znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 276/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   právne   zastúpenej advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   a rozsudkom   Okresného súdu   Spišská   Nová   Ves sp.   zn. 3 C 125/03   z 26.   septembra   2005   v spojení   s postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 398/05 z 24. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2006 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. T. B., P., ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 3 C 125/03 z 26. septembra 2005 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 398/05 z 24. apríla 2006.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplýva najmä, že:„Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom sp. zn. 3 C 125/2003 z 26. 9. 2005 zamietol našu žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti   SR   Bratislava.   Škoda   nám   vznikla   nesprávnym   úradným   postupom (prieťahmi) Okresného súdu Košice II v konaniach vedených pod číslom 37 Cb 762/99, 37 Cb 763/99 a 37 Cb 764/99. Zamietavý rozsudok odôvodnil v podstate tak, že nesprávny úradný postup nie je v zákone bližšie vymedzený, ale musí ísť o postup predpísaný právnymi normami, nebolo zistené, že v označených konaniach došlo k prieťahom bezdôvodným a úmyselným konaním súdu, dĺžka konania nie je v zákone upravená, nevyužili sme zákonné opravné prostriedky, medzi konaním žalovaného a vznikom škody na našej strane nie je príčinná súvislosť a v označených konaniach sme boli neúspešní. Proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sme podali odvolanie tvrdiac, že súd neúplne zistil skutkový stav, nesprávne vyhodnotil zistené dôkazy a postup Okresného súdu Košice II nesprávne právne kvalifikoval. Na naše odvolanie z 28. 10. 2005 Krajský súd v Košiciach rozsudkom 2 Co 398/2005 z 24. 4. 2006 prvostupňový rozsudok potvrdil. Odvolací súd dovolanie nepripustil. Citovaný rozsudok sme prostredníctvom nášho právneho zástupcu obdržali 7. 6. 2006. Lehota na podanie sťažnosti je zachovaná. (...) Rozsudky Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, ako aj Krajského súdu v Košiciach považujeme za neústavné, poškodzujúce naše základné práva a slobody a práva zaručené ústavou. (...) Zodpovednosť   štátu   za   nezákonné   rozhodnutie   alebo   úradný   postup   je   v   danom prípade   upravená   zákonom   č.   58/1969   Zb.   V   zmysle   §   18   citovaného   zákona   je zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu jednou z foriem jeho objektívnej zodpovednosti. Tejto sa nemožno zbaviť. Zákonnými   podmienkami   na   jej   vyvodenie   je   existencia   škody,   nesprávny   úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a následkom - škodou. Hoci zákon nedefinuje, čo sa rozumie nesprávnym úradným postupom je treba pri aplikácii tohto   ustanovenia   vychádzať   z   jeho   účelu   a   obsahu   pojmu   nesprávny   úradný   postup. O nesprávny   úradný   postup   pôjde   najmä   vtedy,   ak   pri   výkone   právomoci   súdu   alebo v súvislosti   s   ňou   dôjde   k   porušeniu   pravidiel   ustanovených   pre   výkon   jeho   činnosti. Je pochopiteľné, že úradný postup nemožno upraviť do najmenších podrobností, preto aj z toho dôvodu treba pri aplikácii ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. vychádzať z jeho účelu. Postup súdu v občianskom súdnom konaní je upravený zákonom č. 99/1963 Zb. v platnom   znení   (ďalej   len   Občiansky   súdny   poriadok).   Tento   jednoznačne   definuje povinnosti   súdov   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených záujmoch účastníkov (§ 1). Aj v § 6 Občianskeho súdneho poriadku je súdom uložená povinnosť, aby konali tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná. Taká istá povinnosť   je   uložená   aj   v § 100   ods.   1.   Účelom   uvedených   ustanovení   je   nepochybne poskytnutie ochrany právam účastníka od podania návrhu až po výkon rozhodnutia. Pre zodpovednosť podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je určujúce, že hoci úkony súdu (úradný postup) samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, bezprostredne s vydaním rozhodnutia súvisia,   preto   nevydanie rozhodnutia,   či   jeho   vydanie   s omeškaním,   treba hodnotiť   ako nesprávny úradný postup. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže dovolávať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa o veci rozhodlo podľa   relevantnej   právnej   normy   (viď   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   IV.   77/02). Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený   stav   veci   správne   použije   platná   a   účinná   právna   norma.   Porušenie   niektorej z noriem v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi   spravodlivosti   (napr.   prílišný   formalizmus)   potom   zakladá   porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. V   danom   prípade   sme   sa   podanou   žalobou   domáhali   náhrady   škody,   ktorá   nám vznikla nekonaním (nesprávnym úradným postupom) Okresného súdu Košice II v konaniach 37 Cb 762/99, 37 Cb 763/99 a 37 Cb 764/99. Okresný súd Košice II v triviálnej veci po dobu   od   12. 11. 1998   do   24. 4. 2001   nevytýčil   pojednávanie,   nevykonal   žiaden   úkon smerujúci   k ochrane   našich   práv   a   oprávnených   záujmov   a   vo   veci   nerozhodol.   Toto umožnilo pôvodne žalovanej spoločnosti T., s. r. o. poprevádzať majetok a pripraviť si tak podmienky   na   zamietnutie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok   majetku. Následkom nečinnosti súdu sa nášmu subjektívnemu právu nedostalo ochrany a náš nárok nemohol byť vymáhaný, čo je v priamom vzťahu príčiny a následku. Je nepochybné, že naše právo sa tak stalo nevymáhateľným. Táto skutočnosť sa premietla v našej majetkovej sfére tak, že sme našu pohľadávku v celkovej výške 2,528.904,19 Sk nemohli vymôcť a o túto sumu sa znížil náš majetok. Hoci sme navrhovali Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi vykonať   dôkazy   na   to,   že   sme   žalovanú   pohľadávku   skutočne   mali   a   táto   bola   reálne vymožiteľná, okresný súd našim návrhom na vykonanie dokazovania nevyhovel. Takýmto konaním súdu bola porušená zásada rovnosti účastníkov a rovnosti zbraní. Preto okresný súd nemal dostatok podkladov na to, aby rozhodol, či naša žaloba je dôvodná, lebo nemal preukázané, či sme v žalobe citované pohľadávky skutočne mali a či tieto boli vymožiteľné (rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu). Túto otázku mal súd riešiť ako predbežnú (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25 Cdo 145/2002 z 31. 3. 2003). (…) Od   roku   1998   sme   sa   domáhali   svojich   pohľadávok   voči   pôvodne   žalovanej spoločnosti T., s. r. o. V dôsledku prieťahov zavinených súdom došlo k tomu, že dlžník bol vymazaný z obchodného registra a naša pohľadávka sa stala nevymáhateľnou. Požiadavka správneho   a   efektívneho   fungovania   justície   je   tak   zásadného   charakteru,   že   od   nej nemožno v žiadnom prípade upustiť. V danom prípade evidentne došlo k vytunelovaniu T., s.   r.   o.   a   Okresný   súd   Košice   II   namiesto   toho,   žeby   tejto   zjavne   nezákonnej   činnosti zabránil,   svojou   nečinnosťou   ju   umožnil.   Je   absurdné   odôvodnenie   rozsudku   okresným súdom v tom, že prieťahy v konaní neboli spôsobené bezdôvodným a úmyselným konaním súdu a že sme prieťahy zavinili tým, že sme s podaním návrhu nezaplatili súdny poplatok, nepodali odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie a boli sme v konaniach neúspešní. Takáto argumentácia je zjavne účelová a nepravdivá. Postup súdov a spôsobený následok objektívne vyvoláva pocit dezilúzie ktorý je o to intenzívnejší, že bol spôsobený orgánom štátu, ktorý má na dodržiavanie zákonov a základných práv a slobôd dozerať.   Preto   sa   domnievame,   že   sú   splnené   podmienky   pre   priznanie   spravodlivého zadosťučinenia vo výške 300 000,- Sk. Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   Okresný   súd   v   Spišskej   Novej   Vsi   v   konaní 3 C 125/2003, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku z 26. 9. 2005 v extrémnom rozpore so zistenými skutočnosťami, nesprávne aplikoval ustanovenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb. a § 420 Občianskeho zákonníka. Krajský súd Košice rozhodujúc o našom odvolaní proti citovanému   rozsudku   na   vytýkané   pochybenia   nereagoval   tieto   nenapravil   a   v   rozpore s § 219 Občianskeho súdneho poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Právom teda tvrdíme, že tak Okresný súd v Spišskej Novej Vsi ako aj Krajský súd v Košiciach porušili naše základné právo na súdnu ochranu zabezpečené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Navrhujeme preto, aby Ústavný súd SR prijal sťažnosť na vybavenie a vydal tento nález

1) Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní 3 C 125/2003 a Krajský súd v Košiciach v konaní 2 Co 398/2005 porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 odstavec 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odstavec 1 Dohovoru

2) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach spisová značka 2 Co 398/2005 z 24. apríla 2006 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie

3) Sťažovateľovi sa priznáva spravodlivé zadosťučinenie vo výške 300 000,- Sk

4) Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia 5 786,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom Okresného súdu   Spišská   Nová   Ves sp.   zn. 3 C 125/03   z 26. septembra 2005 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 398/05 z 24. apríla 2006.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu a v rámci toho na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovým zistením a právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 Co 398/05 z 24. apríla 2006, pretože podľa názoru sťažovateľa napadnuté prvostupňové rozhodnutie   je „v   extrémnom   rozpore   so   zistenými   skutočnosťami,   nesprávne   aplikoval ustanovenie   §   18   zákona   č.   58/1969   Zb.   a   § 420   Občianskeho   zákonníka. Krajský   súd Košice rozhodujúc o našom odvolaní proti citovanému rozsudku na vytýkané pochybenia nereagoval tieto nenapravil“, pričom podľa názoru sťažovateľky je „absurdné odôvodnenie rozsudku okresným súdom“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: «(...) Otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky treba vždy riešiť so zreteľom na konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k neprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné, či prípadný nesprávny postup súdu v konaniach sp. zn. 37 Cb 762/99, 37 Cb 763/99 a 37 Cb 764/99 bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že sa pohľadávky žalobcu neuspokojili z majetku dlžníka   spol.   T.,   s.   r.   o.,   resp.   že žalobca   stratil   možnosť   domôcť   sa   zaplatenia   svojej splatnej   pohľadávky   proti   dlžníkovi,   ktorý   ako   subjekt   zanikol   výmazom   z   obchodného registra. Takýto záver z výsledkov vykonaného dokazovania ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vyvodiť.

Súd prvého stupňa pri posúdení tejto otázky, preto dospel k správnemu záveru, že žalobcom uplatňovaná škoda nie je v príčinnej súvislosti s postupom súdu v konaniach sp. zn. 37 Cb 763/99, sp. zn. 37 Cb 762/99 a sp. zn. 37 Cb 764/99. Odvolací súd je toho názoru,   že   ani   prípadný   nesprávny   postup   okresného   súdu   v uvedených   konaniach spočívajúci v nevydaní rozhodnutí v primeranej lehote nemohol zapríčiniť vznik majetkovej ujmy na strane žalobcu, nakoľko pohľadávky žalobcu v tom čase neboli ešte vymáhateľné, t. j. priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu a na možnosť uspokojenia žalobcu v následnom exekučnom konaní vplýval celý rad ďalších okolností, ktoré v štádiu základného   konania   nemožno   predpokladať   ani   hodnotiť   (hodnota   majetku   dlžníka, solventnosť   dlžníka,   práva   ďalších   subjektov,   atď.).   Z   uvedeného   dôvodu   v   štádiu základného konania, v ktorom sa žalobca ako veriteľ domáhal voči dlžníkovi zaplatenia svojej   splatnej   pohľadávky   a   vydania   vykonateľného   súdneho   rozhodnutia   (exekučného titulu), nie je možné hodnotiť ani mieru reálnej úspešnosti žalobcu v následnom exekučnom konaní,   ktoré   bolo   potrebné   za   účelom   plného   uspokojenia   žalobcovej   pohľadávky. Nemožno   preto   vytýkať   súdu   prvého   stupňa   žiadne   pochybenie,   ak   nevykonal   dôkazy navrhované žalobcom na preukázanie okolnosti, či súdne konania vedené na Okresnom súde Košice II by vyústili do vydania rozhodnutí, ktorými by uplatnené pohľadávky boli žalobcovi prisúdené, nakoľko táto okolnosť v prejednávanej veci je právne bezvýznamná.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľky   považovať   za   neodôvodnené a napadnuté rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.  

V každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri   posudzovaní   relevantného skutkového stavu a pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutkové   zistenia   súdov   v danom prípade   nie   sú „v   extrémnom   rozpore   so   zistenými   skutočnosťami“.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka,   ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jej práva na súdnu ochranu. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jej žalobnému návrhu v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto by bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006