znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 275/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 173/2010 z 20. januára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 89/2011 z 19. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   faxom   a 15.   mája   2012   osobne   doplnená   sťažnosť   E.   M.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 173/2010   z   20.   januára   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 89/2011 z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 1. júna 2009 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o určenie neplatnosti časti zámennej zmluvy proti odporcovi v 1. rade F. F.(ďalej len „odporca v 1. rade“) a odporcovi v 2. rade Mestu P. (ďalej len „odporca v 2. rade“, spolu len „odporcovia“). Sťažovateľka sa v podanom návrhu domáhala určenia neplatnosti časti zámennej zmluvy uzavretej medzi odporcami, ktorá bola povolená vkladom Správy katastra P. pod č. V 6392/2007 v časti, predmetom ktorej je prevod spoluvlastníckeho podielu odporcu v 1. rade na nehnuteľnosti vedenej Správou katastra P., okres P., obec P., katastrálne územie P. na LV č. 13793 ako pozemok parcela č. 1114/2, druh trvalé trávne porasty o výmere 3245 m2 v podiele 1/4 k celku na odporcu v 2. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 67/2009-63 z 20. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh na začatie konania sťažovateľky zamietol. Krajský súd   svojím   rozsudkom   na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudok   okresného   súdu potvrdil.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Sťažovateľka v dovolaní namietala, že rozsudok okresného súdu je nezrozumiteľný, nedostatočný,   nemajúci   náležitosti   odôvodnenia   rozsudku   uvedené   v ustanovení   §   157 ods. 2 OSP a krajský súd v rozsudku iba poukázal na toto nedostatočné odôvodnenie, t. z. že uvedené   nedostatky   neodstránil.   Krajský   súd   takýmto   postupom   odňal   sťažovateľke možnosť na riadne dvojinštančné konanie.

Najvyšší súd následne sťažovateľkou podané dovolanie svojím uznesením odmietol z dôvodov, podľa ktorých „v danom prípade je dovolanie žalobkyne v zmysle § 237 a § 238 O. s. p. procesne neprípustné. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadisko jeho vecnej, správnosti.“. Taktiež v ňom poukázal na to, že senát rozhodujúci v predmetnej veci „pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľka   následne   poukázala   na   viaceré   judikáty   najvyššieho   súdu,   ako   aj ústavného súdu, v ktorých uvedené súdy buď dospeli k opačnému záveru, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu   spočívajúce   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP (rozhodnutia sp. zn. 3 Obo 185/2007, 4 Cdo 47/2008, 2 Cdo 210/2010, 2 M Cdo 22/2010), alebo   judikáty,   v   ktorých   tieto   súdy   vyslovili,   že   právo   na   riadne   a   vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za súčasť práva na spravodlivý proces (rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 36/2010, I. ÚS 126/2010, I. ÚS 236/06, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 410/06, 3 Obo 185/2007, 5 Cdo 85/2007, 2 Cdo 170/2005 a sp. zn. 6 Sžo 65/2008).

Uvedený stav, v ktorom je tá istá právna otázka v rozhodnutiach súdov posudzovaná odlišne, je v priamom rozpore s princípom právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je právo účastníka konania, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania mohli mať dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo 6. decembra 2007.

Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že ako účastníčka konania pred najvyšším súdom nemôže byť vystavená takej právnej neistote, ktorá posúdenie jej veci robí závislou od toho, ktorý konkrétny sudca či senát súdu bude o jej veci rozhodovať, pretože v jednom prípade   so   svojimi   námietkami   uspeje   a   v   inom   prípade   tie   isté   námietky   nepovažuje najvyšší súd za dôvodné.

