znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 275/2014-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 214/2013 z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014 doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 4 ECdo 214/2013 z 28. januára 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, že   pred Okresným súdom   Prešov   (ďalej   len „okresný   súd“)   prebieha   exekučné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   2   Er   311/2009   vo   veci oprávnenej   –   sťažovateľky   proti   povinnému   J.   R.   (ďalej   len   „povinný“)   o vymoženie povinnosti vydať kľúče od bytu. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 8/2010, 9 CoE 21/2010 z 15. júna 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Er 311/2009 zo 4. februára 2010.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho   súdu   odmietnuté   ako   oneskorene   podané,   keďže   uznesenie   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2010 (keď bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr.   Dáši   Komkovej   ako   poslednej   v   poradí),   pričom   dovolanie   sťažovateľky   bolo odovzdané   na   poštovú   prepravu   až   16.   augusta   2010,   teda   po   uplynutí   zákonnej jednomesačnej lehoty.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   pri   nahliadnutí   do   spisu   okresného   súdu sp. zn. 2   Er   311/2009   zistila,   že   uznesenie   krajského   súdu   bolo   okresným   súdom doručované na adresu advokátskej kancelárie JUDr. Dáši Komkovej – právnej zástupkyne sťažovateľky, ale podpis na doručenke o prevzatí zásielky nepatrí právnej zástupkyni, a teda doručovanie   zásielky   nebolo   uskutočnené   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o doručovaní do vlastných rúk. Podpis na doručenke   patrí   v   tom   čase   advokátskemu   koncipientovi   advokátky   F.   K.   O   uvedenej skutočnosti sa právna zástupkyňa sťažovateľky dozvedela až pri štúdiu spisu okresného súdu porovnaním podpisov na doručenke. Najvyšší súd túto skutočnosť pri prerokúvaní dovolania podľa sťažovateľky vôbec neskúmal, zisťoval len dodržanie lehoty na podanie dovolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postup   súdu   pri   doručovaní   písomností   určených do vlastných rúk upravený v § 47 ods. 2 OSP v jej prípade nebol dodržaný, keďže v čase doručovania uznesenia krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľky nezdržiavala na adrese advokátskej kancelárie z dôvodu pobytu na zahraničnej dovolenke, a teda predmetné uznesenie nemohla prevziať.

Podaným dovolaním sa sťažovateľka domáhala preskúmania postupu okresného súdu a krajského súdu, ktoré v exekučnom konaní o vydanie kľúčov od bytu proti povinnému započítali   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   487,25   €   voči   pohľadávke   povinného   ako prenajímateľa v celkovej výške 574,54 €, ktorá vznikla na základe uznania jej záväzku spočívajúceho   v   dlžnom   nájomnom   a   úhradách   za   plnenia   spojené   s   užívaním   bytu. Uvedeným   postupom   bola   sťažovateľke   podľa   jej   názoru   odňatá   možnosť   konať pred súdom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené, zrušil predmetné uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení oprávnenej v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 311/2009 proti povinnému o vymoženie povinnosti vydať kľúče od bytu. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 311/2009 zo 4. februára 2010 vyhovel   námietkam povinného podaným proti exekúcii   v časti   trov konania v sume 487,25 €, v prevyšujúcej časti jeho námietky i návrh na odklad exekúcie zamietol   a   vyhovel   aj   jeho   námietkam   proti   trovám   exekúcie.   Uznesením   sp. zn. 2 Er 311/2009 z 10. februára 2010 okresný súd povinnému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o námietkach.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 8/2010, 9 CoE 21/2010 z 15. júna 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 4. februára 2010 v časti výroku o vyhovení námietkam povinného, čo sa týka konania v sume 487,25 €, odmietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   výroku   o   vyhovení   námietkam   povinného   proti predbežným   trovám   exekúcie   v sume   231,47   €   a   zrušil   uznesenie   okresného   súdu z 10. februára 2010 o uložení povinnosti povinnému zaplatiť súdny poplatok za konanie o námietkach.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dovolanie, ktoré odôvodnila existenciou vád podľa § 237 písm. d), e) a f) OSP, ako aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tiež tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   oneskorene   podané a v relevantnej časti namietaného rozhodnutia uviedol:

„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu, zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu v Prešove z 15. júna 2010, sp. zn. 9 CoE 8/2010, 9   CoE   21/2010,   nadobudlo   právoplatnosť   7.   júla   2010   (v   tento   deň   bolo   rozhodnutie doručené právnej zástupkyni oprávnenej JUDr. Dáši Komkovej ako v poradí poslednej). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie a nepripadá teda do   úvahy   použitie   ustanovenia   §   240   ods.   1(veta   druhá)   O. s. p.,   pripadol   koniec jednomesačnej   lehoty   na   podanie   dovolania   počítanej   od   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia na 7. august 2010. Tento deň bol sobota, preto došlo k posunutiu lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. a posledným dňom na podanie dovolania bol 9. august 2010 (pondelok ako najbližší nasledujúci pracovný deň). Dovolanie oprávnenej však bolo podané   poštou   až   16.   augusta   2010,   teda   zjavne   po   uplynutí   zákonom   stanovenej jednomesačnej lehoty.“

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ako už bolo konštatované, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s §   243b   ods.   5   OSP.   Keďže   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 7. júla 2010   a   sťažovateľka   účinne   podala   dovolanie   proti   nemu   až   16.   augusta   2010, je ústavne akceptovateľný záver dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania proti uzneseniu krajského   súdu   z   dôvodu   jeho   oneskoreného   podania,   pretože   najvyšší   súd   vychádzal z relevantného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval a aplikoval   na   skutkový   a   právny   stav   v   konaní.   Ústavný   súd   tak   nezistil   relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   už   po   jej   predbežnom prerokovaní,   bolo   tiež   bez   právneho   významu   odkazovať   sťažovateľku   so   žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na príslušné Centrum právnej pomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   jedinou   podstatnou   námietkou sťažovateľky   v   sťažnosti   bola   nesprávna   aplikácia   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   upravujúcich   doručovanie   do   vlastných   rúk   najvyšším   súdom.   Podľa   tvrdenia sťažovateľky   zásielku   určenú   jej   právnej   zástupkyni   počas   jej   neprítomnosti   prevzal advokátsky   koncipient,   čoho   dôsledkom   bolo   zmeškanie   zákonnej   lehoty   na   podanie dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Táto okolnosť nebola v namietanom uznesení najvyšším súdom zohľadnená. Z obsahu dovolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu krajského   súdu,   ako   aj   z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   vyplýva,   že   uvedenú argumentáciu sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v dovolacom konaní pred   najvyšším   súdom   nepredniesla   (hoci   jej   museli   byť   známe   dôsledky   zmeškania zákonom   ustanovenej   lehoty),   a   teda   nebolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   skúmať   z vlastnej iniciatívy, či osoba, ktorej patrí podpis na potvrdení o doručení uznesenia krajského súdu,   bola   oprávnená   na   jeho   prevzatie.   Vzhľadom   na   uvedené   mohol   ústavný   súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.   Vo   vzťahu   k   podstate   argumentácie   sťažovateľky   ústavný   súd   ešte pripomína,   že   v   zmysle   § 48   ods.   5   OSP   je   advokátsky   koncipient   osoba   oprávnená na prevzatie zásielky určenej advokátovi, pokiaľ bol poverený prijímaním zásielok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014