojení   s   uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Er 860/2008-31 zo 16. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie zo 16. februára 2010“).

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 24 Er 860/2008 (ktorý si ústavný súd vyžiadal)   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutia   boli   vydané   v   exekučnom   konaní vykonávanom súdnou exekútorkou na základe poverenia okresného súdu č. 5611 024436 zo 7. novembra 2008 na návrh sťažovateľky ako oprávnenej.

Exekučným titulom boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia – platobný výmer č. 1143/2001 z 26. marca 2002 a platobný výmer č. 1144/2001 z 26. marca 2002 – vydané správcom konkurznej podstaty poisťovne P., družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), proti M. S. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 3 273,39 € s príslušenstvom   z   titulu   dlžného   poistného   zo   zdravotného   poistenia   a   poplatku   z omeškania z dlžného poistného.

Túto   pohľadávku   proti   povinnému   spolu   s   inými   pohľadávkami   úpadcu   voči platiteľom   a   samoplatcom   poistného   zo   zdravotného   poistenia   zmluvne   nadobudla sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   Er   860/2008-13   z   28.   januára   2010   exekučné konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení exekúcie“).

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podala 16. februára 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie.

Okresný súd napadnutým uznesením zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov v sume 1,50 € za podanie urobené elektronickými prostriedkami. Napriek tomu, že v predmetnom uznesení okresného súdu nie je uvedené, za ktoré elektronické podanie sťažovateľky je súdny   poplatok vyrubený, z obsahu spisu   je zrejmé, že k vyrubeniu poplatku   došlo   za odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení exekúcie ako jedinému elektronickému podaniu sťažovateľky v tomto konaní predchádzajúcemu vyrubeniu poplatku.

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podala 23. februára 2010 odvolanie aj proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2010.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   CoE   68/2010-44   z   19.   apríla   2010   (ďalej   len „uznesenie z 19. apríla 2010“) právoplatným 3. mája 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie.

Krajský súd ďalším napadnutým uznesením z 19. apríla 2010 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2010.

Sťažovateľka   podala   20.   mája   2010   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2010, ktoré bolo predložené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 8. júla 2010.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   Er   860/2008-52   z   28.   apríla   2010   (ďalej   len „uznesenie z 28. apríla 2010“) vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky   č.   20a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   v   sume   1,50   €   za   podanie   urobené elektronickými   prostriedkami   (odvolanie   podané   23.   februára   2010   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2010).

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podala 18. mája 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 28. apríla 2010, ktoré bolo predložené krajskému súdu na rozhodnutie 11. júna 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,ZoSP“), je od súdneho poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia   vrátane   nemocenského   poistenia,   dôchodkového   zabezpečenia,   štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...

Tak   ako   predpokladá   ZoSP,   od   súdnych   poplatkov   môžu   byť   oslobodené   súdne konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j. personálne   oslobodenie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetom   konania   je   vymoženie dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od súdneho   poplatku.   Keďže   od   platenia   súdneho   poplatku   nie   je   oslobodený   Sťažovateľ (personálne   oslobodenie),   ale   konanie,   v   danom   prípade   ide   o   vecné   oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Nakoľko   došlo   k   postúpeniu   pohľadávky,   pri   ktorom   sa   postavenie   dlžníka nezhoršuje,   resp.   zmena   veriteľa   nemá   vplyv   na   obsah   pohľadávky,   čo   potvrdil   už   aj samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2, Sťažovateľ má rovnaké práva ako by mal pôvodný veriteľ - DZP. Nakoľko bola DZP pri uplatňovaní svojich pohľadávok vzniknutých zo zdravotného poistenia oslobodená od platenia súdnych poplatkov, toto oslobodenie pri daných   pohľadávkach   prešlo   aj   na   Sťažovateľa.   Nie   osoba   veriteľa,   ale   charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym dôvodom   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   súdnom   konaní   o   jej   uplatňovaní. Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu   postavenia   veriteľov,   alebo   nových   veriteľov   pri   uplatňovaní   a   súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.

Vyššie   uvedená   argumentácia   nevyhnutnosti   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov   všetkých   konaní,   ktorých   predmetom   sú   nároky   vyplývajúce   zo   zdravotného poistenia bola už niekoľkokrát potvrdená aj judikatúrou. V Náleze Ústavného súdu SR sp. zn.   III.   ÚS   63/06   zo   dňa   23.   08.   2006…   V   Rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 4Obdo/16/98   zo   dňa   01.   06.   2000…   Obdobnú   argumentáciu   ohľadne   posudzovania oslobodenia od súdnych poplatkov konaní vo veciach zdravotného poistenia obsahuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2004 zo dňa 30. 06. 2004...

odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali predmet súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia a z toho   dôvodu   údajne   nie   je   konanie   oslobodené   od   platenia   súdnych   poplatkov. Uvedeným   postupom   odvolacieho   súdu   (ako   aj   prvostupňového   súdu)   bola   zároveň Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko sa Sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť   sa   k   skutočnostiam   a   prípadne   doplniť   dôkazy,   na   základe   ktorých   rozhodol odvolací súd o odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov teda došlo k porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované Ústavou SR.»

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/69/2010-48 zo dňa 19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24Er/860/2008-31 zo dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/69/2010-48 zo dňa 19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24Er/860/2008-31 zo dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júla 2010 namieta porušenie označených   základných   a   iných   práv   napadnutým   uznesením   okresného   súdu zo 16. februára 2010 a napadnutým uznesením krajského súdu z 19. apríla 2010, ktorým bolo   na   základe   ňou   podaného   odvolania   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   zo 16. februára 2010 o vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie).

Sťažovateľka sa ochrany označených základných a iných práv súčasne domáhala aj podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   20.   mája   2010   (dovolanie   bolo   okresným   súdom predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu 8. júla 2010), v ktorom navrhovala zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.

Za tejto situácie, keď sa sťažovateľka domáhala svojho práva na najvyššom súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09),   že   v   prípade   podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a   jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010