Osobitne   sťažovateľka   taktiež   zdôraznila,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení nedospel k záveru, že by sťažovateľkin argument o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu   nebol   dôvodný,   pretože   sa   tento   súd   vecnou   stránkou   jej   dovolania   nezaoberal. Odmietnutím podaného dovolania, ktoré bolo zo zákona prípustné, najvyšší súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   uviedla,   že   jej   je   známa   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   ktorá   dáva za pravdu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v jeho uznesení z 19. januára 2012. Podľa nej však nejednotnosť rozhodovacej činnosti nemôže byť prekážkou toho, aby sa mohla domáhať ochrany svojich práv všetkými účinnými prostriedkami nápravy. Pre prípad, že by sa   ústavný   súd   priklonil   k   tej   z   dvoch   línií   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   z   ktorej vychádza aj najvyšší súd v uznesení z 19. januára 2012, domáha sa toho, aby predmetom prieskumu ústavným súdom bol aj rozsudok krajského súdu.

V   tejto   súvislosti   poukázala   sťažovateľka   na   svoje   odvolanie   proti   rozsudku okresného   súdu   z 20.   mája   2010,   v   ktorom   namietala, že   je neodôvodnený,   v   rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP a vo svojom obsahu po chronologickom prehľade konania a výpočte dôkazov, ktoré vykonal, síce skonštatoval, že ich právne hodnotí, avšak v ďalšom texte opätovne uviedol iba svoje skutkové zistenia a citáciu § 140 OSP a § 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“).   Po   ustanoveniach   právnych   predpisov nasledovala veta: „Súd konštatujúc, že bolo preukázané, že vklad V 6329/07 bol povolený dňa 29. 10. 2007 a vklad V-6269/07 bol povolený dňa 05. 12. 2007, teda v čase uzatvárania zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade, žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka   tejto   nehnuteľnosti,   preto   súd   žalobu   zamietol.“ Následne   okresný   súd citoval ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania a podrobne opísal výpočet trov konania odporcov.

Z uvedeného je tak zrejmé, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010   nezodpovedalo požiadavkám na riadne odôvodnenie špecifikovaným   v   ustanovení § 157 ods. 2 OSP, preto proti nemu sťažovateľka podala odvolanie.

Z   obsahu   rozsudku   krajského   súdu   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   krajský   súd do odôvodnenia   rozsudku   prevzal   záver,   ktorý   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu neobsahuje,   a   síce   že   sťažovateľka   nie   je   oprávnená   podať   predmetnú   žalobu,   pretože predkupné právo na ňu neprešlo. V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa nachádza len konštatovanie, že „v čase uzatvárania zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a 2. rade, žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti, preto súd žalobu zamietol“.

Tvrdenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu obsahuje úvahu o tom, že na sťažovateľku neprešlo právo podielovej spoluvlastníčky podať predmetný návrh na súd, je preto podľa sťažovateľky nepravdivé.

Na   základe   uvedených   skutočností   je   nepochybné,   že   odôvodnenie   rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010 nevysvetľuje, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov tento súd riadil a ako vec právne posúdil, a preto nie je presvedčivé. Okresný súd „len prepojil   výrok   o   zamietnutí   návrhu   s   tým,   že   sťažovateľka   nebola   podielovou spoluvlastníčkou bez toho, aby akokoľvek vysvetlil, aký právny význam má neexistencia spoluvlastníckeho práva sťažovateľky k predmetnej nehnuteľnosti pre zamietnutie návrhu, prečo sa nezaoberal a ak sa aj zaoberal, ako posúdil otázku, či právo dovolať sa neplatnosti právneho   úkonu   prešlo   na   sťažovateľku   ako   podielovú   spoluvlastníčku   predmetných nehnuteľností alebo nie“.

Sťažovateľka uviedla, že postupom okresného súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom tým, že tento súd svoje rozhodnutie neodôvodnil, a následne konštatovala, že „Tieto závery namiesto neho do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol až odvolací súd, čo vyplýva z citácie odôvodnení oboch rozsudkov.“.

Postupom   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   uviesť   v   riadnom opravnom prostriedku všetky skutkové a právne argumenty a námietky proti rozhodnutiu nižšieho súdu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

V závere odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Význam zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia súdu z hľadiska práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie je opakovane judikovaná a zdôrazňovaná vo vyššie citovaných rozhodnutiach ústavného súdu, najvyššieho súdu, aj rozsudkami Európskeho súdu   pre   ľudské   práva.   Predovšetkým   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   je   imanentnou súčasťou dvojinštančného modelu konania, v ktorom je účastník oprávnený domáhať sa preskúmania   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolacím   súdom.   V   súdenej   veci   bolo odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa prípustné, sťažovateľka tento riadny opravný prostriedok   aj   využila.   So   zreteľom   na   absolútnu   nedostatočnosť   odôvodnenia prvostupňového   rozhodnutia   jej   však   bolo   odňaté   právo   na   akúkoľvek   účinnosť   tohto odvolania. Sťažovateľka bola po oboznámení sa s prvostupňovým rozhodnutím v pozícii, keď sa mohla len dohadovať o právnych úvahách a právnom posúdení jej veci súdom prvého stupňa. Odôvodnenie zamietavého rozhodnutia jej poskytol až odvolací súd, proti rozhodnutiu ktorého však už riadny (a podľa názoru dovolacieho súdu, ani mimoriadny) opravným prostriedok zákon nepripúšťa. Odvolací súd, tým, že nezrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa pre nedostatok, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť jeho odôvodnenia, porušil   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   aj   právo   konať   pred   súdom zákonom ustanoveným postupom.

V prípade, že ústavný súd posúdi sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú len vo vzťahu k rozsudku   odvolacieho   súdu,   je   napriek   uvedenému   nevyhnutné   zrušiť   aj   rozhodnutie dovolacieho súdu, pretože toto by zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu stratilo svoje opodstatnenie.“

S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   a   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   uvedené   rozhodnutia   zruší,   zakáže   najvyššiemu   súdu   a   krajskému   súdu pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ich uhradiť jej trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv uznesením najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii ustanovení § 237 písm. f) OSP, ktoré vymedzujú podmienky prípustnosti dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli splnené   podmienky   §   237   písm.   f)   OSP,   pretože   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   bol podaným   dovolaním   napadnutý,   nie   je   dostatočne   odôvodnený,   a   preto   ho   možno považovať   za   arbitrárny   a   nepreskúmateľný.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   v napadnutom uznesení neodstránil pochybenie, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či uznesením   najvyššieho   súdu   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k   takému   závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v uznesení k námietkam sťažovateľky okrem iného uviedol:

«Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo   k   takej   procesnej   vade,   ktorá   by   žalobkyni   znemožnila   realizáciu   jej   procesných oprávnení...

V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje   intenzitu   (až)   vady   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   Rovnako   ústavný   súd   v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že „vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“.

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom   konaní.   Bližšiu   úpravu   ústavne   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich   ustanoveniach   predpokladá   aj možnosť   vzniku   určitých   procesných   pochybení   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní. V nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   týchto   pochybení   upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným   vadám   konania,   ktoré   sú   taxatívne   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.,   pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   osobitný   význam   –   vady   tejto   povahy   považuje   za   okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim   stupeň   závažnosti   procesných   vád   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom ale vady   tejto   povahy   prípustnosť   dovolania   nezakladajú.   Treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f) O. s. p. – je zásadne   príslušný   dovolací   súd   (viď   IV.   ÚS   238/07).   Na   základe   uznesenia občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   bol   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zbierka“)   ako   judikát   R   111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva,   že   „konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru   dovolacieho   súdu   je   názor   zaujatý   v   uvedenom   judikáte   plne   opodstatnený   aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3   Cdo   290/2009,   3 Cdo   138/2010,   3 Cdo 49/2011.   Zdôrazňuje,   že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).

Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov... Každý účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania   a   rozhodnutia   odvolacieho   súdu;   ničím   neobmedzuje   jeho   možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník   konania   môže   teda   v   dovolaní   namietať,   že   ním   napadnuté   rozhodnutie   je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ   bude   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   úspešný.   V dovolacom   konaní   totiž argumentácia dovolateľky takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom stanovené obmedzenia   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   vyplývajú   z právnej   úpravy   prípustnosti dovolania...

Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne. Úspešné   uplatnenie   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   dovolateľom   je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna   úprava   mu   neumožňuje   postúpiť   v   dovolacom   konaní   ďalej   a   pristúpiť   až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné; musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania   alebo   precíznosti   odôvodnenia   a   až   z   výsledku   tohto   posúdenia   vyplývajúce následné   (sekundárne)   vyvodenie   záveru   o   prípustnosti   dovolania   –   nedáva   Občiansky súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

Dôvody   zakladajúce   prípustnosť   dovolania   vymedzuje   Občiansky   súdny   poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239 O. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním procesných vád konania súdov nižších stupňov (§ 237 O. s. p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale   aj   od   toho,   aké   všeobecné   predstavy   o   riadnom   odôvodnení   rozhodnutia   má   súd vyššieho   stupňa   a   ako   tieto   jeho   predstavy   stotožňujú   s   individuálnym   odôvodnením napadnutého   rozhodnutia.   V   praxi   sa   pri   tom   môže   zo   strany   súdu   vyššieho   stupňa vyskytnúť   rozpätie   od   prehnanej   prísnosti   (rigoróznosti)   cez   náležitý   prístup   až   k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska princípu právnej istoty osobitne významná (otázky,   či   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   prípustné   je   alebo   nie   je),   bolo determinované   tým,   s   akým   stupňom   prísnosti   dovolací   súd   pristupuje   k   posúdeniu,   či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonom stanovené náležitosti má alebo nemá. Z   týchto   dôvodov   dovolací   súd   aj   v   danom   prípade   vychádzal   zo   záveru,   že dovolateľkou vytýkaná nesprávnosť (údajná nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že stručné odôvodnenie rozhodnutia súdu vyžaduje priamo zákon (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne vyplýva,   že   žalobu   považoval   za   neopodstatnenú   preto,   lebo   ju   podal   ten,   kto   v   čase povolenia vkladu do katastra podľa zámennej zmluvy nebol spoluvlastníkom nehnuteľností, či je tento právny názor správny, nebolo možné v danom dovolacom konaní posúdiť (viď ďalej)...

Právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastavaný názor,   že nesprávne právne posúdenie veci súdmi   nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).»

Ústavný súd v zhode s najvyšším súdom poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladali   námietky   uplatnené sťažovateľkou v dovolaní týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov   krajského   súdu).   Napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   zjavne   neodôvodnené   ani   arbitrárne,   práve   naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

V   nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§   8   ods. 3,   §   20   ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným porušením označených práv. Uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd rozsudok okresného súdu nezrušil pre nedostatok   odôvodnenia,   nezrozumiteľnosť   a   nepreskúmateľnosť   a   nevrátil   vec na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. Tým, že krajský súd odôvodnenie okresného súdu   sám   v   rámci   rozsudku   doplnil,   v   konaní   jej   znemožnil   vyjadriť   sa   k   ním prezentovaným právnym záverom.

Krajský   súd   v   rozsudku   z   20.   januára   2011   k   odvolacím   dôvodom   sťažovateľky týkajúcim sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010 uviedol: „Odvolací   súd   považoval   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   v   súlade s ustanovením   §   157   O.   s.   p.,   ktorý   určuje   obsahové   náležitosti   rozsudku.   Aj   keď odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné jeho odôvodnenie dovoľuje účastníkom konania ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy, pretože zaujal zrozumiteľné,   výstižné   a   dostatočné   stanovisko   k   prejednávanej   veci.   Prvostupňový   súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 140 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak   sa   spoluvlastnícky   podiel   prevádza,   majú   spoluvlastníci   predkupné   právo,   ibaže   ide o prevod blízkej osobe. Správne posudzoval a zisťoval, či žalobkyňa je oprávnená domáhať sa nárokov vyplývajúcich z predkupného práva tým, že žiada určiť neplatnosť zámennej zmluvy medzi žalovaným v 1. a v 2. rade, či tento nárok ako spoluvlastníčke jej prislúchal aj v čase, kedy právny úkon (zámennú zmluvu) realizoval žalovaný v 1. rade.

Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zistil, že v čase realizácie predmetného úkonu žalovaným v 1. rade žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, pretože vlastníkom bola jej matka, ktorá až následne dňa 12. 10. 2007 darovacou zmluvou previedla   svoj   podiel   na   žalobkyňu,   vklad   ktorý   bol   povolený   5.   12.   2007.   Pritom z ustanovenia   §   140   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že   predkupné   právo   patrí   len spoluvlastníkom.   Prvostupňový   súd   správne   uzatvoril,   že   keďže   žalobkyňa   v   čase uzatvárania zámennej zmluvy nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka nie je ani oprávnená   podať   túto   žalobu,   čo   vyplýva   ako   dôsledok   právneho   záveru   súdu,   že   na žalobkyňu   toto   právo   neprešlo.   Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   tvrdením   žalobkyne,   že odôvodnenie rozhodnutia má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Prvostupňový   súd   zrozumiteľne   uviedol   (aj   keď   stručne),   že   na   žalobkyňu   toto   právo neprešlo.   Toto   právo   mala   matka   žalobkyne,   ktorá   ho   neuplatnila.   Ak   previedla   svoj spoluvlastnícky podiel, nemá táto okolnosť vplyv na to, aby toto právo prešlo na žalobkyňu. u nás stále platí napr. ustanovenie § 604 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého ani an dedičov oprávnenej osoby predkupné právo neprechádza (a nemusí ho ani porušiť). Preto vzhľadom   na   predmet   sporu,   pre   prvostupňový   súd   po   vykonanom   dokazovaní   bolo rozhodujúcou otázkou určenie, či žalobkyni patria práva z predkupného práva, resp. či na ňu   z   predkupného   práva   prešli.   prvostupňový   súd   sa   riadne   spravoval   zákonným ustanovením § 140 Občianskeho zákonníka, ale i § 5 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v tom zmysle, že až vkladom vzniká, mení alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam. Správne sa zaoberal momentom okamihu uzatvorenia zámennej zmluvy z dôvodu, či žalobkyňa bola alebo nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka. Zistil, že v čase zámennej zmluvy nebola spoluvlastníčkou a toto právo mala matka. Z týchto dôvodov odvolací súd preto považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v zmysle § 219 O. s. p. ho potvrdil.“

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na § 219 ods. 1 a 2 OSP,   podľa   ktorých   odvolací   súd   rozhodnutie   potvrdí,   ak   je   vo   výroku   vecne   správne (ods. 1).   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Z obsahu rozsudku okresného súdu z 20. mája 2010, ako i rozsudku krajského súdu z 20.   januára 2011   je   zrejmé,   že   obidva   tieto   súdy   za   podstatnú   pre   svoje   rozhodnutie považovali   otázku,   či   žalobkyňa   bola   podielovou   spoluvlastníčkou   v   čase   uzatvárania zámennej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa svojou žalobou v konaní domáhala. Keďže predkupné   právo   k   nehnuteľnosti   v   podielovom   spoluvlastníctve   má   zákonný   charakter a voči   každému   zo   spoluvlastníkov   pôsobí   tak   dlho,   ako   trvá   spoluvlastnícky   vzťah k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, možno uvedený smer ich skutkovej aj právnej argumentácie považovať za správny. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru,   že   doplnenie   argumentácie   okresného   súdu   právnymi   závermi   uvedenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu z 20. januára 2011 je zákonným postupom, ktorý je v súlade s § 219 ods. 2 OSP a ktorý nemožno považovať za postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012